oli lyžovať.
Na svahy prestali ľudia hromadne chodiť z viacerých dôvodov - v posledných rokoch poriadne nesnežilo a mnoho menších stredísk, ktoré nemajú snežné delá na umelý sneh, jednoducho nefungovalo. Celodenné aj bodové lístky na vleky stoja závratné sumy. Drahé sú aj najmodernejšie technológie - od oblečenia po lyže. Kto si dnes môže dovoliť luxusný biely šport?

Biele šialenstvo
Obdobie, keď bol na každom malom kopci za dedinou ratrak - špeciálny voz na úpravu trate - a vlek premával na štátne náklady za dve koruny za jednu jazdu, je preč. Strediská sa po prechode na trhový mechanizmus museli chytiť samy - buď ich niekto sprivatizoval, alebo prestali fungovať. Klimatické zmeny podnebia dali prevádzkarom lyžiarskych stredísk ešte jednu podmienku: snežné delo, ktoré zasneží kopec v prípade, že nenapadne dosť prirodzeného snehu.

Z veľkých horských stredísk, ktoré sa nikdy nebáli nedostatku snehu ani turistov, sa stali akciové spoločnosti s megakomplexom zjazdoviek, lanoviek, vlekov a hotelov. Aj štýl, akým o sebe dávajú vedieť, je mega. Súťažia o to, kto priláka lyžiarov nápaditejšou reklamnou kampaňou v rádiu, najfantastickejšou šou a najadrenalínovejšou párty.
Jedným z takýchto stredísk je Jasná v Nízkych Tatrách. Návštevníci tu využívajú lyžovačku na Chopku, ktorý má byť v blízkej budúcnosti prepojený lanovkou zo severnej strany kopca na južnú. Zatiaľ chrlí nová 6-sedačková lanovka na kopec 2 700 lyžiarov za hodinu. V Jasnej, najväčšom stredisku v strednej Európe, porovnateľnom s úrovňou služieb v Alpách, to vyzerá ako v raji, do ktorého je vstup obmedzený.

Klientela, ktorá vie platiť
Lyžovačka je pre slovenskú rodinu s deťmi drahá vec. Jeden človek zaplatí za požičanie výstroja (300 - 400 korún), celodenný lístok na vleky (500 - 800 korún) a obed v bufete či v reštaurácii (70 - 200 korún) približne 1000 korún na deň.
V lacnejších strediskách o dve stovky menej, v luxusných aj o pár stoviek viac. "O našich cenách si tiež myslím, že sú nadhodnotené," priznáva marketingový riaditeľ Jasnej René Parák. "Klientela, čo sem chodí, ich vie zaplatiť."
Napriek tomu musia, ak chcú cez zimu zarobiť na celý rok, poskytovať zľavy na ubytovanie v hoteloch alebo na lyžiarske permanentky. V cenách nerobia rozdiely medzi zahraničnými turistami a domácimi. Akurát ľudia z regiónov majú skipassy za 190 korún na deň.
K lyžovaniu treba mať vzťah od mala, čas cez víkendy a peniaze na výstroj a vleky. Dnes sa lyžujú najmä tí, čo na to majú. Mladí, úspešní, dobre zarábajúci ľudia, ruskí novozbohatlíci, poľská mládež na najnovších snoubordoch, veselo míňajúca rodičovské "zlaťáky" v skibaroch na zjazdovkách.
Niekedy vidieť celé rodiny zo Slovenska, pre ktoré sa lyžovačka stala takou súčasťou zimy, že sú ochotné uskromniť sa v inom, len aby sa mohli spúšťať dole kopcom.

Sme spádová oblasť
Zloženie lyžiarov na našich zjazdovkách vyzerá takto: 60 percent tvoria zahraniční turisti, najviac Poliaci, Rusi, Maďari, ale aj Litovčania či Estónci. "Sme spádová oblasť pre východnú Európu," vysvetľuje René Parák. "Najbližšie lyžiarske centrá sú buď na Západe v Rakúsku, Taliansku alebo v horách v Bulharsku."
Zvyšných 40 percent lyžiarov sú domorodci. V drahších strediskách nájdete hlavne Bratislavčanov, Banskobystričanov a Košičanov, ktorí vyrážajú na svahy cez víkendy alebo obsadia chaty a hotely na týždeň. Miestni ľudia z regiónov cez zimnú sezónu pracujú v infraštruktúre na svahu, využívajú zľavy permanentiek pre miestnych alebo chodia do lacnejších stredísk.

Poľské rekordy
Všetky lyžiarske strediská na Slovensku sa zhodujú, že tento rok je sezóna slabšia kvôli Poliakom, ktorí neprišli v takom počte ako po iné roky. Po tom, čo sa započúvate do vravy v bufetoch, v radoch na vlek a na svahu, sa to ale nezdá.
Poliakov je menej, lebo poľské odbory im začali priplácať 6000 korún na dovolenku, ak využijú domáce strediská, a na vine je aj mierny pokles zlotého. "Je to tu pre nich drahšie," hovorí Parák.
Poliaci na sedačkovej lanovke v Oščadnici však prekvapene krútia hlavami: "Príplatky za lyžovanie doma? O tom nič nevieme. Sme tu jednoducho preto, že v Poľsku sa roztopil všetok sneh." Lyžiarske strediská na hornatom juhu Poľska nestačia kapacitou na početný národ, čo sa asi rozhodol, že v masovom lyžovaní vytvorí európsky rekord. "Oproti minulému roku lyžovanie u nás doma zlacnelo, u vás naopak, išlo hore. Menej sa tu však načakáme na vleky," hovoria.

Lyžovačka či priemyselná zábava?
Len lyžovanie už ľuďom nestačí. "Do horského strediska chodia mladí ľudia, ktorí sa chcú v noci baviť. Preto robíme tanečné párty, súťaže, vymýšľame pre nich atrakcie," hovorí Parák. Priznáva, že všetko sa točí okolo zárobku.
Módou veľkých stredísk sú koncerty priamo na svahu. Vo Veľkej Rači na špeciálne vyrobenom pódiu vyhráva čakajúcim v radoch kapela Polemic, v Jasnej nedávno koncertovali Chiki liki tu-a, Hex aj vychytení kluboví dídžeji.
Strediská sa pretekajú aj v usporadúvaní adrenalínových akcií, pri ktorých sú lyžiari pasívnymi divákmi, sledujúcimi extrémistov na snoubordoch a lyžiach, psie preteky alebo akrobaciu na snehu.
"To už nie je lyžovačka, ale priemyselná zábava," znie názor jedného z vyznávačov lyžovania na prirodzenom snehu, ďaleko od hlučného davu. "Na druhej strane uznávam, že regióny z lyžiarskych stredísk žijú."

Pod ochranou ochranárov
Nočné a hlučné párty sú tŕňom v oku ochranárov prírody. Zvlášť, ak ide o strediská v TANAP-e a NAPANT-e, chránených národných parkoch. Jedinou povolenou zvukovou kulisou je v Tatrách hučanie hôr. Organizovaná zábava pre turistov je potom výsledkom kompromisov medzi cestovným ruchom a ochranou prírody.
Lyžiarskych turistov zo zahraničia sem nepritiahneme iba našimi zjazdovkami. To nie je len názor majiteľov vlekov, ale napodiv aj zástancov nekomerčného, extrémneho lyžovania, ktorí na svoje hobby potrebujú voľný terén. A ten leží v chránenom pásme hôr.
"Niekedy mám pocit, že celé Slovensko je vyhlásené za chránenú oblasť alebo národný park a čokoľvek, čo urobíte v prírode, bude potrestané," hovorí Peter Kollár, ktorý vo voľnom teréne pestuje štýl lyžovania telemark (prvotný spôsob lyžovania - pozn. autorky).
Skialpinisti a lyžiari, ktorí neuznávajú lyžovanie na upravovaných svahoch vyhľadávajú v horách snežné pláne, kde však nemajú voľne žijúce zvieratá úkryty. "Tie si vždy budú vedieť udržať bezpečnú vzdialenosť a odstup od ľudí. Na civilizáciu si zvykajú - popri železnici nikdy nebolo toľko srniek a dravých vtákov. Zistili, že techniky sa nemusia báť," hovorí Kollár. Myslí si, že medzi ochranármi a skialpinistami je neporozumenie, ktoré neprospieva progresívnemu riešeniu problémov so športovaním v prírode.

Šport z požičovní
Sú ľudia, ktorí striedajú lyže každý rok, ale sú takí, čo majú jedny aj desať rokov. Takým sa viac oplatí požičať si výstroj hoci aj na jeden deň. Takmer všade už dostanete vykrojené carvingové lyže, podľa najnovších kritérií o desať centimetrov kratšie od človeka.
"Nakupujeme okolo dvesto kusov rentingových lyží, špeciálne vyrábaných pre požičovne. Po roku ich rozpredávame záujemcom," hovorí Táňa Šufliarská z požičovne lyží, ktorá sídli pod svahom Otupné.
Niektoré požičovne ponúkajú aj dvoj-trojročné lyže, v nižších kategóriách a za nižšie ceny. Niekde vám vek lyží neprezradia a zákazník, ktorý sa v technológiách nevyzná, to nezistí. Voľným okom vidno úpravy na lyži tak, že je tenšia.
Iný výstroj sa nemusí meniť tak často, lyžiarske topánky majú trvácnosť niekoľko rokov. Na poličke vidno aj prilby: "Ich požičiavanie nie je podmienkou ani nutnou súčasťou výstroja na lyžovanie. Požičiavajú sa najmä deťom."

Pravidlá prežitia
Moderné technológie zrýchľujú techniku lyžovania na hranicu ľudských schopností. Mnohí lyžiari si to ešte nestihli uvedomiť. V talianskych či rakúskych Alpách bežne vidieť na lyžiaroch prilby, niektorí používajú aj ochranu chrbta. Vypestovaná zodpovednosť a ohľaduplnosť ľudí zo Západu sa prejavuje aj na svahoch. Na Slovensku existujú pravidlá správania na svahu, ale podľa Táne Šufliarskej nemajú veľký význam, keďže neexistuje žiadna svahová patrola, ktorá by kontrolovala ich dodržiavanie.
Aj medzi skialpinistami, ktorí pri pohybe v nebezpečnom horskom teréne nosia už bežne lavínové prístroje, je vraj len málo tých, čo ich vedia aj použiť.

Lyžiarom za dva dni
Jednými z tých, čo by mohli spolu so štýlom vštiepiť lyžiarom aj základné pravidlá bezpečného lyžovania, sú inštruktori lyžiarskych škôl. "Za päť rokov, čo tu učím, som mal vari dvoch Slovákov. Načo by sem chodili, keď sa všetci vedia lyžovať? Sem-tam k nám zapíšu svoje deti, ale dospelí sa hanbia učiť," hovorí Jozef Opálený, inštruktor školy v Jasnej.
Na požiadavky žiakov si už zvykol: "Naši klienti chcú vedieť všetko, a najlepšie hneď za dva dni. Ukážu na môjho kolegu, ktorý sa práve lyžuje okolo, prstom: Takto chcem vedieť jazdiť."
Najsnaživejší sú Rusi a Poliaci. Cudzinci sa nehanbia za to, že sa nevedia lyžovať, a chcú sa to naučiť.
Jozef sprevádza ľudí aj do freerideových zón (do voľného vysokohorského terénu), ale nie v rámci lyžiarskej školy. Tam sa chodí na vlastnú zodpovednosť a záujemcovia sa musia vedieť dobre lyžovať. "Niekedy aj päť hodín šliapeme hore kopcom, aby sme sa desať minút zviezli dolu po žľabe. A zase odznova."

Snežní vynálezcovia
Medzi nadšencami lyžovania sú milovníci adrenalínu, ktorým klasické oblúčiky nestačia.
Lyžovanie kombinujú s akrobatickým skákaním a vyhľadávaním skalnatých a strmých terénov s nebezpečenstvom lavíny. Iní prejavujú nadšenie pre vec vymýšľaním nových šmýkacích prostriedkov.
Na Kolibe, malom svahu nad Bratislavou, testuje dlhší čas novú lyžu snežný vynálezca. Na prvý pohľad vetrom ošľahaný športovec, ktorému vek neuberá na energii, si z dreva a laminátu vyrobil lyžu, šírkou niečo medzi snoubordom a klasickou lyžou, ibaže na udržanie rovnováhy potrebujete viac citu ako na širokej doske. Nohy sú totiž upevnené priamo za sebou. Na nápad vraj prišiel ešte dávno pred tým, ako sa objavili snoubordy, keď rozmýšľal, ako by sa dali na Dunaji využiť vlny z okoloidúcich lodí. A nápad presunul do zimy a na sneh. Pre lyžu má už aj názov, a keď zdokonalí techniku, možno si ju dá patentovať.

Všetko tu už bolo
Zdá sa, že na lyžiach už bolo všetko vymyslené. Asi áno, myslia si fanúšikovia a znalci lyžovania. Ani carvingová lyža nie je nová vec, ale moderné technológie jej dávajú nový rozmer. Zvyšuje sa bezpečnosť a z lyžovania sa stáva väčšia zábava. Heslo zakladateľa olympijských hier Coubertena: "Silnejšie, vyššie, rýchlejšie!" tu dokonale platí.

Na čom všetkom sa dá spustiť z kopca?
Odkedy Nór Sondre Norheim koncom 19. storočia predstavil lyžovanie ako nový šport, zmenil sa nielen štýl, ale aj prostriedky, na ktorých sa spúšťame z kopcov a tiež terén, ktorý dokážeme zvládnuť.
Dolu svahom sa dá predviesť krátky oblúčik v klasickom - tzv. alpskom štýle, alebo dlhé ladné oblúky telemarkového lyžovania s voľnou pätou či na snouborde. Každý z týchto štýlov sa robí v rôznych podmienkach: lyžuje sa na upravených svahoch, mimo svahov a v extrémnych vysokohorských podmienkach.
Dosky, na ktorých sú (zatiaľ) upevnené nohy, majú množstvo tvarov a dĺžku podľa chuti lyžiarov. Klasické lyžovanie sa dá predvádzať aj na big footoch, čiže krátkych lyžiach, určených na zábavu na svahu. Skialpinisti v horách hore kopcom šliapú pomocou špeciálnych pásov na sklzniciach.
Snoubord dnes už nie je ničím novým, ale čo takto jedna širšia lyža, na ktorej sú nohy v špičkách upevnené za sebou? Volá sa to teleboarding.
Veľkou módou je heliskiing - lyžovanie z miest, kam sa nedá dostať inak ako vrtuľníkom. Z neho sa skáče tesne nad obrovskou snežnou pláňou.
Vo veľhorách je obľúbený tzv. free skiing, adrenalínové lyžovanie na lyžiach aj snouborde, spojené so skokmi zo skalnatých útesov.
(dv)