sa uzniesť rapídne znižuje. Hlavným dôvodom, prečo sa diskusia okolo nového zákona tak naťahuje, je, že každá zo zúčastnených strán obhajuje svoje postoje, často aj úplne protichodné. Dohodnúť sa na kompromise potom býva takmer nemožné. S anketnou otázkou Čo si myslíte o novom vysokoškolskom zákone? sme sa obrátili na každú zo zúčastnených strán.

PETER GALAMBOŠ, Študentský parlament FEI EU: „Som denný študent a viem, aké sú vysoké náklady za štúdium. Určite to vyjde na rok minimálne dvadsaťtisíc, keďže nie som z Bratislavy. Myslím si, že aspoň diaľkové externé štúdium by sa malo spoplatniť. Platíme predsa za rôzne veci – stravu, dopravu, ubytovanie. Len zdravotníctvo a školstvo ležia v rukách štátu.“

IVAN OSTROVSKÝ, prorektor Univerzity Komenského: „So zákonom som vcelku spokojný, vyčítam mu však napríklad nesystémový prístup pri poplatkoch. Myslím si, že by mali byť zavedené ako súčasť systému viaczdrojového vzdelávania. V zahraniční to tak funguje už desiatky rokov. Školné predsa neslúži na uspokojovanie potrieb učiteľov ani prevádzku školy, ale je orientované na podporu vzdelávania ako takého. Zavedením poplatkov by sa zvýšila šanca prijať viac študentov. Čo sa týka samotného zákona, záleží nám najmä na tom, aby prešla jeho ekonomická časť. Ak tá neprejde, zvyšok sa schvaľovať nemusí, vystačíme si s predchádzajúcim.“

MICHAL DENCI, akreditačná komisia: „Za nedostačujúce pokladáme delenie vysokých škôl na dva typy podľa poskytovaného vzdelávania. Vynechaním tretieho typu – výskumnej univerzity – sa neodlišujú priemerné vysoké školy od najkvalitnejších. Navrhovaný systém obsadzovania miest docentov a profesorov odradí kvalitných mladých uchádzačov. Slovensko nemá k dispozícii dostatok kvalifikovaných odborníkov, ktorí by sa za takýchto podmienok uchádzali o ponúknuté miesta. Návrh zákona je veľmi podrobný a hrozí, že neumožní reagovať na vývoj a nepredvídané situácie. Za jeho najväčší nedostatok pokladáme to, že sa z návrhu zákona takmer vytratilo od roku 1993 osvedčené hodnotenie vzdelávacej a vedeckej alebo umeleckej činnosti vysokých škôl akreditačnou komisiou a súvis kvality s financovaním vysokých škôl.

MIRON ZELINA, dekan Pedagogickej fakulty UK: „Nedostatky vidím najmä v právnej subjektivite fakúlt, s čím súvisia problémy ako centralistické riadenie či prechod majetku. Rektori si chcú podobne ako za komunizmu uzurpovať moc a my sme proti tomu, preto sa nevieme dohodnúť. Ďalej, spoplatnenie štúdia. My sme navrhovali, aby sa aspoň externé štúdium platilo, sociálny systém, aby mohli študovať aj menej majetní, sa dá ľahko vytvoriť. Bohužiaľ, minister predložil návrh do vlády bez tejto alternatívy, chcel byť „sociálne dobrý“. Aj preto sa to z vlády vrátilo. Aspoň externé štúdium by malo byť platené, aby sa legislatíva okolo neho ujasnila.“

DAMAS GRUSKA, vysokoškolský pedagóg a informatik: „Z hľadiska reformy vysokého školstva sme stratili jedno volebné obdobie. Na to, čo rieši nový zákon, stačila novela starého zákona a na zásadnejšie reformy minister nenašiel odvahu. Ako aj v iných oblastiach, aj tu spľasla bublina o intelektuálnom potenciále SDĽ a ostalo staré známe lavírovanie a nadbiehanie virtuálnemu voličovi.“

JÁN DANKO, dekan Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine: „Vysokoškolský zákon má svoje pozitíva aj negatíva, bohužiaľ, podľa môjho názoru má tých negatív viac ako pozitív. Ako dekana lekárskej fakulty ma, samozrejme, trápi strata právnej subjektivity fakulty, a určitá reštrikcia akademických slobôd. Neviem síce, o ktorej verzii hovoríme, lebo ich bolo viac, ale v tej, čo som mal k dispozícii, stále bol určitý zásah do akademických slobôd. Čo sa týka poplatkov za vysokoškolské štúdium, som za kompromis: denné by som ponechal bezplatné – s výnimkou študentov, ktorí študujú desať a viac rokov – ale externé by som dal spoplatniť.“

MARTIN FRONC, štátny tajomník ministerstva školstva: „Nebolo možné vyhovieť všetkým požiadavkám. Je rozpor trebárs medzi samotnými rektormi a dekanmi škôl. Jedna i druhá strana trvá na svojich kompetenciách. Ak akceptujete požiadavky jednej skupiny, nevyhoviete druhej. Museli sme robiť kompromisy. Akademické slobody nemôžu byť neúmerne veľké, napríklad že rektor prijme toľko žiakov, koľko chce. Kto to potom zaplatí, keď na to nie sú v štátnom rozpočte peniaze? V mnohých krajinách je to omnoho rigídnejšie. Nedávno mi generálny sekretár Univerzitnej rady v Španielsku povedal: To nie je o akademickej slobode. Kto platí, ten určuje podmienky. Ak to platí spoločnosť, musí povedať, na čo má a na čo nie.“ (sr)