"Všechny situace, který prožil, byly uzavřený do dvou stran jedný mince. Panna či orel. Takže cokoli řešil, bylo už vyřešený ve svý převrácenosti současně. Všechno prožitý bylo obklopený stínem neprožitýho. Veškerá možnost byla přenášená v dlaních nemožnosti. Takto sevřen, vrhal svoje kostky." Hrdina tohto textu PAVLA ZAJÍČKA je v situácii, ktorá výstižne charakterizuje aj autorovu pozíciu, človeka zajatého (a rok aj uväzneného) v sieti totalitnej moci.

Pavel Zajíček, kľúčová postava českého undergroundu, líder kapely DG 307, ktorú v roku 1973 založil spolu s priateľom zo skupiny The Plastic People of the Universe Mejlom Hlavsom, sa po dlhšom čase opäť predstaví v Bratislave - vo štvrtok o 18.00 h je v Českom centre na programe jeho autorské čítanie a v piatok o 19.30 h bude so svojou skupinou DG 307 koncertovať v Štúdiu 12.

Na čo ste najviac zvedavý?

"Je toho viac. Zvedavý som na mesto, ľudí, ale nepochybne aj na to, ako sa pri mojom čítaní odrazí vzďaľovanie sa slovenčiny a češtiny. V mojich textových fragmentoch sa určite vyskytnú miesta, ktoré už dnes môžu byť slovenskému poslucháčovi nezrozumiteľné. Tie dva jazyky, ktoré boli každodennou prítomnosťou, sú dnes najmä svojou neprítomnosťou každodenné."

Je vám ľúto za slovenčinou?

"Vari sa z nášho života úplne nevytratí. Nebudem hovoriť o ostatných súvislostiach, ale nemôžem nespomenúť jej ľúbozvučnosť. Mňa úplne fascinuje slovíčko hej."

Hej?

"Áno, čo je vlastne u vás to isté ako hej, či nie? Majú ho aj Švédi, tam znamená skôr pozdrav, povzbudenie, čau, ako sa máš."

Zvukomalebné slová sa iste nájdu aj v češtine.

"James Joyce kedysi napísal krásnu knihu, v ktorej pracuje len so slovami, ktoré ho priťahovali svojou vôňou. Z češtiny ho očaril názov mesta - České Budějovice."

Vaše čítanie majú sprevádzať dvaja hudobníci z DG 307 - violončelista Tomáš Schilla a hráč na elektrické husle Dalibor Pyš. Je to novinka, alebo takto vystupujete pravidelne?

"Ja čítačiek neabsolvujem veľa, ale takéto podfarbenie môjho útržkovitého čítania sa nám osvedčilo ešte kedysi vo Švédsku."

A čo čaká návštevníkov koncertu?

"Naša osemčlenná zostava predvedie výber z celého tretieho obdobia existencie kapely, teda od roku 1992."

O vašej tvorbe sa vraví, že je negatívna, depresívna. Je to tak, ste aj vy taký?

"Nie. Som síce človek, ktorý o sebe pochybuje, ale vždy sa deje mnoho vecí, ktoré stoja za to. Každý má právo na svoju vnútornú priepasť, no práve z tej priepasti ho vytiahne niečo, čo ho pohladí, slnečný lúč alebo ďalší človek, ktorý niečo hrejivé vysloví."

Tvoríte v literárnej, hudobnej a výtvarnej oblasti. Nelákalo vás niekedy spojiť tieto aktivity do jedného kompaktného divadelného projektu?

"Divadlo ma fascinuje, je to magický priestor, do ktorého som však nikdy neprenikol. Niekedy potrebujete človeka, aby vám umožnil vstup do toho iného priestoru, otvoril dvere. Ja mám to vnútorné nadšenie, no tam sa to končí, som nepragmatický."

Názvom skupiny je diagnóza. Znamená prechodné situačné psychické poruchy, jej predstieraním ste sa vtedy vyhli vojenskej službe. Ako ho vnímate dnes?

"Asi sa s ním budem ťahať navždy, hoci teraz už nemá žiadny zmysel. Sú to len písmená a čísla."

Predsa len to však je istý symbol undergroundu, ktorý ste stelesňovali.

"Underground? Dnes je to slovo značne zdevalvované."

Považovali ste sa za človeka, ktorý sa snažil zmeniť vtedajší režim?

"Žil som si svoj život. Nezapájal som sa do niečoho, čo by programovo malo zrútiť vtedajší systém."

Vašou hudobnou produkciou ste však vyrušovali normalizačný režim, vydávali ste samizdaty, to nebolo dosť?

"Asi to bolo nevyhnutné, aby sa veci nahlodali zvnútra, aby ten systém vyhnil. To však stále nič nevypovedá o človeku, pretože ten systém je kulisa, ktorá môže byť zabudnutá."

Dá sa tomu rozumieť?

"Ja tomu tiež nerozumiem."

Vaše umelecké aktivity vás nakoniec priviedli pred súd. Ako si spomínate na proces takmer pred tridsiatimi rokmi?

"Nespomínam si. Samozrejme, je to vo mne niekde vryté, nezabudol som, ale nespomínam si. Asi tak."

Boli ste rok vo väzení.

"Štyri ročné obdobia, jedna kapitola môjho bytia, ale mnohí sedeli oveľa dlhšie."

Vedeli ste o morálnej podpore, ktorú vám vyjadrovali uznávané mená intelektuálneho sveta?

"Dnes je to už jeden z ďalších mýtov, no mýty nemôžete vymyslieť, tie musia vzniknúť na základe niečoho, čo je skutočné. Iste aj vďaka tomu sa režim musel vzdať myšlienky monsterprocesu, veď pôvodne nás chceli obžalovať z podvracania republiky."

Čo vám pomáhalo znášať väzenie?

"Existovala v nás nejaká vnútorná sila, vychádzajúca z toho, že sedíme za niečo, čomu veríme."

Aký bol návrat na slobodu?

"Nečakane symbolický. V deň, keď ma pustili, mal pohreb Jan Patočka. Vo všeobecnosti to bolo obdobie paranoje. Na jednej strane sme zažívali aj veľmi veselé chvíle, ale pritom sa režim permanentne snažil, aby človek stále žil v neistote. Tie kafkovské pocity boli všade."

Proces s vami odštartoval Chartu 77. Vám však nešlo o politiku, je to tak?

"Áno, šlo o hľadanie krásy. Je jedno, či to bola hudba, literatúra, alebo výtvarné umenie. Teda aspoň u mňa."

Práve vaše uväznenie a vznik Charty 77 znamenali pozitívnu zmenu vzťahov medzi undergroundom a disidentskou intelektuálnou elitou. Pociťovali ste to aj vy?

"Tie vzťahy boli veľmi individuálne. Ja som si mnoho tých ľudí vážil, mali to, čo som ja nemal, no mnohí boli pre mňa nudní. V tejto veci som sa zhodoval s básnikom Nikolajom Stankovičom - tí, ktorých som si nevážil, boli väčšinou šialení pragmatici."

Čo vám prekážalo na pragmatickosti?

"Bál som sa jej."

Oni boli pragmatici, kým ste boli vy?

"Ľuďmi náhody a okamihu, toho, čo človek nikdy nemôže definovať."

Nemožno definovať okamih?

"Skôr, než ho zadefinujem, už je v prdeli. Tá definícia skutočnosti je stále v pohybe, jeden deň je to povedané takto a zajtra je to prerozprávané naopak. Sú to večné mutácie, zmeny tvárí, kostýmov."

Neboli ste práve vy, človek s intelektuálskou výbavou, akýmsi premostením týchto svetov undergroundu a disentu?

"Ani nie, ja som nikdy nič nepremosťoval, sotva som sa niekam sám ‚doklopýtal', ale užil som si množstva skvelých rozhovorov, dialógov človeka s človekom."

S odstupom času viacerí z tých, čo boli zakazovaní či prenasledovaní, spomínajú na to obdobie zhovievavejšie. Je to aj váš prípad?

"Istá radosť tam bola, ale človek nikdy nevedel, čo naň režim chystá."

Mysleli ste si, že nakoniec emigrujete?

"Nie, ani keď už mnohí z môjho okolia odišli, ale keď som si užil pár krutostí, rozhodol som sa aj ja pre odchod."

Prečo ste si vybrali práve Švédsko?

"Nechcel som ísť do Viedne, kam odchádzala väčšina. Tam už mi to pripadalo ako v gete. Chcel som byť niekde, kde nikto nepozná moje meno."

Čím ste sa vonku živili?

"Vystriedal som všelijaké povolania, ale žiadne nemalo nič spoločné s hudbou ani s písaním. Skvelé bolo, že som sa naučil cudzie reči."

Patrili ste k tomu typu emigrantov, čo boli stále jednou nohou tu, alebo ste v sebe prestali živiť skrytú nádej na návrat?

"Nemyslel som si, že sa niekedy vrátim. Odišiel som naplno, do konca nekonečna, a už som sa tým nezaoberal. Je to ako so psom, ktorého niekto vyhodí, priviaže k stromu a iný ho nájde. A ten pes si zvykne na nového pána."

Splnili sa aspoň sčasti vaše predstavy po návrate do Československa?

"Nič som neočakával."

Prečo ste sa teda vrátili?

"Mejla Hlavsa naliehal, aby som prišiel, a tak som tu nakoniec skysol. Je to zvláštne, ale tie návraty sú prevrátenými odchodmi. Bola to len jedna z premien."

Možno povedať, že sa vás to tu až tak veľmi netýka?

"Každý má právo sa kedykoľvek zobrať a ísť."

Čo si teda myslíte o domove?

"Človek nie je určený miestom narodenia, každý má v sebe domov alebo miesto, kde sa cíti bytostne dobre. Ja žijem nomádsky život. Opäť si spomínam na Nikolaja Stankoviča, ktorý vravieval: Na cestu kruhu sa nevydávam, pretože sa časom dostanem na miesto, z ktorého som sa pohol. A ja som sa tiež znovu ocitol v Prahe. Vtedy som odišiel do nepoznaného sveta, v ktorom som bol takisto sám, ako aj teraz."

Naozaj sám?

"Doslovne nie, ale človek môže byť v príbehu svojho života niekde inde. Trebárs ja nemám kontinuitu, môj život je roztrhaný, všetko mám spálené, zničené alebo zabudnuté na rôznych miestach na svete."

To znie dosť depresívne. Alebo nie?

"Hlavne, aby človek mal v sebe trochu nevypovedanej radosti z toho, že je."

Pavel Zajíček (1951), český básnik, výtvarník a hudobník, spoluzakladateľ a líder undergroundovej skupiny DG 307. Skupina hrala v rokoch 1973 - 75, potom ju obnovil roku 1979 a do tretice po návrate z emigrácie. Vo vykonštruovanom procese bol v roku 1976 odsúdený spolu s členmi kapely The Plastic People of the Universe Vratislavom Brabencom, Svatoplukom Karáskom a Ivanom Martinom Jirousom. Hlavným dôvodom obžaloby bol koncert v Bojanoviciach pri Prahe vo februári toho roku, ich obhajcom bol dnešný český ombudsman Otakar Motejl. V roku 1980 Zajíček emigroval, žil vo Švédsku a potom v USA. Doteraz vydal sedemnásť albumov a šesť kníh, najnovšia s názvom Jakoby... Svět v zrnku písku... vyšla v decembri minulého roku vo vydavateľstve Torst. Ešte v roku 1977 usporiadal antológiu podzemnej poézie Nějakej vodnatelnej papírovej člověk a ďalšie samizdaty, medzi ktorými má výnimočné miesto Mařenická kniha, niečo medzi rituálnou publikáciou a výtvarným dielom. Svojimi básňami prispel k niektorým projektom skupiny The Plastic People of the Universe. So svojimi výtvarnými prácami sa predstavil na viacerých výstavách.