Ako by to malo byť s tými troma grošmi? Tuším by sa mal jeden splácať rodičom, z jedného treba žiť a jeden odkladať pre svoje deti. Aj rodina má svoju makroekonomiku, nielen štát. Pri pive sa paušálne nadáva na každú vládu, ale len málo hláv rodín - premiérov a vicepremiérov - si cigaretou v puse uvedomuje pravidelnú sebadeštrukčnú činnosť na svoju vlastnú „mikro-makroekonomiku". Už starí „Komančovia" hovorili, že rodina je základná bunka spoločnosti. Možno by sa vyplatilo, keby si každý najprv pozametal vo svojej bunke, za svojím vlastným prahom. Život nie je len med lízať, popri žití (alebo v početných prípadoch popri živorení) sa môže nadávať aj na vládu. Jeden môj kamarát tvrdí: „Netreba začať viac šetriť, treba viac zarábať." Aj sa toho drží a ide mu to. Je starý mládenec, úspešný drobný podnikateľ a k tomu ešte aj zdravý. Koľko z nás spadá do tejto kategórie? Sú aj ďalšie známe výroky, ktoré sa zaoberajú pôsobením ekonomiky ako celku vo vlastnom rodinnom štáte. „Nie som taký bohatý, aby som si mohol dovoliť kupovať lacné veci" - to nie je len po obsahovej stránke vtipná veta, ale aj dlhodobá makroekonomická stratégia rozumne vládnucej vlády rodiny. O lacných, ale nekvalitných výrobkoch z rôznych trhovísk sa už popísalo veľa. Jednoducho, za nekvalitný tovar zaplatíte viac, lebo ho musíte kupovať častejšie. Alebo: „Najľahšie zarobené peniaze sú ušetrené peniaze". Ceny za vodu idú hore. Prinúti to konečne náš národ neumývať riad pod tečúcou vodou? Podstatne bohatší Nemci to nerobia.
Často platí aj teória, že človek míňa práve toľko peňazí, koľko zarobí. Kto veľa zarába, veľa míňa. Stredná vrstva (na Slovensku) nemá žiaden problém v predajni potravín. Maslo je päťkrát drahšie ako pred 15-timi rokmi? No a čo - teraz má desaťnásobne vyšší príjem. Pre bývanie to však už napríklad neplatí. Stavebné sporenie, kapitálové životné poistenie - tam idú voľné finančné pros- triedky. S nádejou, že raz ich bude práve toľko, koľko treba. Dôchodca to má oveľa horšie. Ten ale, zvyčajne, má kde bývať. Veľmi často nad svoje súčasné príjmové pomery. No vykurujte za dnešné ceny veľké rodinné sídlo, keď sú už všetky vaše mladé dávno-predávno von z hniezda.
Ako je to s tými grošmi? Myslím si, že typická súčasná slovenská rodina dáva jeden groš na lízingové splátky rôzneho druhu, jeden na potraviny, jeden na benzín, jeden na mobil a niekoľko grošov väčšinou ešte chýba. Na záver málo vtipný vtip: „Schopní mladí dynamickí ľudia sa už vraj na štát nespoliehajú. Štát sa naopak môže spoľahnúť, že tu buď nezostanú žiť, alebo nebudú mať deti..." Ja som však optimista. Možno o tridsať rokov všade tam, kde sa zjaví terajší minister Kaník, ľudia s láskou vzdychnú: „Óóó, náš Ľudomil!". Majitelia reštaurácií pri Jadrane budú uznanlivo pokyvkávať hlavou: „Slováci! To sú hostia, a nie Nemci a Taliani! Na celej zemeguli sa bude hovoriť o tzv. Slovenskej ceste. Žiaden iný štát ju však nebude schopný zopakovať, pretože popri hlavách máme niečo, čo inde nemajú - pevné nervy a silný žalúdok na strávenie reforiem každého druhu.
Oliver Lippo
