FOTO - MOVIEWEB
Snímka získala cenu Modrý anjel, určenú pre najlepší európsky film. Neskôr osem nemeckých filmových cien, tri európske a tri ceny európskych divákov. Odmenili ju španielskou cenou Goya a najnovšie aj cenou Európskej únie. Pri príležitosti svetovej premiéry v Berlíne sme sa stretli so scenáristom a režisérom WOLFGANGOM BECKEROM. Ten po prvýkrát vzbudil pozornosť roku 1988, ako čerstvý absolvent Nemeckej filmovej a televíznej akadémie adaptáciou prózy Iana McEwana Motýle, ktorá získala Oscara za najlepší študentský film.Narodili ste sa a žili na Západe.
Nebáli ste sa čisto východonemeckej témy?
„Je pravda, že som nežil vo východnom Nemecku za komunistov, ale žil som v západnom Berlíne, v dosahu východonemeckých médií a najmä v spoločnosti ľudí, ktorí z východu utiekli."
Stretávali ste sa s Východoeurópanmi?
„Pred nakrúcaním som sa stretal s mnohými Východoberlínčanmi, ktorí mali dvadsať rokov, keď padol múr, ako filmový Alexander. Väčšina z toho, čo mi rozprávali, vôbec nebolo vtipné či smiešne, ale pomohlo mi to pochopiť filmových hrdinov."
Ako si vysvetľujete úspech?
„V Nemecku je to jasné - či sme z Východu alebo zo Západu, musíme sa vyrovnať s našou minulosťou. A v zahraničí, ktoré s totalitným režimom nemá skúsenosť? Mojím cieľom nebolo nakrútiť politický film, ale príbeh milujúceho syna, ktorý sa z lásky k matke zapletá čoraz hlbšie do bezvýchodiskovej spleti klamstiev. A ako sa ukazuje, to je naozaj univerzálny a všeobecne pútavý motív."
Prečo ste si vybrali práve Katrin Sassovú a Daniela Brühla?
„Daniel aj Katrin sú veľmi spontánni, prirodzení herci, do svojich úloh vniesli presnú dávku citu. Kino, to je pre mňa dodnes predovšetkým oko. A ich oči... sú jednoducho dokonalé. S niečím takým sa možno stretnúť len zriedka."
Aká bola pre vás NDR? Smiešna? Tragikomická?
„Naschvál sme matku Kernerovú nevykreslili ako dogmatickú komunistku. Je to žena s mesiášskym syndrómom. Neustále cíti povinnosť pomáhať druhým, obetovať sa. A ďalšie postavy? Detstvo, prvá láska, prvý bozk sú krásne vždy, v akomkoľvek režime. Obyvatelia bývalej NDR predsa nemajú len samé zlé spomienky. Zažili aj veľa dobrého - ale v zlom, totalitnom štáte. Náš film je symbolická posledná rozlúčka so starým svetom." Amélia sa vozí v trabante
Hudba Yanna Tiersena k Leninovi akoby pokračovala práve tam, kde skončila Amélia z Montmartru. Dokonca necháva vedome niektoré motívy splývať. Paneláková bezútešnosť berlínskeho sídliska ale nemôže mať veľa spoločné so zasneným parížskym Montmartrom a tak malebné klavírne etudy spočiatku znejú zvláštne. Keď ale Tiersen klavír a sláčiky utlmí ťahavými dychmi, nielenže sa zreteľne vzďaľuje od Amélie, ale v týchto pasážach je jeho soundtrack najpresvedčivejší. A keď dychové nástroje občas zahrajú falošne, preváži pocit, že tento film je všetko iné, len nie ďalší parazit retrovlny. (puk)
