vory so spisovateľmi a informácie o knižných novinkách je v povedomí poslucháčov, divákov aj kritikov. Každý týždeň moderuje Literárne revy - večery s literátmi pre pár zvedavých čitateľov v jednom z kníhkupectiev Bratislavy. Jozef Dado Nagy.
Sám ste autorom mnohých rozhovorov. Ako ste ich začínali?
Keď som robil rozhovor s Júliusom Satinským, hneď sme sa začali spontánne zhovárať o snoch. Odrazu som zabudol na všetky pripravené otázky. Hovoril o svojich desivých nočných morách. O tom, že v spánku zabíja ľudí. Odchádzal som od neho s vedomím, že tieto veci ešte nikomu, okrem najbližších, nevyrozprával. Potom som sa dozvedel, že takéto sny hovoria o strachu.
Čo pre vás znamenajú sny?
Mal som niekoľko zvláštnych snov, ktoré som sa snažil pochopiť. Zišlo mi na um, že by mohli byť zaujímavým princípom, spájajúcim všetky moje interview do pripravovanej knihy. Potom mi vyčítali, že to bolo bulvárne, ale mnohí ľudia radi hovoria o tom, čo sa im sníva, a sen dokáže niekedy povedať o človeku veľmi veľa. Keď som nedávno v kníhkupectve Pištek knihy robil rozhovor s Halinou Pawlowskou, vyrozprávala mi, ako vo sne videla vedľa seba nejakú mužskú nohu v tesilových nohaviciach, a keď sa pozrela po tej nohe hore, pochopila, že vedľa nej stojí Boh. Chcel jej ukázať Zem, ale nevedel ju nájsť, a tak začal nadávať, že je všade strašný neporiadok.
Niektorí kritici vás označujú za nevkusného literárneho hovorcu. Ako na to reagujete?
Každú kritiku vítam, ak je objektívna a dá sa z nej poučiť. Od nového roku som začal v STV robiť reláciu Literárne oko, ktorá sa ešte musí trocha utriasť a optimálne nastaviť. Najmä preto, aby som s ňou bol spokojný najmä ja sám. Nie je to jednoduché, lebo na jednej strane sú diváci, ktorí od môjho programu očakávajú servisné informácie a odporúčania, čo si majú prečítať, čo je zaujímavé a čo nie. Na druhej strane je odborná verejnosť, ktorej prekáža, že sa kĺžem po povrchu a robím len akýsi knižný telešoping. Tvrdia, že podobná relácia by mala ísť do hĺbky, analyzovať a vyznievať dôstojne.
Ku ktorej strane sa prikloníte?
Obe skupiny majú právo na svoje očakávania. Slovenská literárna scéna je však dosť rôznorodá. Existujú tu skupinky, ktoré vydávajú svojich autorov a vôbec si nevšímajú tých ostatných, ktorí pre nich neexistujú, a ďalšia skupinka sa správa navlas rovnako. Akoby sme tu mali niekoľko slovenských literatúr a každý vidí iba to, čo chce. Moja relácia by mala zohľadňovať všetkých.
Je vašou ambíciou ich nejako prepojiť?
Vždy sa rozhodujem tak, aby sa to, čo robím, páčilo najmä mne. A sám so sebou nie som spokojný skoro nikdy. Ak sa mi to aspoň trochu páči, je mi už do určitej miery ľahostajné, čo kto napíše. Beriem to tak, že je to iný názor a že ja som urobil všetko, čo som urobiť mohol. Momentálne sa mi však ešte Literárne oko ťažko hodnotí. Poznám jeho rezervy a chcem ho ešte dobrúsiť. Prvé diely sú zatiaľ viac informatívne, tie ďalšie by už mohli ísť viac do hĺbky.
Už viac ako desať rokov propagujete dobré čítanie. Aká je vaša skúsenosť? Je záujem o literatúru u nás stále rovnaký, klesá alebo stúpa?
Skôr klesá, ako stúpa. Týka sa to aj Čiech. Je to úplne očividné, ale asi to tak musí byť. Začiatkom 90. rokov sme tu mali boom - vzniklo množstvo nových vydavateľstiev, vyšlo veľa predtým zakázaných kníh, a teraz akoby sa to všetko ustálilo a nasýtilo. Aj keď, samozrejme, prečo by sme to mali mať také jednoduché, však? Prečo by to ešte štát neskomplikoval 19-percentnou daňou na knihy? Napriek tomu je dnes už situácia viac-menej stabilizovaná. Možno sa ešte zníži pestrosť ponuky, vydavateľstiev bude ešte menej a udržia sa len veľké knižné domy.
Porovnávajú vás s Matejom Hrebendom. Ako to vnímate?
Tiež som trošku slepý... (Smiech.) Nedávno som si prečítal v novinách kritiku, vraj prečo nerobí v STV reláciu o knihách človek, ktorý je odborníkom, literárnym kritikom so zodpovedajúcou erudíciu. Ja som začal túto reláciu robiť tak, ako ma to bavilo. Pre mňa je literatúra koníčkom. Som v polohe popularizátora alebo človeka, ktorý reflektuje súčasný stav. Bol by som veľmi rád, keby sa aj vďaka mojej relácii podarilo, aby ľudia mali chuť čítať.
Často o sebe hovoríte ako o labužníkovi a vychutnávačovi. Týka sa to aj kníh?
Literatúru neberiem ako prácu. Prácou je všetko iné okolo nej - niečo zorganizovať, dať dohromady, vymyslieť. Samotné čítanie je tým najväčším pôžitkom, aký môže byť. Keď všetko vybavím, vypnem si telefón, zaleziem s knihou do postele a vtedy cítim nesmierne šťastie. To už je čistá radosť - môcť sa začítať a zabudnúť na čas.
Raz ste hovorili, že mnohé knihy dočítate len do 50. strany. Nie ste literatúrou presýtený?
Objem kníh, ktorý pri svojej práci musím preštudovať, ma začal nútiť k istej povrchnosti, ale skutočný pôžitok prichádza až vtedy, keď mám čas. Mám ho stále menej a menej. V tomto smere som skôr podsýtený. Najradšej by som dal všetko bokom a čítal by som si aspoň dvakrát toľko.Vtedy by to možno bolo ono.
Nie je to už úchylka?
Je to obrovský pôžitok dostávať sa do cudzích svetov! A keď sa dozvedám o veciach, o ktorých som doteraz nevedel, keď sa mi rozširuje obzor, cítim eufóriu.
Máte rovnocenného partnera, s ktorým sa o prečítaných knihách zhovárate?
Knihy vždy preberám s mojou priateľkou. Aj keď mi často nadáva, že jej nechcem svoje knihy požičiavať. Nerád ich požičiavam, to je pravda, lebo ľudia ich nevracajú. Radšej jej takú istú knihu kúpim a dám, ako požičiam. Sú knihy, ktoré mám tak rád, že som z nich kúpil po 10 kusov a rozdal som ich svojím najbližším kamarátom.
Ktoré napríklad?
Mám obľúbenú knihu od Japonky Banany Jošimoto Úplněk, román Paula Austera Newyorská trilógia alebo malá knižôčka „1984" od Alessandra Baricca ktorú som takto rozdával kamarátom vlani na Vianoce.
Existuje nejaká kniha, ktorá vás osobnostne ovplyvnila?
Vždy sa v knihách snažím nachádzať odpovede na otázky, o ktorých premýšľam. Raz ma zaujal film Klub bitkárov a neskôr som si prečítal aj knihu, podľa ktorej bol nakrútený. Naštartovala vo mne zvláštne premýšľanie o tom, čo v súčasnosti znamená byť mužom. Čo sa od muža očakávalo voľakedy a čo sa očakáva dnes. V čom tkvie základný charakter mužnosti. Potom som na rovnakú tému narazil v knihe básnika a esejistu Roberta Blaya Železný Jan, ktorý rieši tieto veci cez interpretáciu mýtov a príkladov z histórie.
Našli ste odpovede?
Hľadal som odpovede na to, akým spôsobom človek dospieva. Kedysi v rámci kmeňov existovali rituálne skúšky, ktorými musel chlapec dokázať, že sa stáva mužom. Musel niečo vytrpieť a zniesť. Možno jednou z takých skúšok je aj otcovstvo. Prechádzam obdobím, keď sa snažím zistiť, či by som sa dokázal postarať nielen sám o seba, ale aj o rodinu. Či už v mojom živote takáto skúška prišla, alebo nie, či som na ňu zareagoval správne, alebo nie. Jedným z kľúčových momentov v mojom živote je úzkosť. Keď sa človek ocitne pred nejakým problémom, je veľmi rád, že z neho môže utiecť. Tak som si teda čítal a vyrovnával som sa s vlastným strachom a úzkosťou.
Neodvádza vás od reality práve literatúra, v ktorej hľadáte odpovede?
Táto kniha ma priviedla k premýšľaniu o sebe samom arealite, ale literatúra je aj na to, aby vás odvádzala. Existuje množstvo kníh, ktoré sú príjemným únikom. Človek sa cez ne dostane do svetov, ktoré by sám nikdy neprežil a nemusí pri tom nejako namáhavo rozmýšľať.
Ste sčítaný. Myslíte, že o to viac rozumiete svetu a ľuďom?
Je to ťažká otázka... Neviem, či som až taký veľmi sčítaný. A nepovažujem sa ani za klasického intelektuála, ktorý by bol v predstihu pred ostatnými. V každom prípade som stále veľmi zvedavý.
Z literárnej súťaže Poviedka 2003, ktorá už má niekoľkoročnú tradíciu, naposledy nečakane odstúpil jej sponzor - firma Eurotel. Čím si vysvetľujete stratu jej záujmu?
Nevidím v tom nič hrozivé alebo deštruktívne. Asi sa zmenili priority tejto firmy. Má právo narábať so svojimi peniazmi spôsobom, akým chce.
Nie je to tak, že knihy sa už stali nezaujímavým nosičom slova?
Literatúra je pre veľké subjekty skôr okrajovou záležitosťou, na rozdiel od športu, ktorý je masovejší. Jednou z pripravovaných tém v Literárnom oku je literatúra v printových médiách. Každé noviny sa snažia prilákať čo najväčší počet čitateľov cez rôzne špecializované prílohy. Zaujímalo nás, či boli príbehy Matkina alebo Krowiaka, ktoré v lete uverejňovali denníky, aj komerčným prínosom. Ukázalo sa, že čítanie na pokračovanie je síce zaujímavým doplnkom, ale predajnosť novín neovplyvní. Vytvára im však imidž.
Je pravda, že pre Literárne oko na STV vás už nechcú pozývať do relácie Sedem s r. o. v Markíze?
Markíza pristúpila k tomuto kroku až keď ma STV začala avizovať ako tvár svojho druhého kanálu, ale úprimne povediac, príprava Literárneho oka a Literárnej revue na Twiste mi zaberá toľko času, že by som SEDEM s r. o. sotva stíhal. Bola to veľmi zaujímavá a príjemná skúsenosť.
Robíte ešte pre Smotánku, ktorú Markíza vysiela?
Keď sa v Twiste pred rokom a pol dočasne skončilo vysielanie Literárnej revue, ocitol som sa v zvláštnej situácii prosebníka, ktorý chodí od dverí ku dverám a po desiatich rokoch fungovania v rádiu Twist mu nikto nechce dať prácu. Vtedy odrazu prišla ponuka z Markízy, aby som načítaval krátke texty do Smotánky a predstavoval nové knihy v relácii Korzo. Veľmi som sa potešil a veľmi mi to pomohlo preklenúť pre mňa dosť náročné obdobie, keď som nevedel, čo budem vlastne teraz robiť a z čoho budem žiť. Po návale práce, ktorý som zažíval pri príprave Literárnej revue, to bol pre mňa obrovský pôžitok a relax. S nikým som sa nemusel dohadovať, bolo to príjemné, že až.
Vašou obľúbenou otázkou je etymológia mena vašich hostí. Aký je pôvod vášho?
Mám pocit, že Pán Boh prejavil v mojom prípade veľmi zvláštny zmysel pre humor. Ak sa človek, ktorý má 166 cm, volá Nagy, čiže veľký, znie to zábavne. Kedysi v Twiste som vysielal s kolegom Andym Kleinom, tvorili sme naozaj svojráznu slovensko-maďarskú dvojicu.
Máte teda maďarské korene?
Môj starý otec bol Maďar a stará mama Poľka. Mamini rodičia boli obaja Slováci.
Otec sa ma snažil naučiť niečo po maďarsky, vtedy som to však neprijal a teraz ma to trochu mrzí...
Ste rád Dadom?
Túto prezývku mi ešte v detstve vymyslela mama. Nikdy som sa necítil byť Jozefom. Dado ku mne patrí viac.
Komentuje vaša priateľka vaše literárne podujatia, na ktoré s vami chodieva?
Vždy som zvedavý na jej názor. Väčšinou mi povie, že to bolo dosť nudné, a ja s ňou niekedy súhlasím, inokedy nie, potom to preberáme. (Smiech.)
Za čo vás chváli?
Skôr ja ju musím pochváliť za jej trpezlivosť. Kým sa napríklad po Literárnych revoch v kníhkupectve Pištek so všetkými rozlúčim, nekonečne dlho ma musí čakať a listovať si v knihách. Potom spolu zájdeme do neďalekej pizzerie. Spravili sme si z toho celkom príjemný rituál.
Vždy som si myslela, že po Revoch idete so svojimi hosťami na víno...
To je skôr výnimka. Možno jedenkrát z desiatich.
Nevznikne niekedy medzi vami a vašimi hosťami, ktorí prídu za vami do Bratislavy, osobné priateľstvo?
Dobré vzťahy mám s pražským vydavateľom Joachimom Dvořákom z Labyrintu. A mám veľmi rád básnika Erika Grocha. Zažil som zvláštne stretnutie so svojím obľúbeným českým autorom Milošom Urbanom, ktorý píše moderné gotické romány a nedávno mu vyšla kniha Stín katedrál. Jeho prózu mám veľmi rád a spolu s ním mal prísť aj ďalší úžasný český autor - Emil Hakl, slovom, myslel som si, že o týchto dvoch bude obrovský záujem. Mýlil som sa. Na besedu s čítačkou prišlo asi päť ľudí a ani jeden novinár! Horšiu návštevnosť som ešte nezažil. Vôbec som tomu nerozumel, a tak sme zašli aspoň na večeru.
Naozaj ste takéto niečo nepredpokladali, keď ste s Revami začínali?
Snažili sme sa ich zo všetkých síl spropagovať, aby prišlo čo najviac ľudí. Zistil som však, že ak hosťami nie sú Viewegh alebo Pawlowská, ktorí sú silne mediálne forsírovaní, je návštevnosť poslabšia.
Keď chcem u nás predstaviť vynikajúceho domáceho alebo zahraničného autora, ktorý nie je žiadna mediálna hviezda a novinári na to nezareagujú, nemajú sa obyčajní ľudia ako dozvedieť, že je tento človek vôbec tu. Mám s tým veľa skúseností aj ako radový návštevník podobných akcií. Vždy som už v minulosti žasol, že na Slovensko prišiel povedzme nositeľ Nobelovej ceny William Golding alebo Ephraim Kischon a návštevnosť bola minimálna. Keď mi potom nejaký novinár vyčíta bulvárnosť, je mi to dosť smiešne.
Poznajú českí autori slovenskú literatúru?
Česi málo čítajú po slovensky. Zhodou okolností však práve teraz dokončuje český vydavateľ Joachim Dvořák Slovenskú čítanku - reprezentatívnu zbierku slovenských poviedok preložených do češtiny, ktorú zostavuje Kornel Földvári. Tento záujem však nie je pravidlom.
Svojho času ste snívali o dostupných zvukových knihách...
Mnohí to chceli u nás vyskúšať, ale nikto nemal úspech. Možno je už trh pre samotné knihy taký našponovaný, že nový druh tovaru, ktorý nikto nepozná, sa doň jednoducho nezmestí.
Dalo by sa tvrdiť, že Slováci jednoducho nie sú zvedaví na literatúru?
Stále si myslím, že by ešte mohli byť zvedaví.
Nedeprimujú vás všetky tieto okolnosti vo vašej práci?
Nie, robím ju rád. Vždy ma poteší, ak sa podarí vymyslieť niečo, čo nevisí vo vzduchoprázdne.
Čo napríklad v literatúre visí vo vzduchoprázdne?
Práve som sa zhováral s literárnym kritikom, ktorý poznamenal, že kedysi sa autorom radilo, ako majú písať. Dnes im vraj v televízii radíme, ako majú vystupovať a presadzovať sa. Situácia je však taká, že vydavateľstvá mladú poéziu, až na jednu-dve výnimky, skoro nevydávajú, lebo je stratová. Poéziu nikto nekupuje, ale veľa ľudí ju píše a vydáva vo vlastnom náklade. Vzniká tak chaos, v ktorom sa pomerne ťažko orientuje, lebo nikto neurčuje latku, ktorú nemožno podliezť.
Nehrozí to aj slovenskej literatúre?
Asi by jej to hrozilo, keby sme tu nemali tých niekoľko nadšencov. Existuje židovské príslovie: Rob to, čo máš rád, a peniaze prídu časom samy. Toho sa držím.
Mnohých autorov ste sa pýtali, čo stálo na začiatku ich písania. Čo stálo na začiatku vášho hovorenia?
Vždy som bol dosť zakríknutý a teraz je pre mňa veľkým prekvapením, že som vôbec schopný predstúpiť pred nejakých ľudí. Viac mi vyhovuje poloha počúvajúceho pozorovateľa. Na vysokej škole som začal robiť v internátnom rozhlasovom štúdiu, potom som sa našiel ako učiteľ angličtiny. Nabíjalo ma to obrovskou energiou. Aby som udržal pozornosť svojich žiakov, musel som stále naplno frčať, napriek tomu, že som skôr komótny, introvertný a pomalý.
Stále vás baví komunikácia?
Rád ľudí počúvam, rád im kladiem otázky, a som prekvapený koľko mi toho o sebe často povedia. Je to ako s knihami, keď si odrazu po zaujímavom rozhovore poviem: Ahá, tak takto je to teda. Teraz sa až hanbím, koľko som toho o sebe narozprával.
Považujete sa za ctižiadostivého človeka?
Možno ani nie. Robím to, čo robím, aby som sa mohol držať blízko kníh. To je všetko. Som typický hobit.
Jozef Dado Nagy (1971), pôvodne učiteľ angličtiny a ruštiny. Má skúsenosti s prácou v reklamných agentúrach, pedagogickou činnosťou, moderovaním najrôznejších podujatí, jedným z ktorých sú Literárne revy - týždenné stretnutia známych spisovateľov s úzkym kruhom zvedavých čitateľov v jednom z kníhkupectiev Bratislavy. Pravidelne publikuje rozhovory na www.InZine.sk. Meno si získal na vlnách rádia Twist v relácii Literárna revue, v ktorej už viac ako jedenásť rokov propaguje dobré čítanie. V uplynulom roku sa uplatnil na obrazovke televízie Markíza v relácii Sedem s r.o. a ako spíker za kamerou Smotánky. Od štartu novej podoby STV sa stal tvárou Dvojky v týždennej relácii Literárne oko.
