vet baletu. Moderátorov televízii oceňujú TOM-om aj OTO-m. Rozhlasoví moderátori sa tiež dočkali ocenenia Najmoderátorov. Všetci dokopy spolu s hercami a vedcami môžu dostať Krištáľové krídlo a rad od prezidenta. Ale aké sú na Slovensku umelecké ceny pre tých, čo nerobia šoubiznis, ale umenie? Kto ich udeľuje? Kto ich dostáva? A prečo?

Už pätnásty rok máme slobodu slova a tvorby. Zmizli cenzori a ideologické komisie. Úradníci nekontrolujú texty populárnych kapiel, neškrtajú autorské texty, nikomu nerušia cesty do zahraničia, indexy zakázanej literatúry stratili svoj účel. Idylu obracia naruby len trhový mechanizmus.
Už pätnásty rok slovenská kultúra kričí o pomoc, ale vládni ekonómovia stále dokážu presvedčiť poslancov, že kultúra si má na seba zarobiť sama. S tým, že aj od nich do istej miery závisí, aká bude, nechcú mať veľa spoločného. Ani s tým, že nikto iný, okrem Slovákov samotných, ju rozvíjať nebude.
A tak sa umelci spoliehajú na uznanie divákov a náplasťou na rany sú aj ceny od divákov či komisií, ktoré im v neustálych pochybnostiach dávajú aspoň trochu satisfakcie.

Na Slovensku snaha odmeňovať
Už tradičnými cenami sú u nás ceny Litfondu. Odmeny nie sú vysoké, ale snažia sa motivovať nielen tvorcov literárnych textov, ale aj ďalšie profesie, ktoré do fondu zo zákona prispievajú svojimi dvoma percentami z umeleckej činnosti.
Peniazmi sa podieľa na Igricovi - ocenení za tvorivé činy v oblasti filmovej a televíznej tvorby. Raz za dva roky spoluvyhlasuje a odmeňuje nositeľov ceny Kamera. Raz za dva roky preto, lebo sa toho na Slovensku nakrúca minimum, a tak by sa nenazbieralo dosť kandidátov na každoročné oceňovanie.
Tri razy financoval Litfond ceny pre dabingových tvorcov Zlatá slučka. Režisérom a hercom udeľuje finančnú odmenu 20 000 Sk, upravovateľom dialógov 12 000 a prekladateľom 8000 Sk. Aj všetci nominovaní v jednotlivých kategóriách získavajú prémiu okolo 6 000 Sk.

Zlatá slučka
Význam Zlatej slučky od jej vzniku výrazne vzrástol. Dabing, ktorý bol pôvodne okrajovou hereckou prácou, sa pre katastrofálnu situáciu vo filme a televízii prepracoval na popredné miesto záujmu. Stal sa hlavným zdrojom obživy mnohých hercov a režisérov, často jediným zdrojom širšej popularity.
Organizátor Zlatej slučky 2003 herec Ján Tréger považuje toto ocenenie za motivujúce a potrebné už aj preto, že „za dabingom stojí nespočetné množstvo hodín práce a pre mnohých tvorcov sa stal ľudskou a profesionálnou realizáciou".
Tvorcovia za mikrofónom aj pred mikrofónom berú Zlatú slučku vážne. Ivan Romančík, ktorý získal ocenenie za najlepší mužský herecký výkon v roku 2001, 2002 aj 2003 hovorí: „Dabovať napríklad Anthonyho Hopkinsa bolo pre mňa cťou. Mal som pocit, akoby mi dovolil hrať spolu s ním a bola to škola." Na druhej strane však dodáva: „Som neraz smutný, že nefilmujeme, nerobíme televízne inscenácie a len prepožičiame svoje hlasy veciam, ktoré nakrútil niekto iný. Napriek tomu je pre mňa aspoň Zlatá slučka palivom do ďalšej práce."
Diela do súťaže už dnes nenominujú, ako v začiatkoch, dabingové štúdiá, ale televízie.

Divadelné dosky
Najdôležitejším divadelným ocenením na Slovensku je stará divadelná doska so strieborným okrajom. Nie sú s ňou spojené žiadne peniaze, je však profesionálnym, morálnym ohodnotením a povzbudením.
Pravidlá jej udeľovania sú ale natoľko sporné, že mnohé periférne divadlá ani nesledujú, čo sa to v tej Nitre, kde sa odohráva slávnostný ceremoniál, vlastne deje. Spoluorganizátorka Divadelných dosiek Zuzana Uličianska výber bráni: „V umení nemôže byť žiadne rozhodnutie objektívne. Mohli by sme docieliť výraznejšiu objektivitu, keby väčší počet kritikov poznal väčší počet produkcie na celom Slovensku, ale to je veľmi komplikované."
A tak každý rok vyplní úzky kruh divadelných kritikov a publicistov - naposledy ich bolo 26 - anketu o tom, ktoré výkony oceňujú. Nie je isté, koľko predstavení títo kritici videli a kde. Rovnako ako ktokoľvek iný z odbornej verejnosti nemajú prostriedky na cestovanie po celom Slovensku. „Ja za divadlom cestujem veľa, ale tiež nevidím všetko. Ročne je okolo 160-170 premiér, čo sú asi tri za týždeň. Nedá sa to stihnúť časovo, ani finančne. Kedysi existovali na Litfonde granty určené na to, aby kritici mohli cestovať...," hovorí Uličianska.
Kto by teda kritikom a publicistom zazlieval, že vzhliadli len to, čo samo prišlo do Bratislavy alebo Košíc? Napriek tomu, hodnotia a udeľujú. A tak má bratislavská Astorka a SND dosiek toľko, že môžu začať niečo stavať, v Martine si však herci musia skočiť za doskou do lesa.
Východisko však existuje. Aspoň malou pomocou sú interné prehliadky divadiel. „Pravidelne ich robí košické, nitrianske divadlo, pridali sa aj Martinčania... Naša vízia je taká, že divadlá by mali byť principiálne aktívnejšie a kritikov by mali proste pozývať."

Symbolické pochvaly
V roku 1998 vznikla spoločnosť Jozefa Kronera, ktorá v čase nedožitých umelcových 75. narodenín udelila prvýkrát ceny za celoživotné dielo a za najpozoruhodnejší počin v oblasti divadelného, filmového, televízneho a rozhlasového umenia.
Minulý rok, v piatom ročníku existencie tejto ceny, sa k jej vyhláseniu pridalo aj Národné osvetové centrum, teda štát. Cenu získal herec Elo Romančík, režisér Karol Legény Zachar a herec Ivan Vojtek. Cena, ktorá nie je finančne dotovaná, má predovšetkým profesionálno-spomienkový charakter.
Zvláštnou cenou na umeleckom poli sa stalo Krištáľové krídlo, ktorého súčasťou tiež nie je finančná odmena, len spoločenská pozornosť. Organizátori hovoria, že ich snahou je vzdať hold práci elity tohto národa, vyjadriť im spoločenské uznanie a solidaritu s ich myšlienkami. Ale kľúč, podľa ktorého je elita vyberaná, je neznámy.
Herci majú šancu získať cenu aj vďaka svojej popularite u divákov. Tí im posielajú hlasy spolu s hlasovaním o najobľúbenejšej rosničke či moderátorke športových správ v rámci súťaží vyhlasovaných televíziami TOM či OTO. Peniaze síce nedostanú, ale ocitnú sa na obrazovkách v sledovanom programe a v hlavnom vysielacom čase. Tento rok získala herečka Zdena Studenková v ankete OTO dokonca najviac hlasov zo všetkých kategórií, čo jej zaručilo absolútnu cenu. „Chvála Bohu za toto ocenenie! Je potvrdením, že ľudia na nás nezabudli. Mám radosť, že môžeme robiť aspoň nejaké zábavné relácie v televíziách, lebo nijakým iným spôsobom sa nemôžeme pripomínať tým divákom, ktorí si nás pamätajú zo starých inscenácií. Nemáme šancu na umeleckú tvorbu, ktorá by sa šírila aj v médiách."

Pribudol Talent roka
Za posledné desaťročie si na Slovensku upevnili svoje pozície veľké spoločnosti, ktoré sú ochotné investovať aj do zdravotníctva, školstva a umenia. Vďaka nim môžu tvorcovia získať okrem prestíže aj ďalšiu vec, ktorú za prácu potrebujú - peniaze.
Umelecké ceny Tatrabanky sú podporené finančnou čiastkou 150-tisíc korún, ceny Philip Morris Kvet baletu pre tanečných umelcov spoločnosť dotuje cenami v hodnote od 30-tisíc do 300-tisíc.
Najnovším ocenením je Talent roka, ktorú prvý raz udeľovali tento rok a Liberálna spoločnosť ju dotovala sumou 250-tisíc korún. Cenu ako prvá získala herečka Zuzana Fialová, a pochopiteľne, ako prvá ju aj zhodnotila: „Ten, kto má rád svoju prácu a chce ju robiť dobre, musí o sebe zákonite pochybovať. Herec sa musí v každej novej úlohe potvrdzovať a pochybuje o to viac. Táto cena mi priniesla obrovskú úľavu na duši, že kráčam správnym smerom. Navyše ma zaskočila, lebo som ju nemohla čakať - bola udelená prvýkrát. Inak človek vždy - napríklad pred vyhlásením nominácií na Dosky - trochu špekuluje, či si ho predsa len nevšimnú..."

Umelci a ceny
Umelci sú ako deti a deti treba vedieť pochváliť. Napriek všetkému sú oproti iným profesiám umelci oceňovaní najčastejšie. Samotní tvorcovia však vedia, že pre nich je najdôležitejším hodnotením záujem divákov. Často tvrdia, že žiadna cena im nepomôže, ak je ich práca nanič. Aby nanič nebola, musia mať podmienky a možnosti. Inak nepríde ani cena, ani záujem diváka.

Vždy rozhodujú subjektívne názory
Rozhovor so spoluorganizátorkou divadelných ocenení Dosky, divadelnou kritičkou Zuzanou Uličianskou

Ako v Čechách dosahujú vyváženosť ceny Alfréda Radoka?
V princípe majú rovnaký prístup ako my pri Divadelných doskách. O víťazoch rozhodujú subjektívne názory kritikov. Je ich však viac, udeľujú po jednom bode a majú dve kolá. Nakoniec rozhoduje komisia, ku ktorej sme my nepristúpili. Okrem hlavnej ceny za najlepšiu hru roka si môžu dovoliť oceniť najlepšie divadlo a zahraničné predstavenie.
Ako vnímate ako kritička aj kritické hlasy samotných divadelníkov na anketu?
Samozrejme, že sme sa za tie roky stretli s výhradami, že nemáme zachytené regionálne divadlá. Minulý rok však vyhrala Nitra a predtým Košice. Máme rezervy a nemôžeme tvrdiť, že by sme videli všetci všetko, máme však isté záruky. Keď je nejaké predstavenie dobré, vznikne okolo neho akýsi šum, a ak sa divadlo pričiní o to, aby ho videli aj kritici, dostane sa určite do povedomia.
Cenia si podľa vás divadelníci Dosky?
Myslím, že určite, aj keď nie sú spojené so žiadnou finančnou hodnotou. Zámerne sa jej vyhýbame, nechceme nejakým spôsobom miešať profesionálne s peňažným, pretože dosť často potom vznikajú tlaky, o ktoré nestojíme.

Autor: Text: TINA ČORNÁ