K zime ešte patrí hanba.
Príroda za nás všetko pekne prikryje snehovou prikrývkou a krajina, polia, lesy, lúky sa nemusia hanbiť, ako sme ich zdevastovali.
Aj neporiadok na dvore žiari belotou, kým trvá sneh a mráz - trvá aj poriadok. Beda potom, keď sneh zmizne, hanba sa ukáže.

Kým chodia dievčatá a ženy zababušené, nikto si nič nevšimne, obidve pohlavia splývajú. Hanba je zaobalená, nevystatuje sa, povzbudzuje fantáziu. A o to asi ide. Aby sme všetko zo seba nevyzliekli, nezostalo by potom miesto na fantáziu a tajomstvo.

Zima tajomstvo a hanbu podrží. Aj človek by mal mať v sebe v toto ročné obdobie vo svojom správaní a vo vyjadreniach hanbu, nemal by všetko zo seba odhodiť a stratiť zábrany. Mal by si to radšej nechať na leto. I keď predstava zúriť a nadávať na všetko v lete v plavkách je dosť absurdná.

V lete sa človek najviac približuje svojim predkom - opiciam. Chodí takmer nahý (po stromoch zatiaľ neskáče, až na výnimky). V lete má hanba dovolenku. Vidíte, spolu s vami už snívam o lete, ktoré je ešte v nedohľadne, aby sme spolu zase snívali o zime, ktorá nám práve teraz ide na nervy.

Takí sme, s tým nič nenarobíme. Ale hanba podľa možností by mala zostať v nás po celý rok, aj keď sme v plavkách takmer nahí. Možno práve vtedy ešte viac. Aj tie najväčšie krásavice a krásavci poznajú na svojom dokonalom tele slabiny, a tak trošku sa za ne hanbia, snažia sa ich prekryť a ututlať.

Tak by to malo byť aj v styku s ľuďmi, v našom správaní - skrývať slabiny, nedávať im zelenú. Hanba a stud by mala byť našim milosrdným snehom.
Komik bez hanby sa stáva neznesiteľným. Keď takého vidím, zvyknem kričať: Radšej vraždy a krváky! Za vraždu sa ide aspoň do basy a nadlho, kým za humor bez hanby sa všetci pýrime a dívame do zeme. Hanbíme sa za toho bez hanby. Vidím, že už aj vy sa začínate dívať do zeme a pýriť, ďakujem za úprimnosť.
Končím, nehanebne som sa rozpísal, tak mi treba, odborníkovi na hanbu.
Hanbiaci sa všetkých krajín, spojte sa!
Váš stĺpček