Hlavná hrdinka Camille zazrie na terase kaviarne muža svojich predstáv, stopuje ho domov a potom realizuje rafinovaný plán, ako ho zviesť. „Vždy svoju pozornosť venuje mužom. Ničomu inému. Ani krajine, ani zvieratám, ani veciam. Deťom, iba ak miluje ich otca. Ženám, iba ak hovoria o mužoch. Akákoľvek iná konverzácia ju nudí, stráca s ňou čas."
Knihou sa prelína niekoľko vzťahov, z ktorých najdôležitejšie je manželstvo s mužom ideálnych proporcií telesných aj intelektuálnych, ktorý však Camille ustavične zahýba. Aj ona si nájde milenca, ktorý sa na rozdiel od manžela naozaj zamiluje. Napriek všetkým manželovým výčitkám a scénam nakoniec nie ona skončí milenecký vzťah. Keď ju milenec opustí, „dva roky plače". Ďalej zostáva so svojím navonok skvelým mužom, ktorého však vôbec nemiluje, takže mu ľahko odpúšťa príležitostné nevery, bez toho, aby mu oplácala rovnako. „Keď som tú knihu písala, mala som naozaj pocit istej jedinečnosti. Ale v tom zmysle, že sa rozpisujem o vlastnom prežívaní, o tom, čo si ja myslím o mužoch. Hovorila som si, že to asi nikoho nebude zaujímať. Potom som bola prekvapená, keď som videla, ako sa tento môj úplne subjektívny príbeh dotkol množstva ľudí. Ženy mi hovorili, že tá kniha je o nich, že sa v nej spoznávajú," povedala v Prahe novinárom.
Hlavná hrdinka, ktorú s autorkou spája krstné meno, povolanie spisovateľky a stredný vek, píše knihu o mužoch, s ktorými sa v živote stretla. Otec, starý otec, manžel, milenci, nakladateľ, náhodný spolucestujúci. „V podstate ide o postavy z môjho života, zmenila som len jednotlivosti. Môj otec trebárs nie je zubárom ako v románe, môj vtedajší manžel nebol profesorom angličtiny, nemám dve dcéry, ale jednu. To všetko preto, že som si nepriala, aby si ma čitatelia stotožnili s postavou. Ale rozmýšľa ako ja."
Camille Laurensovú netreba čítať ani tak pre samotný príbeh, podstatnejšie sú kratučké zamyslenia nad mužmi, ich vizážou, povahou, existenciou, obdivné aj boľavé, ilustrované drobnými zážitkami a scénami či stručnými historkami. „Chcela som napísať román, ktorý by bol vyznaním lásky. Chcela som mužom povedať, že ich mám rada, že chcem, aby mi s nimi bolo dobre. A tiež sa mi nepáči príslovie, že láska je slepá. Rozhodla som sa ukázať, že mužov vnímam so všetkým, čo k nim patrí." Pokúsila sa vyjadriť pocit priepasti medzi mužmi a ženami, z ktorej pramení množstvo nedorozumení, často neprekonateľných. „Už stáročia sa muži usilovali zachytiť svoj ideál ženstva, akési večné ženstvo, a ja som mala chuť urobiť čosi podobné v opačnom garde."
Jan Artaud
