il do lietadla a zmizol na Kanárske ostrovy. Tam chodil na túry, váľal sa, chcel prísť na iné myšlienky, zasa byť sám sebou. Raz doobeda sa predierali vavrínovými lesmi, nikde ani živej duše, keď im odrazu z diaľky mávajú turisti, smejú sa a kričia: „Hej, Lenin!" Jeho priateľka povie len „Ó, bože!" V tej chvíli ho obklopilo mrazivo šteklivé tušenie: práve sa mu zmenil život.

Bilancia minulého roka: Daniela Brühla zvolili za európsku filmovú hviezdu 2003, kolínske gymnázium ho vyhlásilo za čestného študenta, tak ako kedysi fyzika Ohma. Nakrúcal s veľkou britskou herečkou Judi Denchovou, nadviazal kontakty v Hollywoode. „Snažím sa vychutnať si úspech, kým tu je," povedal o novom živote novinárom v Berlíne. V priamom prenose tlačovej konferencie, ktorý sme mohli vidieť cez internet, má na sebe rolák, džínsy a rozchodené tenisky. Vyzerá celkom ako vo filme Good Bye, Lenin!, len unavenejšie. „Aj tak to vždy prichádza vo vlnách. Na ďalšom Berlinale po mne už možno ani pes neštekne."

Daniel Brühl, plným menom Daniel Martin Cäsar Brühl Gonzalez Domingo. „Nádej nemeckého filmu", „kultová hviezda" alebo dokonca aj „mužská Franka Potente" a vôbec: „na ceste do Hollywoodu".

„Musím si zvyknúť na určitú tvrdosť. Musím sa naučiť častejšie hovoriť nie, aj keď to bude vyzerať, že som arogantný." O Danielovi Brühlovi sa píše, že je neuveriteľne príjemný človek, jeho vľúdnosť má podľa názoru francúzskeho denníka Libération v sebe až niečo vzrušujúco neprofesionálne. Má dvadsaťpäť rokov, je synom televízneho režiséra z Kolína a španielskej učiteľky. Osemročný vyhral recitačné preteky, potom mu strýko, rozhlasový redaktor, obstaral džob v dabingovom štúdiu. Vtedy sa prvýkrát „vmyslel do hlavy iných chlapcov" a tá hra na schovávačku sa mu páčila. Stal sa nemeckým hlasom mladého Jackieho Chana a podarilo sa mu skočiť do filmového biznisu, dostal svoje prvé úlohy v televízii, hral v tínedžerských komédiách.

A naposledy hral Daniela - vojaka na civilnej službe vo wuppertalskom starobinci, v tom šialenom veku medzi koncom puberty a začiatkom čohosi nepostihnuteľného, ktorý cez deň čistí koberce zašpinené babičkami a v noci z lásky k dievčaťu vymýšľa tie najúžasnejšie a najnezmyselnejšie kúsky: zavesí sa na kostolný kríž, prepadne benzínovú pumpu, ale to dievča aj tak nedostane.

A napokon je tu rok 2003, príbeh Alexa, ktorý pre mamu znovu nainscenuje už zaniknutú NDR. V Nemecku ho videlo šesť a pol milióna ľudí. Francúzi o filme písali tri týždne. Daniel Brühl sa stal celebritou. Je samouk, nikdy nechodil na žiadnu hereckú školu. Pred každým nakrúcaním ide na dlhú cestu do vnútra postavy. Vo filme Slonie srdce, kde hral boxera, sa dal skutočne zbiť, v Bielom opojení sa dostane na pokraj šialenstva. „Nechcem si vybojovať postavu len pomocou techniky," hovorí. „Musím ju zvnútorniť, inak to nejde. Keď som sa učil Lenina, presťahoval som sa do Berlína a len tak chodil ulicami."

Typický brühlovský moment je, keď sa z plátna díva rovno na diváka, pevným pohľadom, ktorý môže hovoriť tie najrôznejšie veci, môže byť krehký aj cool, hrdý, aj neistý. Na niektorých hercoch zvyknú ľudia obdivovať, ako výborne „hrajú", ale na ňom nevidno, ako hrá. Kritici tomu hovoria „autenticita".

Tá je pritom, samozrejme, tiež ilúziou. On sám vo väčšine rozhovorov tvrdí, ako rád klame. Pred pár rokmi si vymyslel priateľku v Paríži. Keď bol malý, vedel simulovať tak dokonale, že mu každý lekár vždy vypísal ospravedlnenku.

Pred Berlinale strávil štyri týždne na turné v Amerike, s Leninom v batožine. Bol na najväčších galavečeroch a zoznámil sa s najdôležitejšími ľuďmi. Na Zlatých glóbusoch stúpil na nohu Leonardovi Di Capriovi, cikal vedľa Ala Pacina, Billy Bob Thornton ho potľapkal po pleci a pýtal sa ho, čo má nové, aj keď zjavne netušil, s kým hovorí.

Z Ameriky si nakoniec nedoviezol nijaké ceny ani oscarové nominácie. Hovorí, že po všetkom tom triumfe je to možno aj celkom zdravé. „Bolo to vlastne dobré, byť znovu nikým. Nikto nás nepoznal. Boli sme tam úplní chudáci."