Hlavné postavy zľava: David (Massimo Girotti), Giovanna (Giovanna Mezzogiorno) a Lorenzo (Raoul Bova). FOTO - SPI INTERNATIONAL
Vždy v nejakom období sa vynoria témy, ktoré akoby filmárov fascinovali a spájali. Zdá sa, že v poslednom čase je módna otázka hľadania identity (Memento, Muž bez minulosti, Novo, Sokoli) a riešenie rôznych obsesií (Pianistka, Intimita). Okno naproti, ktoré jednomyseľne kraľovalo minulý rok v talianskych kinách, sa snaží o spojenie týchto provokatívnych tém s obšírnou meditáciou k heslu tolerancia.
Giovannin manžel sa ukáže ako empatický a tolerantný, keď prichýli muža, ktorý stojí na ulici a nemôže si spomenúť ani na vlastné meno. Giovanna tento krok vníma ako útok na ich súkromie a neznámy starec v dome spúšťa reakciu manželských výčitiek. Giovanna je vyčerpaná z práce v baliarni na hydinu, manžela obviňuje, že si nedokáže nájsť poriadnu robotu, a hosť do domu bolo to posledné, čo k duševnému pokoju potrebovala. Napriek počiatočnej nevraživosti je to práve ona, kto začne skladať starcov príbeh, príbeh, ktorý ide hlboko do minulosti aj pod kožu. Starý muž prebudí v Giovanne zakrsnutú vášeň pečenia a stane sa mostíkom k jej objektu pozorovania - fešnému susedovi z okna naproti. Prepojí sa tak minulosť, prítomnosť i budúcnosť v jednom obrazovom prúde.
Rozvážne tempo filmu necháva hrdinov i divákov rozmýšľať a zhlboka dýchať. Postupne na seba nadväzujú veľké výzvy filmu ako imigrantská otázka, židovská minulosť, homosexualita, nevera verzus rodina. Až tažko uveriť, že je možné riešiť toľko problémov odrazu na ploche celovečerného, nie príliš dlhého filmu. K tomu pristupuje hra s žánrami, ktorá sa usiluje vyjsť v ústrety každému divákovi. Vlastne ide o filozofickú meditáciu, ktorá svoje myšlienky zamiesila do zmesi rodinnej drámy, romance a príbehu s tajomstvom zachádzajúcim flashbackmi až do histórie. Zaujímavé je, že taký snaživý film napokon neprebúdza vytúžené dojatie. Je to múdry príbeh v krásnych obrazoch, ktorý akoby si bol krásy príliš vedomý. Všetko v ňom je tak precízne vymyslené, že je to až vymyslené. Škoda, že keď sa filmovému príbehu zďaleka vyhne náhoda aj náhodilosť, vyhne sa mu tým aj akási životnosť. Najživšie napokon pôsobili momenty z fabriky a scénky so susedou, Giovanninou spolupracovníčkou a dôverníčkou. V týchto vzácnych chvíľach sa film nebral príliš vážne a nemyslel na posolstvo, ktoré musí odovzdať festivalovým komisiám. Okno naproti sa v rytmoch povznášajúcej melódie mení na akýsi lexikón hodnôt, ktoré sa oplatí spomenúť.
Ak si niekto spomenie na Ignorantov, predchádzajúci film Ferzana Ozpeteka, ktorý sa minulý rok len mihol kinami, určite bude najnovším opusom trochu sklamaný. V Ignorantoch sa totiž Ozpetek podobne hral so záhadou v príbehu, homosexualitou, talianskou činžiakovou komunitou aj toleranciou, a výsledkom bol oveľa pôsobivejší ohňostroj nápadov.
