Možno aj preto, že stovky miliónov dostávajú nesprávni adresáti, ktorí pôžičku od fondu nikdy nevrátia, lebo medzitým skrachujú.

Poľnohospodárskych firiem, ktoré nevracajú pôžičky štátnych peňazí, je priveľa. Napriek tomu – proti akejkoľvek rozumnej logike a aj proti pravidlám rozumného účtovníctva – dostávajú peniaze ďalej.

Roľníci potrebujú dobré pôžičky

To, že slovenskí poľnohospodári potrebujú podporu od štátu, bol zrejmé už začiatkom deväťdesiatych rokov. Dostali veľké priame dotácie, ktoré im mali pomôcť prebudovať výrobu tak, aby sa dokázali uplatniť na trhu.

Nestačilo to. Dokonca aj úspešní poľnohospodári s kvalitnými podnikateľskými plánmi potrebovali ďalšie peniaze a chceli si ich požičať. Lenže banky požadovali vysoké úroky.

Preto Národná rada v rokoch 1992 a 1994 zriadila dva podporné fondy. Tie požičiavajú peniaze za výhodný úrok, prípadne aj bezúročne. Sú to verejné peniaze daňových poplatníkov a spravuje ich ministerstvo pôdohospodárstva. Ako však zistil Národný kontrolný úrad – s mnohonásobným porušovaním zákonov.

Jedinou osobou, ktorá priamo zodpovedá za hospodárenie s peniazmi fondu, je minister pôdohospodárstva – od vzniku fondu Peter Baco a od roku 1998 Pavel Koncoš.

Pôžičky nespláca vyše tretina dlžníkov

Štátny podporný fond pôdohospodárstva a potravinárstva vznikol v roku 1994. Hlavnú časť zdrojov získava hlavne z privatizácie a likvidácie štátnych podnikov, ktoré boli v pôsobnosti ministerstva pôdohospodárstva. Z takých výnosov štátnemu podpornému fondu prislúcha 50 percent.

Fond národného majetku na pôžičky poľnohospodárom nedáva toľko, koľko by mal, čísla z mája 2000 hovoria, že zadržiaval bezmála 1,8 miliardy korún. FNM tak síce porušil rozpočtovú disciplínu, ale v konečnom dôsledku zrejme skôr uchránil peniaze daňových poplatníkov. Bilancia pôžičiek, ktoré od ŠPFPaP dostali poľnohospodári je totiž taká, že ku koncu roka 1999 meškalo so splácaním 345 subjektov (37 percent dlžníkov), ktorých neuhradené splátky po termíne splatnosti tvorili 583 miliónov korún.

Inými slovami – tretinu úverov štátny fond poskytol podnikateľom, ktorí pôžičky nedokážu vracať. Uvedených 583 miliónov vyjadruje len nezaplatené splátky po termíne splatnosti. Celkovo sú úvery, ktoré štátny fond poskytol neplatiacim firmám, podstatne vyššie – väčšina požičaných peňazí totiž ešte po splatnosti nie je.

Rozdiel v údajoch – 320 miliónov

Neschopnosť fondu vymáhať peniaze má svoj základ. Fond totiž bojuje s účtovníctvom. Štátny fond, ktorý pracuje so stovkami miliónov korún z verejných zdrojov, si neviedol účtovnú agendu sám. Kontrola NKÚ skonštatovala: „Účtovníctvo fondu je vedené dodávateľským spôsobom fyzickou osobou.“

NKÚ účtovníctvo fondu označil ako neprehľadné: „Napriek tomu, že fond poskytoval pôžičky od roku 1994, zásadu bilančnej kontinuity s predchádzajúcim obdobím nebolo možné odsúhlasiť, pretože fond neevidoval počiatočné stavy pohľadávok.“

Fond sa uspokojil s tým, že jednotlivé pôžičky eviduje Poľnobanka, ktorá za niekoľko desiatok miliónov korún ročne poskytovala fondu servisné služby. (Len na okraj možno poznamenať, že fond nevedel preukázať, že pri výbere banky použil výberové konanie v zmysle zákona o verejnom obstarávaní.)

Fond preberal údaje o vyplácaní a splácaní pôžičiek len ako globálne ročné číslo. Teda o stave jednotlivých pôžičiek mohol mať z vlastných zdrojov len veľmi hmlistú predstavu. K odsúhlasovaniu údajov medzi bankou a fondom nedochádzalo. Výsledkom bol stav k 31. 12. 1998, keď v súvahe fond vykázal pohľadávky z obchodného styku vo výške 3,154 miliardy korún a podľa predloženej evidencie Poľnobanky bol stav nesplatených pôžičiek k tomuto dátumu 2,834 miliardy. Rozdiel bol teda 320 miliónov.

V roku 1998 fond evidoval úhrady pôžičiek vo výške 473 miliónov korún, banka zaregistrovala úhrady o 69 miliónov nižšie. Fond neevidoval nesplatené úroky ako pohľadávku fondu v zmysle platobného kalendára a podobne.

Neplatíš – dohodnime sa inak

Politika fondu pri nesplácaní úverov je značne neštandardná. Neplatiči nevracajú požičané peniaze, ktoré by mohol fond ďalej poľnohospodárom požičať – čo je jeho prvoradá úloha. Fond namiesto vymáhania peňazí upravuje splátkové kalendáre.

Tesne po nástupe do funkcie (koncom roka 1998) minister Koncoš rozhodol o odklade splátok pri 41 subjektoch. Hoci takému kroku malo predchádzať zasadnutie rady fondu, NKÚ skonštatoval, že „zasadnutie rady nebolo preukázané“. Počas roka 1999 rada fondu, ktorej predsedal minister Koncoš, schválila 124 zo 129 žiadostí o odklad splátky.

V roku 1998 rada fondu schválila, že odklad splátok povolí iba tým dlžníkom, ktorí zdokladujú škody spôsobené živelnými pohromami ako povodne, mor ošípaných, hromadné uhynutie zvierat a pod.

Túto zásadu minister Koncoš nedodržiaval. Napríklad pri zasadnutiach 29. októbra a 16. novembra 1999 schválil odklady splátok aj šiestim subjektom, ktoré mali celkovo požičaných 29 miliónov korún a fondu nesplatili ani korunu a navyše požadovanú podmienku nespĺňali. V prípade Poľno-Bohatá, s. r. o., Roľnícke družstvo Tekovské Nemce a Roľnícke družstvo Častkov išlo o pôžičky, ktoré dostali v roku 1996. Suma, s ktorou meškali, išla do miliónov.

Odklad splátok – niekedy dar

Kontrolóri NKÚ politiku odkladu splátok komentovali: „Odklad splácania pôžičiek bol vysoko rizikovým postupom, najmä v prípade subjektov, ktoré vykazovali nepriaznivé ekonomické výsledky.“ Výsledkom politiky odkladania splátok bolo to, že hoci dlžníci krachovali, fond dostatočne nereagoval, aj keď bolo jasné, že nádej zachrániť nejakú časť požičaných peňazí každým dňom klesá.

Ku koncu roka 1999 bolo v konkurze, likvidácii a „inom právnom stave“ (trestné konanie, odstúpenie od zmluvy – uplatnenie záložného práva) celkovo 79 žiadateľov, ktorí fondu dlhovali 516 miliónov korún. Počas splácania sa im podarilo vrátiť necelých 9 percent požičanej sumy.

Na jar 2000 fond prijal „stimulačné pravidlá pre všetky doposiaľ poskytnuté pôžičky“. Stimulácia spočívala v tom, že podnikateľ, ktorý platil tak, ako mal, dostal jednopercentnú úľavu na úročení pôžičky. „Očakávame výrazne pozitívny vplyv na všetky podporované subjekty z nášho fondu,“ hlásilo vedenie fondu. Ku koncu roka 2000 počet dlžníkov v konkurze, likvidácii a inom právnom stave vzrástol a suma, ktorú dlhovali, bola 719 miliónov korún. O 203 miliónov (39 percent) vyššia ako pred rokom.

Neplatiči dostávali ďalšie pôžičky

Vedenie fondu si uvedomuje, že peniaze je jednoduchšie dostať späť, kým sa dlžník ešte drží nad vodou. V oficiálnom dokumente fondu (zo začiatku roka 2001) sa píše: „… subjekty sa môžu dostať do konkurzu alebo likvidácie, čo ešte viac komplikuje vymožiteľnosť pohľadávok.“

Napriek tomu konalo tak, ako keby to nevedelo. Firmám, ktoré mali problémy so splácaním, požičiavalo ďalšie peniaze.

Napríklad Agrokombinát Lehnice dostal v rokoch 1995 až 1999 opakovane šesť pôžičiek v hodnote takmer 23 miliónov. Poslednú pôžičku mu minister podpisoval v situácii, keď lehnický agrokombinát mal splatených len 900-tisíc. Pár týždňov nato bol na firmu vyhlásený konkurz.

Podobných príkladov opakovaných pôžičiek pre neplatičov je veľa – Agros, s. r. o., Michalovce (celkovo 34 miliónov), LAS, s. r. o., Liptovský Mikuláš (vyše 78 miliónov) atď.

Ručenie za úvery – neúspešný biznis

Fond sa snažil zarábať peniaze aj ručením za úvery. Za istý poplatok poskytoval ručenie agropodnikateľom pri úveroch, ktoré si brali v komerčných bankách. Takéto podnikanie sa oplatí len v prípadoch, keď je vysoko kvalitný podnikateľský plán – a aj firma.

Fond poskytol ručenie firme Maremed, s. r. o., Lehnice, ktorá si brala úver v Priemyselnej banke. NKÚ tvrdí: „Podnikateľský plán bol do samého počiatku nepreukazný. Jednotlivé ukazovatele sú nepodložené a nevierohodné.“

Účtovné doklady, ktoré firma predložila, boli nepreukazné a dokonca ich štatutárny zástupca spoločnosti ani nepodpísal. Napriek tomu sa fond za úver v hodnote 80 miliónov korún pre firmu, ktorá vykazovala aktíva vo výške 144-tisíc korún, zaručil. Dopadlo to relatívne dobre – banka voči fondu uplatnila ručenie „len“ vo výške 8,2 milióna.

Celkové skóre v biznise s ručením pre vedenie nevyznieva lichotivo. Fond ako ručiteľ za zlé úvery musel zaplatiť takmer 95 miliónov korún. Prínos možno dokumentovať na očakávanom príjme za poplatky na ručenie, ktorý bol v roku 2000 plánovaný vo výške 500-tisíc korún. V ostatnom čase fond už záruky neposkytuje.

Banka neverí, ale minister áno

Počet neplatičov by mohol byť podstatne nižší, keby sa vedenie fondu držalo varovných hodnotení projektov, ktoré vypracovávala hlavne Poľnobanka.

Počas éry ministra Baca Poľnobanka vyhodnotila pôžičku pre firmu LAS, s. r. o., Liptovský Mikuláš ako „vysoko rizikovú s výrazne ohrozenou návratnosťou“.

Mala na to dobré dôvody. Okrem ekonomických rozborov bola znepokojivá aj skutočnosť, že firma mala záväzky v bankách a iných inštitúciách vo výške 321 miliónov. Firma ako záruku navrhla poľnohospodársku pôdu vo vlastníctve fyzickej osoby v nájme tretích subjektov s nejasným termínom vypovedania zmlúv.

Poľnobanka vyhodnotila zábezpeku ako nedostatočnú. Účtovné doklady boli neaktuálne, svedčili o nízkej schopnosti splácať úver, firma navrhovala v rozpore s platnou smernicou odložiť prvú splátku o štyri roky.

Minister schválil pre firmu pôžičky vo výške 78,5 milióna korún. O rok bol na firmu vyhlásený konkurz.

Podobne dopadol negatívny posudok bankových odborníkov k pôžičke pre firmu Old Herold Ferm, a. s., Trenčín. V roku 1996 firma podala žiadosť o pôžičku vo výške 42 miliónov. Dva roky pred žiadosťou o pôžičku vykázala stratu 123 a 122 miliónov korún. Ku koncu roka 1995 mala spoločnosť nedoplatky voči štátnemu rozpočtu (nezaplatené dane a iné) vo výške 975 miliónov.

Daňový úrad (pri dohode o postupných splátkach dane) jej zakázal ručiť majetkom bez jeho súhlasu. Firma ručila a pôžičku dostala. O dva mesiace bol na ňu vyhlásený konkurz. Jej záväzky voči štátu dosahovali výšku 1,26 miliardy. Ostatným veriteľom dlhovala ďalšie desiatky miliónov.

Podobných prípadov bolo veľa. Vybavovali sa aj žiadosti, ktoré nemali priložené výpisy z katastrov či neobsahovali znalecké ocenenia k nehnuteľnostiam ponúkaným ako záruka. Niekedy stačilo čestné vyhlásenie predsedu družstva – dokonca nepodpísané.

Kontrola? Načo?

Popri nedostatkoch pri schvaľovaní, vymáhaní a účtovaní peňazí z verejných zdrojov chýbala účinná kontrola použitia prostriedkov. „Časť regionálnych odborov kontrolu v rámci svojej pôsobnosti vôbec nepreukázala,“ hovorí kontrolór NKÚ. Účelovo viazané pôžičky na rekonštrukciu technologického zariadenia poľnohospodári míňali na plynovod, nákup nákladných áut, telefón a podobne.

Ďalší osud fondu

Fond sa k 1. januáru 2002 zruší. Doteraz nie je úplne jasný osud zanedbaných úverov. V auguste tohto roku sa minister Koncoš vyjadril, že bude bojovať proti zrušeniu fondov, ak ministerstvo financií nebude súhlasiť, aby peniaze z fondov prešli pod ministerstvo pôdohospodárstva. „O každú korunu v štátnom rozpočte treba naozaj doslova bojovať,“ povedal vtedy Koncoš.

Jeho vyjadreniu však nezodpovedajú návrhy ministerstva pôdohospodárstva o riešení niektorých pohľadávok. Koncošove ministerstvo totiž na oficiálnej pôde prednieslo úvahy, aby sa niektoré kategórie ťažšie vymáhateľných pohľadávok vyriešili odpustením dlhu. Zatiaľ sa o nich nerozhodlo.

PETER KUNDER