ého zatknutí došlo k telefonickému rozhovoru medzi jedným z tých, čo prežili holokaust, a vnučkou ženy, ktorá sa pokúsila neúspešne zachrániť jeho rodičov.

Po potlačení Slovenského národného povstania ustúpili mnohí partizáni i Židia do hôr, kde sa snažili spoločne ukryť pred nacistami. Alexander Breuer mal vtedy 17 rokov a jeho rodičia spolu s desiatimi až 15 ďalšími Židmi sa dočasne ukryli v jaskyni.

Alexander našiel vo vrecku kabáta falošný doklad na meno Janko Kováč a chcel ho použiť na založenie ohňa, pretože si myslel, že ho už nebude potrebovať. Jeho otec mu v tom však zabránil. O niekoľko dní jednotka POHG skupinu objavila a jej členov zadržala. Otec synovi pošepkal: „Nepovedz im, kto si!" Alexander predložil hlinkovcom dokument s tým, že nie je v žiadnom spojení so židovskými utečencami. Svoju prítomnosť vysvetlil tak, že sa bál, pretože Nemci ostreľovali jeho dedinu, a preto sa chcel dočasne ukryť v jaskyni.

Príslušníci POHG chlapcovi na jeho šťastie uverili. Alexander bol chudý a vyhladovaný, vyzeral na 13 rokov. Vzali ho so sebou a neskôr informovali svojho veliteľa, že chlapca prijali za „čestného člena oddielu". Alexander Breuer tak prežil a dnes je jediným svedkom Nižňanského zločinov.

Jednotka mala 150 členov a Breuer sa stal v podstate jej 151. príslušníkom. Jedol a spal v tých istých ubytovniach, ale na „operáciách" sa nezúčastňoval. Pätnásť členov jednotky takmer denne odchádzalo na „operácie", ktorých cieľom bolo prenasledovať Židov, Rómov aj partizánov. Vojaci bili zadržané osoby, mučili ich a nakoniec ich zabíjali. Po návrate na základňu rozprávali Alexandrovi o svojich skutkoch a „zaujímavých okolnostiach", s ktorými sa stretli.

Jeden z vojakov Zauška sa mu chvastal, ako strieľal zo samopalu do skupiny Židov, ktorí ešte žili po tom, ako do nich zozadu strelil jeho priateľ. Iný vojak Lichtneker Alexandrovi rozprával: „Keď sme sa pripravovali na popravu, jeden zo Židov sa ku mne priblížil a ponúkol mi peniaze, ak jemu a jeho žene umožním ujsť. Povedal som mu: Pozri sa, nemôžem splniť, čo požaduješ. Ale urobím ti láskavosť, nechám ťa, aby si sa rozlúčil so svojou ženou. Žid mi dal peniaze. Potom objal svoju ženu a ja som do nich spustil dávku. Spojení v objatí padli do masového hrobu. Dokonca si pamätám jeho priezvisko - Breuer."

Breuer bol opatrný a počas vojny nikdy nehovoril o udalostiach, o ktorých počul od členov jednotky. Napriek tomu sa všetko vrylo do jeho pamäti.

V čase zatknutia Nižňanského v januári tohto roku o Breuerovi písali slovenské médiá. Na základe toho mu do jeho domova v Holone zatelefonovala Ľubica Linknerová z Banskej Bystrice a povedala mu, že počas vojny sa jeho rodičia skrývali v dome jej babky.

„Narodila som sa 20 rokov po vojne, ale moja babka, s ktorou som si bola veľmi blízka, mi často rozprávala o hrozných skúsenostiach, ktoré prežila, a o tom, že poskytla dočasné útočisko rodine Breuerovcov. „Keď už bola na smrteľnej posteli, dala mi prsteň, ktorý jej darovala vaša matka. Požiadala ma, aby som naň dávala dobrý pozor a pozerala sa naň ako na vzácny odkaz. Stále ho nosím.

V blízkej budúcnosti by sa Breuer a Linknerová mali osobne stretnúť. (tasr)