Ľudia, ktorí znásilnili, či dokonca vraždili kvôli sexuálnemu pudu, musia okrem väzenia podstúpiť aj ochrannú sexuologickú liečbu. Pomáha nielen im, ale aj potenciálnym obetiam. Kým bez liečenia až sedemdesiat percent sexuálnych agresorov zločin zopakovalo, po psychoterapeutickej práci je to len trinásť percent a väčšinou v oveľa miernejšej forme. Napríkad, muž, ktorý predtým napadol a znásilnil, sa správa exhibicionisticky.

„Spartakiádny vrah Straka? Jasné, že si na neho pamätám. Počkajte, pred chvíľkou mi od neho prišla sms-ka." Psychológ Jan Kožnar vytiahne mobil a číta: „Zdravíčko pán docent. Som v pohode, mám vychádzky s rodinou a budúci týždeň celodennú vychádzku. Som spokojný, pozdravujte."

Na prvý pohľad obyčajná správa. Akurát, že ju napísal muž, ktorý patrí medzi najznámejších českých sexuálnych agresorov. Pred rokmi, v čase poslednej spartakiády, znásilnil a zavraždil v Prahe tri ženy. Mal len šestnásť rokov a dodnes sa lieči v jednom z psychiatrických ústavov.

Klinický psychológ Jan Kožnar pracuje s ľuďmi, ktorí spáchali sexuálne zločiny a súd im po výkone trestu nariadil ešte ochrannú sexuologickú liečbu. Pri ich deliktoch zohrali totiž rolu vážne patologické faktory, treba ich teda nielen potrestať, ale aj liečiť.

Pre mnohých ľudí sú to automaticky obludy, z ktorých ide strach. Pre psychológa sú v prvom rade ľudskými bytosťami, ktorým treba pomôcť.

Jeho pacientmi sú najčastejšie pedofili a a sexuálni agresori, ktorí znásilnili, prípadne aj vraždili. Pracuje tiež s frotérmi (to sú tí, ktorí sa dotýkajú žien napríklad v dopravných prostriedkoch) a exhibicionistami, čo sú najčastejšie a najmenej nebezpečné sexuálne parafílie. Nehovorí sa už úchylky, lebo slovo úchylný sa používa ako nadávka a pri liečbe nechcú znižovať nikoho dôstojnosť. Pretože, aj pri takých vážnych zločinoch, ako sú sexuálne delikty, je všetko zložitejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo.

Zločiny z obžerstva

Napríklad pedofil. Treba si najmä uvedomiť, že je rozdiel medzi pedofilom a pedofilným deliktom.

„Pedofil je človek, ktorého sexuálna orientácia je zameraná na deti. Neznamená to však, že musí nutne spáchať pedofilný delikt. Naopak, pedofilný delikt občas spáchajú ľudia, ktorí vôbec nie sú pedofilmi a len z obyčajnej pažravosti jazdia povedzme za sexuálnou turistikou do Thajska, kde si možno kupovať na sex deti pod dvanásť rokov."

Docent Kožnar pracoval s množstvom skutočných pedofilov a tvrdí, že mnohých z nich si váži. Vie, že v prvom rade je to osobná tragédia.

„Jeden z mojich pacientov bol dvadsaťpäťročný, vysokoškolsky vzdelaný, veľmi inteligentný muž. Bolo to hrozné, keď si naplno uvedomil, že sexuálne vzrušenie vie dosiahnuť jedine pri predstave detského tela. Pritom bol odhodlaný nikdy pedofilný zločin nespáchať. Niekoľko mesiacov uvažoval o samovražde, celé hodiny strávil na nuselskom moste samovrahov. Nakoniec sa rozhodol vyhľadať pomoc."

Ten človek vie, že si celý život bude musieť odopierať, čo je pre neho v sexe najpríťažlivejšie. Nie je to ľahké, veď sexualita je jedným z najsilnejších pudov.

„Len sa do toho vžite, že objekt vašej túžby vám zostane po celý život neprístupný. Zdôrazňujem to preto, aby sme dopredu pedofilov neodsudzovali. Som presvedčený, že tento muž nikdy pedofilný zločin nespácha. Mám však veľké obavy o neho, lebo som ho už pol roka nevidel a on sa stále pohyboval na hrane života a smrti."

Kamarát pedofil

Ani s ľuďmi, ktorí normy prekročili a mali sexuálny styk s deťmi, to nie je jednoduché.

Poznáte ten starý vtip, aký je rozdiel medzi učiteľom a pedofilom? Pedofil má deti naozaj rád.

Aj docent Kožnar ho občas dáva k dobru. Aby vysvetlil, že je na ňom čosi pravdy.

„Pedofili majú deti naozaj radi a väčšina si s nimi výborne rozumie. Mal som pacienta, štyridsaťročného muža, ktorý spáchal sexuálne delikty so štyridsiatimi piatimi deťmi. A jeho obete ho zbožňovali a obdivovali a vodili mu stále ďalších a ďalších chlapcov. Organizoval pre nich splavovanie riek, táborenie a v podstate zhruba štyridsiatim rodinám nahrádzal otca. Lenže, robil aj to, čo otcovia nerobia."

Jan Kožnar upozorňuje, že to svedčí o citovej frustrácii detí. Ich ochota k sexuálnemu experimentovaniu bola vlastne poplatkom za privilégium priateľstva s imponujúcim dospelým mužom. Jednoducho, zrazu tu bol niekto, kto si ich všímal, mal na ne čas a mal ich rád.

Ako sa dá ľuďom s takýmto problémom pomôcť?

„V prvom rade farmakologicky. Liekmi sa utlmí ich túžba a potom sa za pomoci psychoterapie hľadá cesta, ako by mohli sexuálne žiť a nepáchať trestné činy. Diskutujeme s nimi, snažíme sa ich presvedčiť, aby si napríklad našli partnera mladistvého výzoru. Tiež sa učia pracovať so sexuálnymi fantáziami, ale za predpokladu, že nikdy neprekročia hranicu medzi fantáziou a realitou."

Moja mama je kus hmoty

Ďalšími pacientmi docenta Kožnara sú ľudia, ktorí z rôznych dôvodov napadli človeka a uskutočnili na ňom násilím sexuálny akt. Mimochodom, každý vynútený sex je patologickým uplatnením násilia proti druhej osobe. Pozor teda na výroky, s ktorými sa položartom stotožňujú mnohí muži - na ženskú treba poriadne pritlačiť alebo - keď žena hovorí nie, myslí vlastne áno.

Poďme však k ľuďom so sadistickými sklonmi. Kde sa to v nich berie? Existujú hypotézy, že v pozadí porúch sú biochemické zmeny mozgu. Skúsenosti klinického psychológa tiež ukazujú, že pri veľmi ťažkých poruchách osobnosti chýbalo do tretieho roka života najzákladnejšie citové spojenie.

„Mám pacienta, s ktorým pracujeme už asi štyri mesiace, no sme stále len na začiatku. Hovorí mi - 'nie som si istý, či vlastne chcem, aby ste mi pomohli. Nikoho som zatiaľ nezabil, no ak nikoho nezabijem, nespoznám zavŕšené sexuálne uspokojenie'. Je to pravdepodobne sadista a jeho slová sú desivé. A tu je zopár výrokov o jeho detstve: 'Moja matka, to je vlastne trocha hmoty. Nikdy sa nás nechcela dotknúť, štítila sa nás. Ako päťročný som namaľoval obrázok a hoci som vedel, aká je, túžil som jej ho ukázať. Nikdy nezabudnem na ten prázdny pohľad. Nedívala sa ani na mňa, ani na obrázok, vôbec žiadna reakcia.'

Z môjho psychologického pohľadu práve tam, v najútlejšom detstve sú korene súčasnej hrôzy."

Veď aj ja som trpel

Ako vyzerá ochranná sexuologická liečba? Po vstupných sexuologických a psychologických vyšetreniach sú pacienti zaradení do terapeutických skupín. Hovoria o detstve, sexualite, delikte a spúšťačoch, ktoré odštartovali zločin. Mnohí sa až teraz prvý raz zamyslia aj nad obeťou.

„V čase zločinu boli egocentricky zaujatí sami sebou, vôbec nepomysleli na des, ktorý zažila ich obeť. Spočiatku to nechápu - im predsa bolo jasné, že nešli tú ženu zabiť."

Psychológ tiež často počúva - áno, urobil som svinstvo, no už som trpel v krimináli, matematika je teda vyrovnaná.

„Mnohí si naozaj vytrpeli svoje. No musia si uvedomiť, že ak im vo väzení ubližovali, je to hrozné a nemá to byť súčasťou trestu. Cieľom liečby však je, aby pochopili, čo ich priviedlo k sexuálnemu deliktu, aké okolnosti, prípadne aké spúšťače. Aby ich dokázali identifikovať a včas vedeli, čo treba urobiť, aby sa to to nezopakovalo."

Čo ak niekto odmieta spoluprácu?

„Ochranná liečba nemá stanovenú dĺžku. Ak človek nebude spolupracovať, môže trvať aj desať rokov. Nikoho neprepustíme, kým tím odborníkov nedospeje k názoru, že pacient je schopný natoľko ovládať sexuálne impulzy, že už nebude nebezpečný."

Pomocná ruka aj pre vraha

Niekoho možno vydesí predstava, že človek, ktorý vraždil pre sexuálny pôžitok, môže počas liečby chodiť z liečebne na vychádzky medzi ľudí. Je to však súčasť prevýchovy.

„Musia sa naučiť žiť v spoločnosti, udržiavať sociálne vzťahy. Takýmito prechádzkami sa vlastne testujú, pritom sú stále pod medikamentóznou clonou, ktorá znižuje sexuálnu túžbu. To je podmienka, hladina testosterónu musí byť pod určitou hodnotou, inak ich z liečebne nepustia."

Bez ochrannej sexuologickej liečby bola štatistika recidív sexuálnych deliktov hrozivá - až sedemdesiat percent. Po liečbe dochádza k recidíve len u trinástich percent ľudí a zvyčajne sú oveľa miernejšieho charakteru. Napríklad agresor sa správa exhibicionisticky či frotérsky.

„Máme pacienta, ktorý má za sebou ťažké prepadnutie a znásilnenie. Po dvoch rokoch odchádza z liečby a ide sa ženiť. Našiel si mladú ženu s dvoma deťmi a som presvedčený, že z neho bude perfektný otec."

Jan Kožnar odmieta, že táto žena podstupuje väčšie riziko než iné manželky.

„Do pavilónu medzi sexuálnych agresorov chodí za mnou pokojne aj moja dcéra. To nie sú stroje na zabíjanie či znásilňovanie. Tí ľudia spáchali nejaký trestný čin za veľmi špecifických podmienok a robí sa všetko pre to, aby sa tie podmienky už nikdy nezopakovali."

„Nemám problém mať ich rád," hovorí Jan Kožnar o svojich pacientoch. „Nikdy nebudem tolerovať ich delikt, ale môžem si ich vážiť pre množstvo iných vecí. Človek v terapeutickej skupine hovorí o najintímnejších veciach, jednoducho nejde, nezblížiť sa s ním."

Emócie na uzde

Neznamená to však, že pri psychoterapeutických sedeniach nejde občas do tuhého, veď väčšina pacientov má problémy so sebakontrolou. Najmä voči sebe sa správajú občas konfrontačne aj arogantne, no vedia, že musia vedieť udržať emócie na uzde. Pokrok je už to, že zúrivý pacient trafil radšej veraje, akoby udrel druhého. Ale takou silou, že si zlomil ruku.

„Treba si uvedomiť, že ľudia, kým k nám prídu, majú už za sebou väzenie, prešli tvrdou školou a kriminál urobil fúru práce. Raz som sa rozprával s jedným z pacientov a hovoril mu veci, ktoré sa mu nepáčili. Zrazu sa zdvihol a odišiel. Reakcia ma prekvapila, chápal som to ako faul. Večer sme sa stretli v terapeutickej skupine a ja mu vravím - keď spolu vedieme rozhovor, nemáte právo takto ho ukončiť. Nezvládli ste emócie! A on - naopak, ja som ich zvládol. Mal som vám radšej vraziť? Neurobil som to, takže som sa ovládol. V tej chvíli som si uvedomil, že sa na to naozaj dá pozerať z dvoch uhlov."

Je to v nás

Nuž a čo na záver? Hovorí sa, že otvorením sexshopov a erotických salónov a sprístupnením sexu ubudlo sexuálnych deliktov. Skúsenosti sexuológa to však nepotvrdzujú:

„Štatistika sexuálnych deliktov sa dlhodobo drží na rovnakej úrovni, bez ohľadu na režimy. Po otvorení podobných zariadení čísla síce naozaj na chvíľu klesli, ale zakrátko sa všetko vrátilo do starých koľají. Akoby páchanie sexuálnych deliktov bolo sýtené čímsi biologickým v nás, čo spoločenská atmosféra príliš neovplyvní."