Venedikt Jerofejev: Moskva-Petušky * Slovart * Bratislava 2003 * Preložil Jaroslav Marušiak Snáď najznámejší „sovietsky román" vyšiel v autorovej vlasti knižne až v perestrojkovom roku 1989. To jeho autorovi, ktorý práve vtedy žil v Moskve, ostával iba rok života. Odrazu bol človekom neobyčajne slávnym, živou legendou a trochu rozpačito poskytoval desiatky rozhovorov, o ktorých vedel, že sú zbytočné. Z toho, čo napísal, považoval dielo Moskva-Petušky nielen za najzábavnejšie, ale tiež za najlepšie.
„Dnes by som to už nedokázal napísať. Vtedy to zo mňa vytrysklo. Písal som tú knihu päť týždňov." Napísal ju v roku 1989 ako zápisky z putovania po Moskve a ceste do Petušiek, kam sa však (pravdepodobne!) v alkoholickom tranze nikdy nedostal. Je to absurdný príbeh, podobný nemenej legendárnemu putovaniu Švejka z Putimy do Putimy. Pôvodným úmyslom autora bolo posvätné prianie dedinčana vidieť po prvýkrát v živote Kremeľ. Ten však, v zovretí milicionárov, sotva zahliadne až na záver svojej cesty. Hľadá Kremeľ, ale nachádza len moskovskú realitu: „Vodku dávajú až od desiatej, ale červené ti dajú hneď."
Bol všetkým - ako originálny spisovateľ, svojrázny filozof a tiež dosť jurodivý náboženský mysliteľ vychádzal z reality života, tej najbanálnejšej, niekedy odpornej a inokedy dosť krutej, a snaží sa pochopiť jej absurditu a tiež onú mýtickú záhadu „ľudu", hĺbku ruskej duše: „Ale zato môj ľud - ten má oči! Sú stále vypúlené - ale nijakého napätia v nich niet. Po nejakej myšlienke ani stopy - ale zato aká sila! (aká duchovná sila!) Tie oči sú nepodkupné. Nedajú sa kúpiť, nedajú sa predať. Nech by sa s mojou vlasťou stalo čokoľvek. V dňoch pochybností, v dňoch úporných úvah, v rokoch hocijakých skúšok a útrap - tie oči ani nežmurknú. Všetko im je fuk..."
Nie je to teda hrdinský epos o duchovnej sile ľudu, ale skôr horko ironické rozjímanie spisovateľa, ktorý za svojho predchodcu pokladal právom nemenej svojrázneho ruského spisovateľa a mysliteľa Vasila Rozanova. Tiež jeho Rusko bolo korupčné a zdevalvované a ľudia v zajatí vodky - teda nemennosť a utrpenie ako by boli najvyšším zmyslom ruských dejín. A trpiteľstvo jednak reálne, jednak ironicky a šašovsky hrané pre publikum. Spisovateľ vníma obludnosť reality ako číru grotesku a dáva bizarné rady, ako z toho uniknúť: „Áno, viac pite a menej zajedajte. To je najlepší prostriedok proti priveľkej samoľúbosti a povrchnému ateizmu."
Ako piť a čo piť - to je ďalšia veľká téma knihy. Jerofejev radí a dáva i praktické recepty všetkým, ktorých osud donútil žiť život bezprizorných: „Nebudem vám vysvetľovať, ako sa filtruje politúra. To vie každý sopliak. Ktovie, prečo v Rusku nikto nevie, na čo zomrel Puškin, ale ako sa filtruje politúra, to vie každý." Súčasťou knihy sú aj recepty na originálne koktaily, ktorých mená sú nemenej originálne - Duch Ženevy či Slza komsomolky.
Tušíme, ako tesné boli hranice medzi spisovateľovou fantáziou a skutočnosťou. Sila autentickosti je nesporná, život autora a jeho dielo sa zdajú identické. Jerofejev dosahuje zvláštnu mysticko-mýtickú jednotu medzi nimi. Niekedy nám pripadá ako sovietsky Charles Bukowski, ale bez jeho cynizmu. Jerofejev je pochybovač a tiež náboženský mysliteľ pravoslávneho typu. Moralista, ktorý sa desí „ľudovej" vulgárnosti a sprosté slova radšej vybodkuje.
A veľký spisovateľ, hoci ďalšie dielo podobné knihe Moskva-Petušky už nedokázal napísať. A v tom sa viac podobá Haškovi.
Autor: JIŘÍ OLIČ
