Timotej Zuzula
lyžiarsky tréner
otec Veroniky Zuzulovej
Bola vaša dcéra niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Asi ako každé dieťa. Občas sme sa chytili na tréningoch alebo pri školských úlohách.
Vždy sa jej chcelo žiť podľa prísnej regule, ktorú vyžaduje vrcholový šport?
Sama si to vybrala, a keď si človek niečo vyberie, musí sa o to naplno usilovať. Šport som študoval na vysokej škole, takže som presne vedel, čo musí zvládnuť, ak ho chce robiť na vrcholovej úrovni.
Čo na nej najviac oceňujete?
Kam to dotiahla. Aj keď jej škola sa ocitla na vedľajšej koľaji, chcem, aby ju dokončila. Po športovej kariére ju čaká civilný život a tam je nutné vzdelanie.
V čom ste si podobní?
Možno v tom, že dnes už tiež vie, čo chce.
V čom úplne odlišní?
Dokážem sa viac prekonať. Keď si človek počas tréningu myslí, že nemôže, predsa ešte môže. Ja som sa za túto pomyselnú hranicu možnosti a nemožnosti párkrát dostal.
Za čo ste svoju dcéru najviac chválili?
Vždy som ju ľutoval, keď sa jej nedarilo. Keď bola malá a vyhrávala, všetko som jej zrátal. Nikdy som ju nechválil, ak niečo vyhrala. Práve vtedy som jej pripomenul všetky negatíva.
Prečo takto opačne?
Netreba človeku vyčítať, keď sa mu nedarí, ale keď sa mu darí, je dobré pripomenúť negatíva. Pripomenúť mu, že svet je aj o niečom inom.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Nie. Riadil som sa vlastnými inštinktmi a tradičnou výchovou v našej rodine.
Rozprávali ste jej rozprávky?
Myslím, že nie. Keď mala tri roky, naučil som ju Detvana. Mal som rád slovenskú literatúru a myslím si, že Slováci by mali mať vzťah k slovenskej literatúre. Neskôr som obe dcéry naučil aj Marínu. Moja mama sa totiž volala Pischlová. Aj keď sa narodila Dominika, Veronika ju pomenovala Mína.
Čo myslíte, že by vám dcéra mohla vyčítať?
Asi ešte nepostavili taký starobinec na Slovensku, v ktorom skončím. Bol som k nej odmalička veľmi prísny. Šport je rehoľa, nedá sa robiť polovične.
V čom konkrétne ste boli taký prísny?
Najmä počas tréningu. Ak nebehala tak, ako som si predstavoval, veru občas aj dostala. Iritovali ma slzy v jej očiach. Privádzali ma takmer do zúrivosti. Bez takejto prísnosti by zostala mäkká a bez ambícií.
Myslíte, že si rozumiete?
Teraz už áno. Má devätnásť rokov a náš vzťah je priateľský.
Dodnes jej nejako pomáhate?
Sme jedna rodina, všetci sa usilujeme pomáhať jeden druhému.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Ja som s ňou stále. Spýtajte sa, kedy nie sme spolu.
Tak kedy?
Tri týždne v apríli. Oddychuje s manželkou.
Timotej Zuzula (42) absolvoval FTVŠ so zameraním na zjazdové lyžovanie. Pracoval ako úradník v Správe telovýchovných a rekreačných zariadení, neskôr v TJ Slávia filozof. V roku 1989 založil s kolegami lyžiarsky klub v Bratislave a trénoval detičky. Neskôr sa stal trénerom juniorskej reprezentácie a v poslednom období trénuje iba svoju dcéru Veroniku. Druhá dcéra Dominika sa vrcholovo venuje tenisu. Je ženatý, manželka Viera pracuje v knižnici.
Veronika Zuzulová,
reprezentantka SR v zjazdovom lyžovaní
dcéra Timoteja Zuzulu
Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
To je veľmi ťažká otázka, pretože problémové dieťa som bola iba pri tenise. Nerada som behala, čo bolo pre otca strašné. Nemohol to zniesť.
Koľko ste vtedy mali rokov?
Bola som na základnej škole. Už som síce aj lyžovala, ale robila som oba športy naraz. Fakt, že som neznášala tenisové behanie za loptičkou, ma celkom posunul k lyžovaniu.
Čo sa vám na otcovi najviac páči?
Ako nás dve so sestrou vychoval. Aj ja by som veru chcela raz mať takto vycepované deti. Bol na nás veľmi prísny, ale to sa mi na ňom práve vždy páčilo. Teraz je už medzi nami priateľský vzťah. Podobne aj so sestrou Dominikou.
Ona nelyžuje?
Zostala verná tenisu. Je medzi nami dvojročný rozdiel a veľmi si rozumieme.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Asi žiadne, pretože všetci hovoria, že som mamina kópia. Po tatinovi je vraj sestra.
V čom ste odlišní?
Asi som trochu lenivá, čo on nikdy nebýva. Strašne rada spávam. Keď sme na lyžiach, každý deň spím po tréningu ako malé dieťa. Okrem toho tatino sa rád učí jazyky, čo nie je môj prípad. Ja som však na jazyky nadanejšia.
Koľko ovládate cudzích jazykov?
Anglický, nemecký, chorvátsky. Otec má ambície naučiť sa po nemecky a po anglicky.
To znamená, že keď trénujete v rakúskych Alpách, otcovi musíte tlmočiť?
Dohovorí sa, až taký slabý nie je, ale v jazykoch som lepšia ako on.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Občas mu vyčítam jeho prísnosť v období, keď som bola ešte malá. Niekedy sa mu vyhrážam ťažkou starobou. (Smiech.)
V čom bol extra prísny?
Napríklad, keď som sa učila matematiku a nevyšiel mi správny výsledok, tak som dostala po hlave alebo facku. A keď sme trénovali tenis, vyhrážal sa mi, že z tréningu pôjdem sama domov.
Odkedy máte individuálny študijný plán?
Od základnej školy. Už dávnejšie som si zvykla študovať ako vysokoškoláčka. Naraz musím zvládať väčší objem učiva.
Čo vás ešte okrem športu baví?
Rada čítam a pestujem aj iné športy.
Rozprával vám otec rozprávky?
Nie toľko, čo mamina. Mala som rada najmä klasické rozprávky - O Červenej čiapočke a Išlo vajce na vandrovku.
Dodnes vám nejako pomáha?
Pomáha mi už len tým, že je mojím trénerom, a preto nemusím chodievať sama po zahraničí.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na časy so starým otcom, keď sme sa spolu chodili v Novej Bani lyžovať.
Čo si myslíte, čím by ste otcovi urobili najväčšiu radosť?
Keby som vyhrala olympijskú medailu. Skutočne mám túto ambíciu.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
To netuším. Viem iba, ako sa zoznámili s maminou. Bolo to v jednej bratislavskej krčme a určite to medzi nimi nezačalo na prvý šup. Otec sa musel veľmi usilovať.
Veronika Zuzulová (19) sa narodila v Bratislave. Lyžuje od troch rokov. Je v treťom ročníku Športového gymnázia v Bratislave. Reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. V roku 2002 vyhrala zlatú medailu na majstrovstvách sveta juniorov. Naposledy sa v Svetovom pohári v slovinskom Maribore umiestnila na jedenástom mieste. Celoročne trénuje lyžovanie v zahraničí. Doma je týždeň v apríli a počas leta v júli a auguste.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Roman Ferstl
