Utečenci sa do Bosny začali vracať už v novembri 2000. Svoje domy však neskôr väčšinou predali a presťahovali sa do tej časti Bosny, do ktorej "patria" podľa svojho pôvodu. Bosna je stále rozdelená. FOTO - REUTERS
V stene výškovej budovy na okraji Sarajeva zíva diera po mínomete. Pred ňou svieti pestrofarebný bilbord s reklamou na džús s nápisom Be happy. Prechádzka Sarajevom je pre Stredoeurópana vytriezvením. Presvedčenie, že konflikt v Bosne zázračne zmizol podpísaním Daytonskej zmluvy pred ôsmimi rokmi, je preč.
Len pred troma mesiacmi uznala regionálna vláda srbskej časti Bosny, Republiky Srbskej, že masaker v Srebrenici sa naozaj stal. O mesiac neskôr sa bosnianskemu parlamentu po nekonečných rokovaniach podarilo prijať dohodu o spojení troch doteraz oddelených daňových systémoch.
Po krátkej povojnovej eufórii prežíva Bosna - historické laboratórium spolužitia kresťanov, židov a Moslimov - nové obdobie segregácie. Krajina je rozdelená na tri etnicky "čisté" oblasti - chorvátsku, srbskú a moslimskú.
Bosnianska vojna stála vyše 200-tisíc životov. Keď priháralo, tisíce rodín sa muselo rozhodnúť: ostať, či odísť. Oboje znamenalo risk. Zo svojich domovov utieklo asi 1,5 milióna ľudí.
Minulý rok sa z exilu vrátilo takmer 38 000 ľudí. Nevracajú sa domov, ale do tej časti segregovanej Bosny, kam patria podľa národnosti. Srbi zo Sarajeva idú do Banja Luky, Chorváti z Banja Luky do Mostaru a bosnianski Moslimovia do Sarajeva. Nachádzajú ešte rozdelenejšiu krajinu ako pred vojnou a v nej dvadsiatnikov, ktorí si iné ani nepamätajú.
Napriek tomu je Bosna plná optimistov. "Čo bude o päť rokov? Lepšie bude. Veď aj na Slovensku bolo pred piatimi rokmi inak ako teraz," uškŕňa sa štíhla tmavooká Tea Kulenovičová v sarajevskej kaviarmi obklopená kúdolmi cigaretového dymu. Tea môže porovnávať - svoj exil prežila na Slovensku.
Tea odišla
Tea Kulenovičová je Bosniačka s moslimkými koreňmi. Jej rodná Banja Luka sa teraz nachádza na území bosnianskych Srbov. Po rokoch na úteku pred vojnou sa vrátila do bosnianskeho Sarajeva.
"Život v Banja Luke bol pre nás nebezpečný 24 hodín denne," spomína na čas pred útekom v roku 1993. "To, že nás bývalí srbskí známi nepozdravili na ulici, bolo najmenej. Najnebezpečnejší bol kamarát - ten vedel, čo ty máš. Nechali sme tam byt aj s vecami a utekali preč."
Keď Tea utekala, mala 24 rokov a pred promóciou. Do Belehradu ju dostali na zadnom sedadle auta dvaja kamaráti - Srbi. Vedela, že na každom z 27 kontrolných vojenských stanovíšť ju čaká smrť. Stačilo nazrieť do pasu - Kulenovič je známe bosniansko-moslimské priezvisko.
Ocitla sa v Bratislave. Najprv drhla záchody, neskôr dostala miesto predavačky v zeleninárstve. Cez zhovorčivú zákazníčku sa vyšvihla na doučovateľku angličtiny.
Keď sa v roku 1996 vrátila do Sarajeva, platil zákaz vychádzania po desiatej hodine. V celom meste nebola jediná neporušená okenná tabuľa, poriadne nefungovala elektrina a zlyhávali dodávky vody. "V celom Sarajeve ste nenašli jedinú knihu. Spálili ich ľudia počas blokády - keď im bola zima," hovorí Tea.
Aj osem rokov po návrate Tea stále žije trochu osamelo. Starí kamaráti sú dávno preč, od nových ju delí podozrenie. "Po vojne dlho trvá, kým nadviažeš priateľstvo - nikomu nedôverujem, kým neviem, čo ten človek robil cez vojnu."
Tarik zostal
Tarik Jusič má niečo vyše dvadsaťpäť, briadku a za sebou skúsenosť blokády. Sedí vo foajé Mediálneho centra v prízemí sarajevského paneláku a sucho komentuje návrat nacionalistov do vlád balkánskych štátov.
"Deje sa to po každom veľkom konflikte. Skupiny sa obracajú dovnútra, je to obranná reakcia. Umrelo 200-tisíc ľudí. Keď niečo také vidíš, bojíš sa," tvrdí mladý mediálny analytik.
Keď Sarajevo hermeticky obkľúčili srbskí ozbrojenci, mal Tarik 19. Jeho rodičia sa rozhodli zostať. "Mysleli sme si, že sa to skončí o pár mesiacov. Nemali sme totiž ani poňatia o tom, čo vojna znamená. Predstavte si, ako si mal obyčajný človek domyslieť, že vojna bude trvať vyše 5 rokov, že ho môžu zabiť pred domom na ulici?" spomína Tarik.
Ľudia, ktorí si domysleli a ušli, sú dnes na tom lepšie ako tí, čo zostali. "Naučili sa zručnosti použiteľné v mieri. To máš ako Nemcov, ktorí odchádzali do Ameriky na začiatku nacistickej éry. Keď sa vrátili, boli popredu."
Tarik rozhodnutie svojich rodičov zostať a prežiť vojnu odmieta komentovať. Namiesto toho sa nakloní ponad stôl a perfektnou angličtinou pomaly povie: "O desať rokov bude Sarajevo úžasným miestom na žitie. Ak budeme dosť bystrí."
Sarajevo - Bratislava
Cesta Bosnou: vnútorné hranice, ovce a mínové polia
Cestovateľ Bosnou stále prekračuje vnútorné hranice etnických oblastí. Cez deň sa popri ceste mihajú rozstrieľané domy, čerstvé skupiny hrobov s rovnakým priezviskom na náhrobku a značky zamínovaných oblastí. Pastieri sedia na krajniciach - ovce nevedomky slúžia ako odmínovací experti na jedno použitie. Medzinárodné vojenské jednotky ešte vždy z času na čas nájdu v stodole za mestom zopár samopalov či mínomet.
Po krajine vyrástli nakysnuté sídla novozbohatlíkov, pre ktorých sa vojna a povojnové rozvojové fondy stali živnosťou, nové mešity aj kostoly. (zo)
Autor: Zuzana V. Očenášová
