V hornej osade žije väčšina Rómov vo vlastných murovaných domoch. V osade smerom na Vtáčkovce sú väčšinou chatrče.
FOTO PRE SME - VERONIKA JANUŠKOVÁ
V Kecerovciach, kde žije jedna z najväčších rómskych komunít na východnom Slovensku, bol vo štvrtok deň sociálnych dávok a - svadieb. Starostka Anna Bombárová zosobášila tri mladé páry. Od začiatku roka ich bolo osemnásť. Takmer toľko, ako vlani za celý rok. Lavínu záujmu o manželstvo spustili nové sociálne zákony. V obci vzdialenej od Košíc necelých 30 kilometrov žije 2568 obyvateľov. Viac ako 2000 z nich sú Rómovia.
„Dnes bolo u nás pätnásť párov. Chcú okamžite svadbu. Prišli priamo z pošty, kde vyplácajú sociálky. Nedostali peniaze. Manželstvom chcú riešiť finančné problémy," hovorí matrikárka Alžbeta Černická.
Do jej matričného obvodu patria tri obce s rómskou majoritou. „Boli za mnou z Vtáčkoviec. Aj tam sa chcú zrazu vydávať a ženiť všetci. Chceli, aby sme ich zosobášili u nich. Podľa zákona možno sobášiť len v sídle matričného úradu a v sobášnej sieni. Tú máme v Kecerovciach. Neostáva im nič iné, len počkať. Týždenne zvládneme najviac šesť sobášov," hovorí matrikárka.
Vo štvrtok uzavreli manželstvo aj 19-ročná Katka Gáborová a o rok starší Peter Gábor. Spolu so svojimi tromi synmi doteraz žili ako druh a družka u Petrových rodičov. „Nedá sa povedať, že by sme sa zrazu rozhodli len pre peniaze, ale keď si tým môžeme trochu polepšiť, prečo by nie?" usmieva sa mladomanžel, vyučený klampiar, teraz bez zamestnania. „Veď žijeme len z podpory," dodáva čerstvá manželka.
V Kecerovciach žije Gáborovcov požehnane. Väčšinou sú to len menovci. Žiadosť o sobáš podali aj 22-ročná Agáta Gáborová a jej 19-ročný druh Peter Gábor. Prečo sa rozhodli zosobášiť? „Z čistej lásky," usmieva sa popod fúzy Peter.
Agátini rodičia, u ktorých žijú, však vedia svoje: „Tak či tak sú pokope. Tak aspoň dačo nech z toho majú. Keď sa zosobášia, každý z nich dostane po 1 400 korún a ešte niečo navyše. Keby sa nevzali, nedostanú nič. V dedine každý tak rozmýšľa," hovorí Dana Gáborová, matka siedmich detí.
Spolu s manželom dostávala Dana Gáborová mesačne 13 000 korún, teraz údajne o 5000 menej. „Dá sa z toho vyžiť? Nedá. Čo budeme robiť? Budeme kradnúť. Ja pôjdem kradnúť, bo muža by zavreli. A nech skúsia zavrieť mňa, keď mám doma malé deti! Pôjdem s nimi do obchodu a tam ich nakŕmim. Nech ma vezmú aj s deťmi... Ani doteraz sme nežili ľahko. Nekupovala som chlieb, aby sme ušetrili. Radšej som kúpila múku a napiekla lokše."
Deväťčlenná rodina býva vo vlastnoručne postavenom neveľkom domci bez schodov, omietky, vodovodu, kúria len v kuchyni, pitnú vodu berú zo studne. Na pranie používajú vodu z rozpusteného snehu.
Ťažké srdce má aj Eva Gáborová: „Dostanem 2900 korún, za elektrinu musím zaplatiť 1200." Deti majú dospelé, manžel radí vziať dajaké z ústavu, aby dostali peniaze. „Chceme robotu. Mali by sa vrátiť komunisti. Tí by nám robotu určite našli."
Obecný úrad je pripravený využiť príspevok na aktivačnú činnosť. Starostka nevidí v tisíckorunáčke pre každého, kto odrobí pre obec aspoň 10 hodín týždenne, záchranu. „Máme 99 percent nezamestnaných. Prácu pre 700 ľudí pri najlepšej vôli nenájdeme. Nemá zmysel, aby behali po valale s metlami."
