spriaznených duší alebo nebodaj o básnický manifest, veď medzi oboma je devätnásťročný rozdiel, a tak sa dá predpokladať, že táto myšlienka vznikla ako experiment autorov, ktorí už nie sú začiatočníci. Vlado vydal doteraz tri zbierky básní a Bilý, ktorý prekladá francúzsku, španielsku a taliansku poéziu, dve.
S čím teda prichádzajú v tejto útlučkej zbierke? Zdanlivo bežný zdravotný problém ľudí sa tu nechápe v úzko klinickom zmysle: u Vlada sa stáva príležitosťou, aby vyjadril svoj protirečivý vzťah k životu, či skôr k smrti. Život nedramatizuje, no nevyžíva sa v ňom, neoslavuje ho. Nenájdeme tu ani stopu po pôžitkárstve, ani erotiku, ani orgiový kŕč alebo snové vidiny - jeho básne písané voľným veršom sa vyznačujú akousi zvláštnou nenaplnenosťou vlastnej existencie, ktorá však nevyvoláva v autorovi potrebu revolty akéhokoľvek druhu.
No takisto smrť nie je preňho dôvodom na reflexiu nad zmyslom bytia, berie a zaznamenáva ju ako nevyhnutný fakt. To potvrdzuje aj autorova citovo oveľa exponovanejšia básnická zbierka Muž oblačného dňa (2003), kde je smrť blízkych i smrť sama o sebe jedinou témou. V Insomnii využíva Vlado najmä systém náznakov a skratiek (napríklad v básni o nespavosti sa v záverečnom verši vyskytuje povraz, báseň o dievčenských prstoch je zasa decentnou metaforou možného vzťahu).
Peter Bilý sa v Insomnii preukázal ako básnik oveľa dravejší, mnohostrannejší, literárne skúsenejší. Používa prísne viazaný verš a zvolil si nie práve najľahšiu formu sonetu a kuriózne i japonskú klasickú formu, nazývanú tanka, z ktorej sa neskôr vyvinulo známejšie haiku. Ako básnik filozofujúci píše komplikovanejšie, len nekonštatuje, ale aj skúma a definuje, pričom jeho texty stále ostávajú poéziou. V Bilého básňach verše síce plynú pravidelne, no významy sa niekde prelínajú, kumulujú až do nezrozumiteľnosti, ktorá si vyžaduje, ak už nie dešifrovací kľúč, tak určite opakované čítanie, hádanie či bádanie.
Bilý rád obracia bežný chod vecí, javová skutočnosť, autorove zážitky a predstavy sú samý paradox a protiklad, čo zvyšuje dynamiku zachytených situácií i okamihov. Napriek tomu, že jeho básne pripúšťajú mnohoraký výklad, častým motívom sú postdrogové, postalkoholické, postsexuálne stavy, teda vytriezvenie a jeho dôsledky: sklamanie, samota, izolácia. Odtiaľ potom toľko paradoxov.
Autor dokázal už predtým zbierkou V zajatí obrazu (2002), že má bohatý básnický fond, znásobený pobytom v cudzine (najprv študoval v Ríme, teraz v Španielsku) a dokonale ovláda techniku písania. Možno už onedlho bude na knižnom trhu jeho román, čerpajúci práve z týchto exkluzívnych prostredí. JOZEF BŽOCH
