Spomínam si, že ako školáka ma šokovali v televízii zábery z pohrebu Leonida Iľjiča Brežneva. Jeho mŕtve telo bolo v otvorenej rakve vystavené zrakom verejnosti. Televízne kamery snímali v detailoch mŕtveho a mne v pamäti utkvelo, že v Rusku ukazujú V.I.P. po smrti na námestí. V dedinke na Záhorí som v dome smútku zistil, že na tom zrejme nič také zvláštne nie je. Pozrieť a rozlúčiť sa prišli blízki i susedia.
V Japonsku môže vidieť zosnulého iba najbližšia rodina, ceremoniár alebo kňaz. Mŕtve telo sa z nemocnice prevezie do domu, rakva je zatvorená a uložená obyčajne v izbe s typickými japonskými tatami rohožami. Rodina po celú noc bdie a jej členovia sa postupne striedajú pri rakve. Strážia tlejúce vonné tyčinky a zapaľujú nové, pretože ich nesmú nechať vyhasnúť.
Nasledujúci deň je pohreb. Prichádzajú všetci, ktorí sa chcú so zosnulým naposledy rozlúčiť. Nevstupujú však do domu, zapália vonné tyčinky na priedomí a uklonia sa. V izbe je iba kňaz, najbližší, mŕtve telo a namiesto otvorenej rakvy vystavená veľká fotografia. Po obrade s kňazom v dome zosnulého na chvíľku predsa len otvoria na rakve okienko, cez ktoré vidieť iba tvár zosnulého. Je to však opäť príležitosť iba pre najbližších a priateľov, ktorí okolo tváre zosnulého ukladajú chryzantémy. Potom rakvu zatĺkajú klincami a najbližší žalostne nariekajú. Pred domom už čaká pohrebný voz. Pozostalí sa do krematória prepravia autami. Pred zrakmi prítomných už iba vložia rakvu do kremačnej pece a zreteľne počuť blčiace plamene. Je to srdcervúce.
Na starenkinom pohrebe tu, na Slovensku, to bolo inak. Po omši v kostole a rozlúčke v dome smútku previezli rakvu k hrobu vykopanému hlboko v zemi. Mal som pocit, že je to krásne, pretože ja som videl veľa japonských pohrebov s hučaním plameňov. Uložiť telo do zeme mi odrazu pripadalo veľmi prirodzené. V ten deň snežilo a mne sa napriek mrazu a smútku zdalo, že tento hrob bude pre starenkine nehybné telo teplý a prívetivý.
Myslím si, že keby si Japonci mohli vyberať, menili by. Pre nedostatok priestoru však takéto pochovávanie nie je v krajine povolené. To, pravdaže, súvisí aj s budhizmom, náboženstvom, v ktorom Japonci uctievajú ako bohov svojich predkov.
Starenka v poslednom čase hovorievala pri odchode z cintorína nad hrobom manžela: Čoskoro prídem za tebou. Spomínam na to. Sú spolu.
Autor: MASAHIKO
