Scéna Ladislava Vychodila pre Zlodejku z mesta Londýna, ktorú v roku 1962 režíroval Alfréd Radok.
Scény Ladislava Vychodila zdobili inscenácie režisérov ako Jozef Budský, Alfréd Radok, Miloš Pietor či Jozef Bednárik. Ako jeden z mála česko-slovenských scénografov spolupracoval so špičkovými európskymi divadlami. „Nechýbalo veľa a dokonca by som robil aj s Ingmarom Bergmanom," hovorí LADISLAV VYCHODIL pre SME. „V Štokholme mi ho predstavil švédsky režisér Jan Hakanson. Ingmar Bergman bol príjemný človek, ktorý presne vedel, čo chce. Žiaľ, z našej spolupráce zišlo. Ktovie? Asi už definitívne."
Ladislav Vychodil už do divadla nechodí. Onedlho bude mať osemdesiatštyri rokov a ako sám hovorí, zrádzajú ho nohy. Jeho posledný návrh scény pochádza spred štyroch rokov. Urobil ju pre Juhočeské divadlo v Českých Budějoviciach, ktoré v réžii Václava Věžníka uviedlo operu Umberta Giordana André Chenier. Ako uvádza v súpise čerstvá monografia o Ladislavovi Vychodilovi (autor Ladislav Lajcha, vydavateľstvo Slovenský Tatran a Divadelný ústav), bol to 558. návrh. Po scénografovej tvári sa po tejto informácii rozlial úsmev prekvapenia: „Bože, to ich bolo naozaj až toľko?"
S vylúčením škaredosti
Ladislav Vychodil prežil detstvo v moravskom Náměští, vo svojom odbore začal študovať na Vysokej škole architektúry v Prahe. „Žiaľ, v roku 1939 bola škola, podobne ako ostatné, uzavretá," spomína Vychodil. „Vrátil som sa teda k otcovi na Moravu, kde som mu pomáhal v betonárskej práci. Nikdy som sa však nevzdal myšlienky venovať sa scénografii. Vždy, keď to išlo, tak som si maľoval."
Prvé scénografické práce začal tvoriť počas druhej svetovej vojny pre Beskydské divadlo v Hraniciach na Morave, kde ho viedla osobnosť Františka Tröstera. Krátko po oslobodení odišiel Ladislav Vychodil do Bratislavy, kde sa stal umeleckým šéfom scénografie Slovenského národného divadla. Pri Vysokej škole múzických umení založil školu scénografie a vychoval tri generácie scénických a kostýmových výtvarníkov.
„Vždy som sa snažil, aby študenti nechápali scénu len ako maľovanú kulisu, ale ako svojbytnú architektúru," povedal. „Hovoril som im: pokúste sa vylúčiť škaredosť a hľadajte krásu. Veľa mojich študentov bolo skvelých. Z posledných spomeniem aspoň Aleša Votavu. To bol talent európskeho formátu."
Divadlo pre herca
Spomenuté číslo nie je len štatistickým údajom. Skrýva sa zaň zvládnutie žánru činohry, opery či muzikálu, prijatie odlišných technických podmienok javísk a, samozrejme, tvorivý dialóg s režisérmi po celom svete. Ktoré scénické návrhy boli jeho najosobnejšími?
„Určite pre Bielu nemoc Karla Čapka v réžii Jozefa Budského, Nezvalovu Atlantídu v réžii Tibora Rakovského a hru režírovanú Alfrédom Radokom - Zlodejku z mesta Londýna od Georgea Neveuxa," spomína na svoju obľúbenú trojicu Vychodil. „Prečo? So všetkými tvorcami som bol vtedy v ideálnej konštelácii. Najviac sme si však rozumeli s Radokom. Obidvaja sme chceli robiť divadlo pre herca a začiatkom šesťdesiatych rokov mi pomohol vyhraniť si rukopis. Práve pri ňom som rozvinul kolážovitosť scény."
Alfréd Radok s Ladislavom Vychodilom boli ako oheň a voda. Ako píše Lajcha, Vychodil bol skôr lyrický a emocionálny, Radok zase racionálny, s výrazným sklonom k paradoxu a vyostrenej pointe. „No vidíte, a ako sme si pritom rozumeli. Divadlo je aj o protikladoch."
