Neviem, či džez môže pomôcť rozhádaným národom, ale takéto americko-francúzske stretnutie na najvyššej úrovni by určite potešilo v čase, keď v amerických reštauráciách french fries zmenili na freedom fries (francúzske hranolčeky na hranolčeky slobody) a za návrat k pôvodnému názvu musí intervenovať sám Woody Allen. Žiaľ, nie je to možné. Skvelého francúzskeho klaviristu Michela Petruccianiho 6. januára 1999 zradilo jeho len čosi vyše metra vysoké telo a zomrel ako tridsaťšesťročný.
Džezový francúzsko-americký summit na najvyššej úrovni sa konal v roku 1994 v Paláci športu v Paríži a zúčastnilo sa na ňom päť delegátov. Francúzsku stranu reprezentovali Petrucciani (hlavný organizátor) a gitarista Biréli Lagréne, USA zastupovali basgitarista Marcus Miller, saxofonista Kenny Garrett a bubeník Lenny White.
Neviem, koľko bodov program obsahoval, na tomto historickom dokumente sú zachytené tri: Millerova skladba Tutu, ktorú na rovnomenný album nahral Miles Davis, jeho sedemnásťminútová skladba The King Is Gone a Petruccianova pesnička Looking Up.
Je to v podstate jam session. Kto pravidelne navštevoval Bratislavské jazzové dni, väčšinu zo zúčastnených pozná. Kvintet sa dal dokopy spontánne, v takejto zostave nikdy predtým spolu nehral. Dva dni pred nahrávaním albumu si spolu zahrali po prvýkrát.
Džez je územie spontánnej interakcie a intenzívneho dialógu. Hudobníci úplne slobodne, oveľa častejšie ako v iných hudobných štýloch utvárajú rôzne formácie. Niekedy (nie vždy) to začne fungovať a vznikne čosi vzrušujúce. Čím lepší hudobníci, tým väčší predpoklad, že nastane takáto čarovná chemická reakcia. V tomto prípade šlo o samých lídrov vlastných formácií a ich status certifikuje spolupráca s absolútnymi špičkami. Miller a Garrett hrali s Milesom Davisom, White s Chickom Coreom, Lagréne s Jacom Pastoriusom, Petrucciani s Jimom Hallom a Waynom Shorterom. Viac sa možno ani nedá.
Album je podľa mňa príliš krátky. Tri skladby majú značne natiahnutú minutáž (16 - 17 minút), ale nuda a sebastredné vypĺňanie taktov exhibicionistickými sólami nenastane ani na chvíľu. Špeciálne sa mi páči Tutu s mimoriadnym prínosom Petruccianiho, ktorý celé stretnutie inicioval. Jeho vrúcna hra stojí v príjemnej opozícii voči nabrúseným jazzrockovým „spodkom" Millera Whita a sólo hovorí jasnou rečou, aký veľký to bol klavirista. Vlastne som si ho až na tomto albume naozaj zamiloval. Skladba The King Is Gone, roztrieštená formou, obsahuje veľmi pekné miesta a swingujúce časti.
Hra Biréliho Lagréna bola pre mňa veľmi príjemným prekvapením, lebo svoju techniku dáva naplno do služieb Hudby, nepodlieha ľahkoatletickým tendenciám a váži každý tón. No a Miller je skrátka Miller. Jeden z najväčších žijúcich basistov, sebavedomá osobnosť a zároveň komunikujúci spoločník. Samozrejme, že si zahral aj na svojom obľúbenom basklarinete.
Kvalita hudobníkov nie je jediná podmienka na vytvorenie veľkej hudby, sú tu ešte nedefinovateľné veci medzi nebom a džezom. Počas Dreyfus Night mágia nastala aj nenastala, je tam pekná hudba, ale nespôsobí zimomriavky a neprenikne až po miechu. Tento summit nemenil históriu, ale to už je asi osud summitov. Je to milá party veľkých džezmanov.
