Životom sa nemá tlieť, ale horieť

V osemnástich odišiel z Košíc do Brna a stal sa úspešným režisérom. V dvadsiatich ôsmich má za sebou prácu v českých národných divadlách a rad cien za svoje inscenácie. Do Bratislavy prišiel pracovať prvý raz, aby v SND naštudoval Arabskú noc. V divadle A

réna pripravuje hru Edwarda Albeeho Koza. Režisér Martin Čičvák.

So SND ste začali spolupracovať až po brnianskych a pražských scénach. Aký súbor ste tu našli?
Fantastický. Medzi českými a slovenskými hercami však samozrejme existuje rozdiel. V pražskom Činohernom klube mám napríklad rád akýsi odstup, intelektuálnejší spôsob hrania. Na hercoch SND mi zas veľmi imponuje dôkladná stavba vnútorného sveta, sú autentickejší. Obidva tieto princípy sú ale rovnakou kvalitou, sú rovnocenné.
Pokúsili ste sa tieto princípy spojiť v pražskej inscenácii Mizantropa, kde ste obsadili do postavy Celimény Slovenku Zuzanu Fialovú?
Inscenáciu som postavil skôr na ich kontraste. Celiména mala byť živelná, autentická ako príroda, takúto ženu som v Čechách nenašiel. Žena milovaná intelektuálmi. Zuzanu som poznal z osobných rozhovorov už skôr a vedel som, čo so sebou nesie. Obvykle aj tak málokedy dám na nezdar hercov v predstaveniach iných režisérov, hovorím si, že v mojich rukách by to bolo niečo iné.
Predstavenie sa hrá už druhú sezónu. Aké sú naň ohlasy?
Vďaka nášmu Mizantropovi a inscenácii Osirelý Západ v réžii Ondřeja Sokola získal Činoherný klub Radokovu cenu Divadlo roka. Dopadli sme veľmi dobre.
Potrebujete poznať názory iných režisérov na svoju prácu?
Každý z nás má vlastnú hlavu. Ak by som si nestál za tým, čo si myslím, že je dobré a správne, tak by som to nemohol robiť. V tomto povolaní musí byť istá dávka arogancie a sebavedomia. Akákoľvek moja vnútorná pochybnosť by sa preniesla na súbor. Samozrejme, že pár týždňov po premiére nachádzam miesta, ktoré by som vedel urobiť inak, ale predstavenie si už žije vlastný život.
Čo je myšlienkou Arabskej noci, súčasnej hry mladého nemeckého dramatika Rolanda Schimmelpfenniga?
Je postavená na akýchsi piatich monológoch, piatich tokoch vedomia, z ktorých každý je celým mikrokozmom človeka. Nakoniec sa všetky stretnú. Schimmelpfennig kritizuje ľudí bez vášne, zatracuje život bez vášne, odsudzuje ho. Dej je situovaný na sídlisko, do veľkého obytného domu, ktorý je ako úľ. Za každým oknom je izolovaný, osamelý a uzavretý život. Dom vyzerá z diaľky ako hviezdny vesmír, z ktorého je vytrhnutých päť okienok - hviezd. Čísla bytov 7 32 a 6 32 - to je ironický odkaz na Malého princa, kde majú malé planétky obdobné čísla.
Zároveň je ten text vtipný. Smejú sa diváci na správnych miestach?
Ale áno. Hra by sa dala postaviť aj veľmi závažne, ale bola by to škoda.
Ako ste zistili, že chcete byť režisérom?
Rodičia videli v televízii vystúpenie detského súboru Bim-bam-bom, kam ma mama odviedla za ucho, lebo si povedala, že by to mohlo byť niečo pre mňa. Vôbec som nechápal princíp takejto hry, ale potom som sa do divadla zamiloval. Bol som presvedčený, že budem hercom. Nakoniec ma na Konzervatórium v Bratislave neprijali. Bol som úplné poleno.
Preto tá réžia?
Počas gymnázia som pokračoval v amatérskom divadle. Raz som nedostal postavu, po ktorej som túžil, a s niekoľkými rovnako urazenými kamarátmi sme si povedali, že si urobíme vlastné predstavenie. Zrežírovali sme spolu Hamleta, ktorého som sám príšerne hral. Bola to avantgarda najväčšieho rangu - reťaze, igelit - bolo tam skrátka všetko, čo v divadle dnes nemôžem ani vidieť. Mal som šestnásť...
Pokračovali ste v podobnej avantgarde?
Nie, najpodstatnejšou sa pre mňa stala obrovská vášeň pre literatúru, rozkoš z textu. Začal som sa zaoberať teóriou, čítal som knihy o divadle, a keď som prišiel do Brna na prijímačky na JAMU, profesor Scherhauffer videl, že som v tom zavŕtaný a fascinovaný, takže ma prijali.
Prečo ste išli na skúšky práve do Brna?
V Bratislave ma neprijali. Asi to tak malo byť, verím na osud.
Nakoniec ste teda mali šťastie?
Boli sme silný ročník, všetci zahĺbení, začítaní, posadnutí divadlom a mali sme skvelých profesorov. Veľmi rýchlo sme začali produkovať celkom dobré inscenácie. Pochodili sme zahraničné festivaly, všade sme dostávali ceny a hneď po škole mi prišla ponuka z Národného divadla v Brne.
Ako vás objavili v Prahe?
Pred piatimi rokmi som zrežíroval Bernhardovho Immanuela Kanta, za ktorého som dostal Radokovu cenu ako talent roka. Riaditeľ Činoherného klubu, ktorému sa predstavenie páčilo, mi navrhol, aby som pre nich niečo urobil. Po inscenácii Vojceka mi ponúkli angažmán.
Máte v hereckých súboroch autoritu napriek svojej mladosti?
Mladosť je predsa výhodou. Človek má chuť, posadnutosť a veľa energie. Len neviem, dokedy to vydrží, lebo každé predstavenie potrebuje nasadenie. Keď herci hrajú bez nasadenia, je to nepozerateľné, a ak takto pracuje režisér, nikoho to nebaví.
Odkiaľ beriete energiu?
Asi je najdôležitejšie milovať, lebo to je obrovský príval energie. Občas sa možno treba trochu opiť, aby človek úplne vypol, inokedy treba len zájsť na americký film, potom treba čítať text, ktorý človeka rozpáli a inšpiruje, a raz začas sa treba stretnúť s nejakým geniálnym, slobodným dielom.
Ktoré diela za také považujete?
Obdivujem nemecký divadelný svet. Mám na mysli inscenácie režisérov Kriegenburga, Talhaimera, Marthalera alebo Castorfa. V spôsobe myslenia, divadelnom jazyku, výrazových prostriedkoch sú najďalej. Invencia spojená so slobodou - to je naozaj najviac. Strach a komplexy divadlo zabíjajú.
Nie sú Nemci pre slovanský temperament suchopárni?
Sú vrcholom ľadovca, ktorý posúva divadelné hranice, my tvoríme tú hmotu pod ním. Môžem ich len obdivovať.
Je pre vás sloboda určujúca ako životný alebo len divadelný princíp?
Sloboda v tvorbe je mojím životným princípom.
Ste autorom vlastných divadelných hier. Čo je vašou témou?
Písal som ešte ako študent, odvtedy už nie. Boli to texty postavené na hre s formou, jazykom, zahľadené do seba. Nedá sa povedať, že by som nimi chcel povedať niečo závažné, možno skôr naopak.
Napriek tomu vašu hru Dom, kde sa to robí dobre, s veľkým ohlasom inscenovali v Novom Sade, Budapešti, anglickom Norwichi a vy sám ste ju režírovali v Londýne...
V infantilite tej hry sa objavilo čosi dráždivé. Vidieť tam, že sa tu nejaký mladý človek vyrovnáva s niečím takým obrovským, ako je svet. Je to gangsterská groteska z prostredia uličnej spodiny a asi je v tom trochu šarmu.
V Brne ste naštudovali komplikovaný Kafkov Zámok, ktorý po krátkom čase stiahli. Čo cíti režisér, keď diváci jeho hru neprijmú?
Vtedy bolo pre mňa dôležité to, že samotná práca na hre bola strhujúca. Úplne nás pohltila. Zámok je ontologická groteska, iniciačný román, cez ktorý poznávate skutočnosť sveta. Inscenácia bola síce trochu nestráviteľná, v druhej polovici sme mali šesť 20-minútových monológov, boli to až herecké, športové výkony, ale pre mňa znamenali veľkú divadelnú kvalitu. Možno keby sme počkali, dnes by už mali diváci v Brne väčší záujem. Trochu sa naučili.
Vychovali ste si vlastné publikum?
Nepoznám ho, ale viem, že niektoré veci, ktoré by sa pred tromi rokmi hrali menej, sa dnes hrajú častejšie.
V Bratislave ste sa predstavili na festivale Istropolitana s úspešným naštudovaním Eugena Onegina, s ktorým ste vyhrali festival vo Varšave. Puškinovu predlohu ste v strede príbehu vtipne ukončili. Nevyčítali vám neúctu k pôvodnému textu?
Tá úcta je tam predsa obrovská - bez zásahu sme použili polovicu románu. Skôr je neúctivé dramatizovať Onegina konvenčným spôsobom, akým sa to robieva. Začíname pôvodným dlhým úvodom, postupne to však naberá na tempe, ktoré narastá, a na konci sa dostaneme k totálnej divadelnej skratke. Pre mňa je Onegin postavou cynického človeka, akéhosi citového kripla, ktorý utopil svoju dušu v alkohole, lenivosti a marazme. To, čo okolo seba vytvára, je peklo - neúcta k ľuďom a životu, neschopnosť milovať, hazard so životom. Museli sme ho peklu vrátiť, a preto sa prepadne do čiernej zeme.
Rád prepisujete?
Pre divadelnosť prepíšem čokoľvek. (Smiech.) Text je pre mňa naozaj len libretom, ktoré musí dostať osobitnú kvalitu, výraz, tempo, rytmus, obraz, situácie a hlavne živé postavy. Svet, ktorý sa modeluje na javisku, musí mať všetky zákonitosti, ktoré fungujú v skutočnosti - svoju morálku, estetiku a časopriestor. Modeluje sa umelá realita. Divadlo, ktoré je zrkadlom života, je kontraproduktívne. Zaujímavým začína byť až vtedy, keď vytvorí svet sám pre seba, paralelný s realitou. Divadlo prírode konkuruje.
V tom je diabolské, ako ste to raz sám o ňom poznamenali?
Je to teória Tadeusza Kantora, že napísaný text je vlastne mŕtvy. Tým, že ho oživujeme, vytvárame zombie - živé mŕtvoly. V divadle sa okrem toho pracuje aj s energiou libida. Počas dvoch mesiacov skúšania sú si ľudia veľmi blízki, otvárajú najskrytejšie kútiky svojej duše, vedomia a podvedomia, herci sú priehľadní, nahí, koľkokrát doslova. Ukazujeme svoje emócie, hovoríme o veciach, o ktorých by sme sa nikdy inak nezhovárali. Niekedy si látka vyžaduje veľmi kruté, jednoznačné a presné pomenovania, ktoré bolia, pretože v nich vidíme vlastné omyly a zlyhania. Vtedy môže vzniknúť aj ozajstná láska, dokonca aj nenávisť.
Čo je potom, keď sa doskúša?
Myslíte, či plačeme, ako keď sa končí pioniersky tábor? Ja nastupujem na ďalší turnus do chatkovej osady vedľa.
Je pre vás divadlo sebavyjadrením?
Určite. Človek si vyberá témy, ktoré sú preňho akútne. Zrodí sa to z vášne k textu, ktorý vás osobne zasiahne.
Ste pomerne uzavretý v literatúre a divadle. Vnímate realitu okolitého sveta?
Nie.
Svoje poznatky beriete len z kníh?
Áno. No a potom ešte zažívam akési krachy a zázraky v citovom živote. A veľa cestujem, ale len autom. Izoláciu mám rád.
Aké projekty máte pred sebou?
V divadle Aréna v marci doskúšam Albeeho Kozu s pani Emíliou Vášáryovou, s pánmi Jurajom Kukurom, Milanom Markovičom a mladým Alexandrom Bártom. Zároveň robím v Brne, takže teraz lietam hore-dole. V Činohernom klube ma čaká ďalší Schimmelpfennig, v Plzni opera, a teším sa na medzinárodný projekt štyroch národných divadiel Rozprávky tisíc a jednej noci. V pražskom naštudujem prvú časť, v Brne druhú, v Ľubľane tretiu a v Bratislave štvrtú. Každé predstavenie musí byť príbehom zasadené do vlastného rámu, a všetky štyri do niečoho spoločného.
Prečo práve arabské rozprávky?
Fascinuje ma ich princíp - rozpráva ich ten, kto sa s pomocou ich rozprávania chce vykúpiť zo smrti: nezabíjaj ma, nezabíjaj, porozprávam ti svoj príbeh! To je základ divadla, v tom sú jeho korene. Tieto rozprávky obsahujú aj obrovskú vášeň - muži sú hladní po ženách, ženy po mužoch. Je to niečo, čomu by sme sa my Európania mali od arabského sveta učiť. Láska, pre ktorú sa dá zomrieť. Samotné rozprávky sú veľmi kruté, lietajú v nich džinovia a ifriti, ktorí sú väčšinou uväznení vo fľašiach. A ak sa na javisku zjaví dvadsať Arabov, ktorí hovoria ‚nezabíjaj ma‘, tak to možno bude aj politické divadlo. (Smiech.)
Vašou ústrednou témou je vášeň. Čo podľa vás obsahuje?
Obsesiu, posadnutosť, chlípnosť, čokoľvek. Divadlo je vášeň, a preto s ňou musí pracovať. Na to, aby sme mohli v dvoch hodinách prerozprávať dejiny nejakého človeka, vzťahu, problému, musíme narábať s gejzírom vášní. Životom sa nemá tlieť, ale horieť.
Preto v divadle Aréna plánujete siahnuť aj po Médei?
Chcem ju na konci roka robiť v spolupráci s Činoherným klubom. Okrem Zuzany Fialovej sa mi už sľúbila Bára Hrzánová a Ondřej Vetchý, ktorý stvárni Iásona. Je to vášnivý príbeh vášnivej ženy, pohanky. Fascinujúca dráma, strhujúci osud, veľmi tragické, úplne čisté, krásne. Mám rád Euripida, dokonca je veľmi vtipný a miestami cynický. Treba sa obzerať aj dozadu, ku koreňom. Naozaj neviem, či súčasná dramatika, okrem pár nemeckých autorov, vôbec obstojí v obrovských dejinách literatúry.

Martin Čičvák (28) po absolvovaní gymnázia v Košiciach odišiel študovať divadelnú réžiu na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne. V roku 1999 sa stal kmeňovým režisérom Mahenovej činohry Národného Divadla v Brne a za svoju inscenáciu Bernhardovho Immanuela Kanta získal Radokovu cenu v kategórii Talent roku. Súčasne je stálym režisérom pražského Činoherného klubu. Hosťuje v plzenskej opere. V Národnom divadle v Prahe inscenoval Brechtovho Dobrého človeka zo Sečuanu. Za inscenáciu Genetových Slúžok na Dartinghtonskej College of Arts získal cenu kritiky na divadelnom festivale v Edinburgu. Koncom januára odpremiéroval v SND hru súčasného nemeckého autora Rolanda Schimmelpfenniga Arabská noc. V bratislavskom divadle Aréna pripravuje na 15. marca premiéru hry Edwarda Albeeho Koza.