šie. Texty sa učia po nociach. Aj kostýmy šijú, až keď všetci v rodinách ochotníkov zaspia.

Preplnené hľadisko, skandovaný potlesk postojačky, nekonečné klaňačky. V malackom kultúrnom centre sa skončila premiéra hry ochotníckeho divadla Sen noci svätojánskej. Jeden z hercov vystupoval pred divákmi prvýkrát v živote. Trochu tréma, ale nik z divákov si nič nevšimol. Hral bezchybne. Po vystúpení stretnutie s divákmi, menšia oslava hercov v šatni a v pondelok ráno zasa herci ráno vstávali do roboty alebo do školy.
Na javisku v kultúrnom centre v Malackách v pondelok o siedmej večer kmitalo niekoľko ľudí. Sťahovali zo scény plachty, zbierali odpadky, zametali. "Pozbierame fľaše, ak nejaké zostali, zbalíme scénu. Tí ľudia, ktorí majú 28. februára hrať, si prejdú nejaké veci, dobre Lacko, Kaja a Ida?" prikazuje režisér divadla Na hambálku Vladimír Zetek. Traja chlapi chytia papiere do rúk, vyjdú na scénu, odsunú rebrík a začnú skúšať. Za oponou počuť štrnganie montážnych kľúčov. Jeden z hercov ich vyťahuje z tašky a ide čosi na scéne opravovať. Ochotníci robia všetko sami.

Klobásy na dedine
Režisér Vladimír Zetek je profesionálny herec v iných divadlách, ale práca režiséra ochotníckeho divadla sa mu páči pre bezprostrednosť na dedinách.
"Prídeme do dediny, tam si nás uctia, nachystajú občerstvenie, klobásy, slaninu. Všetci starostovia starostky, kde sme hrali, boli úžasní. Zájazd prináša so sebou aj riziká - niekde nie je svetlo, niekde opona apodobne, ale snažia sa pripraviť domácke prostredie. Najskôr býva malé občerstvenie, potom zahráme, všetci sa zabávajú, potom s nami posedia, ešte pripravia večeru, prinesú víno a už to ide," hovorí Zetek.
Herečka Zuzana Bezáková, ktorá hrala v Sne noci svätojánskej Titániu, hovorí, že ochotnícke divadlo je dril, ale aj odreagovanie. Doma je plno starostí, ale v divadle hrá človek rolu niekoho iného, vžije sa do nej, na všetko zabudne. Hovorí, že najmä príbuzní ochotníkov musia byť mimoriadne tolerantní. "Odmalička som pociťovala túžbu hrať, pravidelne som na súťažiach recitovala. Keď vzniklo v Malackách divadlo, bola som veľmi rada," hovorí Bezáková, ktorá inak pracuje pri vojsku.

V práci so zalepenými očami
Režisér Zetek prichádza do sály a hneď všetci spozornejú. "Aký je tu plán svadieb?" pýta sa neadresne. "V sobotu jedna je, takže tu musíme poupratovať," odpovedá ktosi z hercov. "Dobre, ja mám hrať v Bratislave. Nezabudnite, že neskôr budeme hrať v Borskom Mikuláši. V piatok sa budeme trochu venovať Ženskému zákonu. Vy dvaja sa nemotkajte, poďme na scénu, chronologicky si prejdete výstupy. A nezabudnite, v apríli máme to Nové Mesto," oznamuje režisér. "Zabudnite, ja mám písomné maturity," povie jedna z herečiek.
Kým režisér debatuje asi s desiatimi hercami, ďalší herec čosi opravuje na osvetlení, traja na javisku skúšajú. Vždy najmenej dva týždne pred premiérou trávia v divadle večer čo večer. "Nechcel by som ich vidieť na druhý deň v práci alebo v škole," usmieva sa Zetek. "Keď horí za pätami, musia drilovať."
V kronike sú diplomy, uznania, fotografie. Najviac fotografií je zo Ženského zákona, ktorý hrajú v záhoráčtine, asi tridsať repríz videlo ho vyše 5-tisíc ľudí.

Záhorie divadlo chce
Vo filmoch sú ochotníci vykresľovaní ako ľudia, putujúci z dediny do dediny s kočom ťahaným starým krívajúcim koňom, na námestí rozložia scénu a hrajú. V skutočnosti jazdia autobusom, ktorý poskytujú kultúrne centrá alebo obecné úrady.
Hrávajú v kultúrnych domoch a do dediny idú najmä vtedy, keď ich zavolajú. Záhorie je špecifické, o ochotnícke divadlo je ohromný záujem. Ochotníci sa nemusia núkať, skôr naopak.
Starostovia dlho pred predstavením každý druhý deň telefonujú, či naozaj prídu, či nezabudli, či niečo ešte netreba zariadiť. "Celá dedina tým žije a diváci sú počas predstavení spontánni, lepší diváci ako v meste. V dedine je to atrakcia, ako keby prišiel cirkus alebo púť. Pre tých ľudí je radosť hrať. Keď hráme v záhoráčtine Ženský zákon, osemdesiatročné babky v krojoch presedia na predstavení dve a pol hodiny. V televízii ani v rozhlase záhoráčtinu nepočujú, v divadle v Bratislave takisto nie a zrazu u nich v dedine na javisku herci hovoria - Enem si poplač, budeš méne chcat. A to ich láka. Záujem je aj o iné hry. V sobotu sme mali premiéru Sna noci svätojánskej a v pondelok už volali z Jakubova, kedy prídeme zahrať aj k nim," hovorí Vladimír Zetek.

Na Orave aj presilovka
Menší záujem o ochotnícke divadlo je na Orave. Ľudia tam majú iné starosti ako divadlo. Napriek tomu ochotnícke divadlá na Orave žijú.
Najsevernejšie je v Oravskom Veselom. Ľudia z Oravského Veselého v zime po príchode z roboty najskôr chytia lopaty a odhŕňajú sneh, až potom sa venujú rodinám. "Pravdaže, máme divadlo, veď dcéra bola," hovorí babka na priedomí neďaleko Obecného úradu v Oravskom Veselom.
"Stalo sa už, že bola aj presilovka - na predstavení nás bolo viac hercov ako divákov v hľadisku. Mali sme rozloženú scénu, čakáme a divákov niet. Nakoniec prišli traja, museli sme predstavenie zrušiť. V ten deň sme mali dohodnuté predstavenie aj v ďalšej dedine, ale scénu sme ani nevykladali z autobusu. Načo, keď v susednej dedine sme ju rozkladali zbytočne. Odrazu začali chodiť ľudia, pýtali sa - hráte? Tak sme im povedali, že keď postavia scénu, hráme. Postavili scénu a bol skoro plný kultúrny dom," hovorí scenárista a režisér divadla Tramthalia z Oravského Veselého Jaroslav Klus, miestny učiteľ, ktorý píše hry. Keď sú zo súčasnosti, ušetria na kostýmoch, nemusia kupovať ani šiť. Vlani vyhrali s vlastnou hrou celonárodnú prehliadku pôvodnej slovenskej tvorby a boli aj na súťaži Scénická žatva.

Za komunistov hrali pre družstvá
Do vlaňajška sa snažili chodiť po dedinách, lepiť plagáty, chceli si divákov vychovať, aby na predstavenia chodili. Napriek úspechom na súťažiach sa však stávalo, že prišlo len tridsať ľudí.
Tramthalia sa zmenila na súťažné divadlo. Okrem súťaží hrávajú len vo svojej dedine, kde je vždy plno, a v dedinách, kam ich pozvú.
"Keď hráme mimo Oravského Veselého, musíme sa trafiť do dobrej konštelácie, aby prišlo dosť ľudí. Musí byť napríklad nedeľa alebo nejaké dedinské výročie. V sobotu tu do divadla nepríde vôbec nikto. Nevieme, prečo. V nedeľu najlepšie okolo piatej a iba v zime," hovorí Jaroslav Klus.
Problémy bývajú aj s technikou, kultúrne domy sú na niektorých dedinách spustnuté, svieti iba jedno svetlo. Profesionálne vybavenie má Tramthalia len na domovskej scéne.
Množstvo Oravcov chodí pracovať na týždňovky, cez víkend chcú mať pokoj a sedieť doma s rodinami. Na divadlo veľmi nemyslia.
Klus si myslí, že ľudia predpokladajú, že ochotnícky súbor je automaticky nekvalitný. "Mnohí mladí, keď prišli, boli milo prekvapení."
Klus hovorí, že keby bol na celej Orave o predstavenia taký záujem ako v ich dedine, hrali by každý víkend pred plnými hľadiskami.
Vedúci súboru a herec Ivan Patron hráva v ochotníckom divadle vyše dvadsať rokov. Hovorí, že za starého režimu boli družstvá a rôzne podniky, ktoré si divadlo objednávali. "Dohodli sme sa na honorároch, napríklad dvetisíc korún za predstavenie, hrali sme pre družstevníkov a vždy sme mali plnú sálu. Chodili sme po rôznych akciách ako dožinky a podobne. Hrávali sme aj tri predstavenia za nedeľu. Hrali sme to, na čo sme vtedy herecky mali - Bačova žena, Surové drevo. V krojoch, aby nebol problém s kostýmami."
Dnes je ochotnícke divadlo pre hercov stratové. Tridsaťkorunové vstupné náklady nepokryje.

Vznikajú nové divadlá
Patronovi každú chvíľu zvoní mobil, stále rieši problémy ľudí. V Oravskom Veselom je prednosta obecného úradu. Kedysi hrával aj starosta. Divadlo asi desať rokov nefungovalo a novú históriu má od roku 1998. Podobne je to aj v iných dedinách. Pred desiatimi-pätnástimi rokmi zaniklo veľa ochotníckych divadiel, v posledných rokoch pribúdajú nové alebo staré znova začínajú hrať.
Ako vzniká divadelné predstavenie? "Napíšem scenár tak, aby bolo čo najmenej nákladov na scénu a kostýmy. Tri mesiace pred premiérou hru študujeme. Inak sa stretávame trikrát do týždňa večer na hodinu-dve," hovorí Klus.
Verí, že amatérske divadlo má veľkú perspektívu, lebo súčasný spôsob života sa vyčerpá. Oravci dúfajú, že im ostane verná mladá generácia. Na predstaveniach majú vekový priemer okolo tridsať až štyridsať rokov.
Ivan Patron hovorí, že herci určite vydržia, pre nich je to diagnóza. "Na konci sezóny niektorí ochotníci divadlo nechcú už ani vidieť, ale keď sa začne ďalšia sezóna, prídu všetci. Zvykli si aj rodiny."

Z ochotníkov profesionáli
Mladý režisér dáva v Kultúrnom dome Družba v Leviciach pokyny trinástim deťom sediacim na javisku. Pýta sa na Pierota, debatuje s nimi o hre.
"V meste funguje ochotnícke divadlo vyše päťdesiat rokov," hovorí herečka divadla Pôtoň v Leviciach Simona Lukáčová, ktorá hrá už pätnásť rokov. Detské a mládežnícke divadlá v Leviciach ostali na rovnakej báze ako kedysi, dospelácky súbor sa po rokoch zmenil na občianske združenie Pôtoň a vystupujú skôr ako poloprofesionáli, jazdia do zahraničia. Všetci chodia do roboty, ale postupne chcú vytvoriť profesionálny súbor. "Náš súbor dosiahol asi všetky méty, ktoré ochotnícky súbor môže zdolať," hovorí Lukáčová.
V dedinách už nehrávajú, robia predstavenia alternatívnejšieho žánru. "V repertoári však máme aj rozprávku o troch prasiatkach a vlkovi, s ktorou sme chodili po dedinách, a stávali sa nám milé príhody - deťom sme sa museli podpisovať na ruky, nohy. Keď som začínala, v sobotu bola v dedine svadba, v nedeľu divadlo. Starosta rozprestrel na dva stoly biele obrusy a všetko, čo zo svadby zostalo, ponúkol. Prišla celá dedina."
Lukáčová hovorí, že aj keď už nie sú ochotnícke divadlo, stále sa o seba musia postarať. Po večeroch okrem učenia textov vymýšľajú scény, kostýmy. "My prídeme do divadla, najskôr si oblečieme tepláky a tenisky, postavíme scénu, nasvietime a skúšame. Na iné koníčky nie je čas, stretávame sa aj cez víkendy. Kostýmy väčšinou navrhne režisérka, vytiahneme stroje a šije sa." Do zháňania sú zapojené celé rodiny. Herci zistia, čo potrebujú na predstavenie, potom každý rozmýšľa o svojich kontaktoch - ten vie zohnať to, druhý ono. Vlani im šili kostýmy v odevnej škole.
Simona Lukáčová hovorí, že majú zabezpečené priestory od mestského kultúrneho strediska, ale napríklad pred dvoma rokmi skúšali inscenáciu Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch v kuchyni u režisérky. Kúrili elektrickým sporákom, lebo vypli kúrenie v dome. "Divadlu sa musí človek obetovať celý. Nebola som roky na dovolenke a väčšina hercov je zapojených vo viacerých inscenáciách. U nás nikto nie je len herec, dramaturg, režisér, ale každý je aj manažér, technik, ekonóm."

Po útlme záujem
"Slovenské divadlo - amatérske aj profesionálne - prechádza po roku 1989 mnohými zmenami. Najprv nastal útlm činnosti, ale už ku koncu deväťdesiatych rokov vznikajú nové amatérske divadelné súbory a nezávislé skupiny tvorcov profesionálov," hovorí o ochotníckych divadlách Iveta Jurčová z Národného osvetového centra.
Pred rokom 1989 boli zriaďovateľmi divadelných súborov kultúrne strediská, ktorých povinnosťou bolo vytvárať čo najkvalitnejšie podmienky na tvorbu a fungovanie. Dnes je situácia iná. "Zriaďovateľ, čiže kultúrny dom, obec, mesto atď., rozhoduje o investovaní svojich peňazí sám, a tak sa veľmi často stáva, že kultúra a zvlášť divadlo zostáva kdesi na chvoste. Je to, samozrejme, individuálne, často záleží, či je starosta obce futbalový fanúšik, folklorista, recitátor alebo iba ekonóm. Súbory, ktoré nemajú za sebou silného a schopného zriaďovateľa, od ktorého by mohli získať aj finančnú, nielen materiálnu (vo forme poskytnutia priestorov na skúšanie) podporu, musia hľadať iné zdroje financovania vo forme grantov," vysvetľuje situáciu Iveta Jurčová.
Existujú dva typy amatérskych divadelných súborov. Jedným sú klasické ochotnícke súbory, ktorých činnosť je pravidelná, do roka naštudujú jednu inscenáciu, zahrajú ju pre obyvateľov obce, prípadne sa zúčastnia na regionálnej či krajskej prehliadke. "Ich činnosť je naozaj prospešná nielen pre nich samých, ale aj pre obyvateľov obce a regiónu. Často sa inak človek v malých obciach v okrajových regiónoch k inému divadlu ani nedostane, veď časy pravidelného hosťovania SND sú už dávno za nami. No, a potom je druhý typ súborov - legislatívne väčšinou zastrešených pod občianskym združením, ktoré má jasne špecifikovaný program a cieľ, poetiku, pravidelnú činnosť, repertoár, ekonomickú samostatnosť, stály herecký kolektív. Tieto súbory svoju tvorbu prezentujú nielen pre svojho diváka v meste či obci, ale aj na rôznych festivaloch amatérskeho alebo nezávislého divadla v zahraničí. Ich perspektíva je jasná tak, ako je jasná aj perspektíva ktoréhokoľvek nezávislého divadla v tejto krajine," hovorí Jurčová.

Autor: Text, foto: RICHARD FILIPKO