Bez väčších ceremónií navrhol minulý týždeň americký prezident George W. Bush nový recept na prosperitu. Svojou podporou zníženia daní a zvýšenia výdavkov verejných financií až o 130 miliárd dolárov navrátil chápanie ekonomiky o viac ako polstoročie dozadu. Do obdobia, keď bol útlm dopytu automaticky chápaný ako pokyn pre štátnych úradníkov, aby väčšími nákupmi a investíciami tento výkyv odstránili, najčastejšie v mene dosiahnutia či udržania ekonomického rastu.

„Odpovedz na úder, New York! Míňaj peniaze!“ hlásajú predavači na uliciach dolného Manhattanu. A ako keby sa nič nestalo, prezident Bush presviedča Američanov, aby sa nebáli a lietali, pretože „jedine tak môžu zachrániť letecké spoločnosti od krachu“. Ako keby sa nič nestalo, radí, aby sa nebáli a navštevovali zábavné parky, ako je Disneyland. Svojou jednotou odkazujú Američanom to, čo uviedol prezident Kennedy v často citovanej pasáži svojho nástupného prejavu: „Nepýtaj sa, čo pre teba môže tvoja krajina urobiť - pýtaj sa, čo môžeš urobiť ty pre svoju krajinu.“

Nie nadarmo si ekonómia vyslúžila a vysluhuje všetky možné prívlastky, ktoré ju zaraďujú medzi ponuré vedy, chladnokrvne hodnotiace všetko cez prizmu peňazí a bohatstva. Veď kto by dokázal odmietnuť pomoc hoc aj súkromným spoločnostiam, ktoré nie svojou vinou strácajú pasažierov na leteckých linkách či čelia nezáujmu ľudí, obávajúcich sa po minulomesačných teroristických útokoch o vlastnú bezpečnosť? Byť proti rozsiahlym dotáciám, finančným výpomociam, novej sieti regulácií a obmedzení by bolo predsa amorálne, necharakterné, neľudské…

Ekonómia ako spoločenská veda nevynáša žiadne etické súdy nad tým, či sú tie-ktoré opatrenia morálne alebo nie, či je správne presadzovanie určitých cieľov alebo naopak. Žiadny ekonóm nemá právo tvrdiť, že ten- -ktorý cieľ je správny a že celá spoločnosť, vrátane skupiny ľudí, pre ktorých je tento cieľ irelevantný a nezaujímavý, ho musí dosiahnuť alebo sa oň aspoň usilovať. Pomerne presne však vie určiť, akú cenu bude musieť spoločnosť za jeho dosiahnutie zaplatiť. Neexistuje obed zadarmo.

Rétorika politikov, ktorí získali spoločenský mandát na vytyčovanie vlastných cieľov, má po septembrovom ataku na USA spoločný podtón. Odhliadnuc od opatrení, ktoré majú odstrániť zlyhanie štátu v jeho základnej funkcii (obrane), politici cítia neidentifikovateľnú zodpovednosť aj za „zlyhanie“ trhu. Ak spotrebitelia prehodnotia svoje doterajšie výdavky, je pravdepodobné, že budú míňať menej. Okrem nabádania do opaku predstieraním, že „nič sa nestalo“, siahajú politici po známom spôsobe zvýšenia celkového dopytu a slabší záujem obyčajných ľudí kompenzujú sami.

Hoci si štáty úspešne privlastnili monopol na tlačenie peňazí, nedokážu tvoriť hodnoty, len ich prerozdeľovať. Viac peňazí do ekonomiky dokážu úradníci dostať len dvoma spôsobmi - natlačením nových, čím v konečnom dôsledku len znižujú súčasnú hodnotu už existujúcich peňazí v peňaženkách ľudí, alebo jednoducho tak, že prostredníctvom mašinérie poplatkov a daní zoberú svojim občanom (a ďalším generáciám) ešte viac peňazí…

Žiadny obed nie je zadarmo. Apely na ľudí - „Čo môžeš urobiť pre svoju krajinu?“ - môžu veľmi ľahko skĺznuť do tézy, že vláda je ochrancom a občan „len“ chránencom. Podsúvanie takýchto argumentov je nenápadnou pozvánkou smerom, ktorý nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu F. A. Hayek výstižne nazval „cestou do otroctva“. Sloboda, o ktorú je každý člen spoločnosti postupne oberaný, je takmer výhradne obeťou samých dobrých úmyslov politikov. „Nákupy sú v USA vlasteneckou povinnosťou,“ tvrdí titulok v novinách. Môžno nie sme ďaleko od obdobia, keď lietanie a návštevy zábavných parkov budú rovnako prejavom spoločenskej zodpovednosti ako platenie daní.

MICHAL NALEVANKO