„Išli sme stavať most cez Hron pri Leviciach, ten sme dokončili, poslali nás do Šiah," spomína Major na to, ako ich sovietski vojaci neustále presúvali z jednej stavby na ďalšiu, ale čoraz ďalej od Slovenska. Takto ich prevážali po stavbách cez Maďarsko a Rumunsko až do vtedajšieho Sovietskeho zväzu.
Podmienky boli kruté. „Bolo treba neustále pracovať a stravovanie, o tom sa nedá hovoriť," tvrdí Major. Asi rok musel prežiť na suchom chlebe a slanej polievke.
Po prechode hraníc Sovietskeho zväzu sa k nim odrazu začali správať ako k vojnovým zajatcom a prísne ich strážili. Napriek tomu sa mu so skupinkou ďalších podarilo utiecť. Jeho brat také šťastie nemal - v pracovnom tábore pri Sverdlovsku zomrel na týfus.
Napriek všetkému, čo prežil, tvrdí, „iní majú oveľa horšie zážitky". Jeho brat údajne zomrel v tábore, kde ľudia „nemali mená, iba čísla".
Jánovi Oravcovi odvliekli otca, ktorý žil v Trnave, a osud ho zavial až do uhoľných baní v ruskom Donbase. Aj on sa tam dostal cez Rumunsko. Ešte pred príchodom Červenej armády kopal zákopy, keď prišli Sovieti, vzali ho so sebou. Trvalo to jeden a pol roka. „Nikto mu nevysvetlil, za čo má trpieť," hovorí o svojom otcovi Oravec.
Podobný osud má aj Mária Knižková. Do ZSSR sa dostal jej otec aj manžel. Ten sa vrátil po viac ako piatich rokoch. Údajne mal iba 17 kíl. „Neuveriteľný zdravotný stav, za nejaký čas aj tak zomrel," dodala Knižková.
(rp)
