Piatok, 23. október, 2020 | Meniny má AlojziaKrížovkyKrížovky

Oko diváka musí so scénou súhlasiť

Vytvoril scény k muzikálom Vlasy, Kleoptra, Krysař a Kráľ Dávid. Na jeho pódiu sa pred televíznymi divákmi rozplakali víťazné miss a svoj triumf prežili držitelia TOMa, Slávika a Aurela. Prešiel reklamou aj grafickým dizajnom, ale prednosť dáva divadlu. M

arek Hollý.

Scéna je prvým dotykom diváka s tým, čo ho na pódiu čaká. Evokuje dej. Akým spôsobom premýšľate o zadaní?
Na úvod všetkého je rozhovor scénograf - režisér. Aj keď sa mi už stalo i to, že som sa s režisérom ani nestretol - to bola skôr odstrašujúca kuriozita. Tak sa to nemá robiť. Začiatok je na tejto práci najzábavnejší - sedieť spolu a vymýšľať koncepciu. Potom už iba dozerám na pracovníkov dielní a na stavačov v divadle, čo už nie je také kreatívne.
Scénograf musí dozerať na remeselníkov?
Táto práca obsahuje celý balík činností a povinností. Musím to vymyslieť, nakresliť, potom v dielni dozerám, prípadne si oblečiem montérky a naprávam, keď mám pocit, že by niečo malo byť inak. Mám to rád.
Rešpektujú vás remeselníci?
Ale áno. Títo ľudia robia v divadle už roky, preskákali toho viac ako ja. Keď vidia, že netáram hlúposti, vždy sa dohodneme. Sú radi, keď sa im práca darí. Vážim si ich.
Už sa vám stalo, že si niekto na vašej scéne ublížil?
To je téma pre moje bezsenné noci. Som hneď prvý v poradí, kto by išiel za zamrežované okienko. Často na to myslím. Párkrát ma to veľmi tesne minulo a boli to pre mňa zdvihnuté ukazováky: Pozor na to!
Často spolupracujete s režisérom Dodom Gombárom. Je to preto, že ste spolužiaci?
Rozumieme si. S Dodom sme chodili do jedného gymnázia v Trnave, ale spoznali sme sa až na chodbe internátnych átriakov v Mlynskej doline, keď mi strčil do ruky scenár. Už o dve hodiny som mu búchal na izbu, a hneď sme začali kresliť. Tak sa to začalo a, chvalabohu, aj pokračuje.
Spolu ste robili aj muzikál Kráľ Dávid, autormi ktorého boli básnik Jozef Urban a rockový muzikant Ľubo Horňák. Uvádzal sa len krátko. Čo myslíte, prečo sa pôvodnému muzikálu u nás nedarí?
Kráľ Dávid aspoň uzrel svetlo sveta. Zúčastnil som sa na prípravách už niekoľkých muzikálov, pri ktorých som absolvoval návrhy, sedenia, vymýšľania a napokon sa nerealizovali. Niekedy som bol dokonca rád, že z nich nič nebolo. Myslím, že to súvisí s neschopnosťou producentov. Podľa skúseností, ktoré som nadobudol v Prahe, viem, že najdôležitejším momentom je absolútne radikálny a rázny prístup producenta. Musí mať neoblomné presvedčenie a presne vedieť, čo chce. Niekedy je to veľmi tvrdé, keď nemáte priestor na diskusiu, ale muzikál je robota na zákazku: ľudia na to jednoducho musia chodiť.
Znamená to, že musíte pracovať s masovým vkusom?
Nezakrývam to. Na premiére stojím v portáli a čakám na posledný potlesk. Ak je vlažný, hneď si uvedomím, že keď sa otočím, dostanem ranu od producenta. V tom okamihu viem, že som nesplnil jeho očakávania. Ľudia si ma volajú, lebo chcú, aby som naplnil ich predstavy. Mám iné projekty, v ktorých si napĺňam tie svoje. Na druhej strane, aj práca na muzikáloch ma veľmi baví. Sú výpravné a teší ma, keď sa ľuďom, čo na ne chodia, páči aj moja scéna. Neznevažujem to.
O pražskom muzikáli Kleopatra je známe, že má náročnú výpravu. Bol zložitý aj pre vás?
Keď som prvýkrát videl javisko pražského divadla Broadway, ostal som v pomykove, lebo je veľmi malé. V tom okamihu sa pre mňa stalo výzvou opticky scénu nafúknuť a dostať na ňu pompézny Egypt. Dnes je tam veľa techniky, predstavenie funguje ako hodinový strojček, stále tam niečo lieta. Klobúk dole pred technikmi. Keby sa pomýlili len o jeden centimeter a netrafili, tak sa to celé zasekne.
Je pre vás priestor, pre ktorý robíte, rozhodujúcim pri tvorbe?
Na to, aby sa človek mohol „vybúriť", musí hlavne stretnúť správnych ľudí, s ktorými sa dá zaujímavo pracovať. Samotná čierna škatuľka javiska nie je až taká podstatná. Z hendikepov každej scény sa dajú urobiť jej prednosti.
Za inšpiráciou na scénu do muzikálu Vlasy na Novej scéne ste vraj išli do Maďarska...
Keď mal Dodo Gombár premiéru v Budapešti, išli sme sa poprechádzať na železničnú stanicu Nugaty, o ktorej sme vedeli, aká je vynikajúca. Hneď sme si ju nafotili.
Stanica bola aj v pôvodnom scenári?
Je to náš autorský vklad. Stretli sme sa v Brne, v kaviarni neďaleko divadla Bolka Polívku, a tam táto myšlienka odrazu odznela. Mali sme asi dvadsať variantov neutrálnych scén - pokojne by to mohlo byť v blázinci alebo vo väzení. Potrebovali sme priestor, ktorý by bol anonymný, a zároveň by dokázal byť intímnym. Mohli sme to spraviť aj abstraktne, s grafitovými stenami v pozadí, lenže divák zaplatí 500 korún za vstupenku a za to by mal vidieť niečo pôsobivé.
Aká bola prvá reakcia hercov, keď videli vašu scénu?
Boli nadšení už pri prvom stretnutí, keď som doniesol maketu. Zaskočilo ma to, lebo vtedy som ešte presne nevedel, ako to bude. Možno to súvisí s tým, že všetci boli nabudení, zanietení, tešili sa na to. Keď prišli skutočné kulisy, chodil som v noci do divadla, patinoval som ich a maľoval, niekedy aj do tretej nadránom a oni tam boli so mnou. Hrali karty a ponúkali sa mi, či nepotrebujem pomôcť. Bol som rád, že tam sú. Takú výbornú partiu človek nezažije často.
V Brne ste s Dodom Gombárom robili scénu pre jeho autorskú hru Variácie na chľast, kde hrá aj Bolek Polívka. Ako sa vám robia menej výpravné veci?
Keď mi niekto povie, že nemám na dekoráciu ani korunu, je to pre mňa ešte väčšia výzva, ako keď mi rovno dajú päť miliónov. Keď musím pracovať s minimálnymi prostriedkami, zrazu sa dostávam k podstate scénografie. Uvažujem o znakoch, obsahovom vyznení a teším sa, že sa to dá.
Skúmate hru do detailov?
Musím poznať režisérov názor na hru a prečo ju vlastne chce režírovať. Keď sa zhovárame o rôznych možnostiach, odrazu sa pri stole začne niečo diať, v hlave mi iskrí a musím hneď kresliť, hoci aj na kaviarenský účet. Mám už aj scény, ktoré som zakreslil na jedálny lístok.
Ako ste sa dostali ku svojej profesii?
Prišiel som k tomu ako slepé kura k zrnu. Pôvodne som chcel robiť architektúru. Nikdy som si nemyslel, že budem práve scénografom. V puberte som si akosi nevedel nájsť cestu životom. Keď sa však človek sám seba pýta a stále kladie otázky aj okoliu, tak sa akosi prirodzene a automaticky dostane k divadlu. Vďačím osudu za to, že sa to stalo práve takto. Prispel som k tomu len svojou zanovitosťou, ničím iným.
Staviteľ kulís je trochu aj architektom, nie?
V televíznych titulkoch za mojím menom píšu architekt. Takže tí, čo chceli, aby som ním bol, môžu byť spokojní.
Keď pripravujete scénu pre televíznu šou, v čom je to špecifické oproti divadlu?
Má to iné pravidlá a podstatne viac ide o dizajn. Požiadavka je, aby to bolo „pekné". Keď mi niekto v divadle povie, že scéna je „pekná", tak ma vystrie, lebo to v tejto súvislosti nie je vhodné slovo. V televízii je to iné. Dekorácia žije len na čas nakrúcania. Keď sa skončí, scéna sa zbúra, rozreže na franforce a odvezie do zberu. V jeden večer však vidia prenos možno aj dva milióny ľudí, čo je oveľa viac, ako sa nazbiera za niekoľkoročný život divadelnej inscenácie.
Aký máte pri tom pocit?
Je mi to jedno, nie som nostalgický. Som rád, že sa to likviduje, lebo nabudúce môžem všetko urobiť úplne inak. Vždy je nejaká iná téma.
Museli ste sa štylizovať, keď ste napríklad robili scénu na Miss pre Markízu?
Podstatné je, aby oko človeka, ktorý sa na scénu pozerá, s ňou súhlasilo. Dekorácia nie je na to, aby niekoho dráždila! Svoju tému má Miss, TOM, Slávik aj Aurel. Ľudia, čo sedia v hľadisku, sú akokeby na divadelnom predstavení, aj keď tvoria len zlomok masy, ktorá to uvidí na obrazovke. Vždy je to výzva. Najťažšie je urobiť päťkrát variácie na rovnakú tému v rovnakom priestore.
Kto je vaším prvým kritikom?
Na nikom si scénu neoverujem. Nedá sa to. Keď je postavená, je už neskoro čokoľvek meniť. Často sú tam veci, o ktorých viem len ja. Vtedy sa teším, keď to uvidia ľudia, s ktorými som ju vymýšľal, nechávam im priestor na prekvapenia. Na svojich spolupracovníkoch viem odčítať, či sa im moja práca páči, alebo nie. Keď vkročia do sály - to je moja premiéra. Zakaždým takto stojím a čakám na ich reakciu, ako napätý prváčik.
Vyštudovali ste aj kostýmy. Už sa im nevenujete?
Dal som od toho ruky preč. Istý čas som mal pocit, že ma to baví, ale nemám na to dostatok vedomostí, aby som to robil dobre. Stávali sa mi situácie, ktoré nemám rád, že ma napríklad krajčírka dobehla v nejakej elementárnej veci. Keď prídem do dielne a chlapi sa ma niečo opýtajú, chytím kladivo a ukážem im, ako to majú urobiť. V krajčírskej dielni sa necítim isto.
Hodnotíte oblečenie ľudí?
Áno a rád. Veľmi zle prežívam, keď sú ľudia zanedbaní, unavení a evidentne im je jedno, ako vyzerajú. Keď sú radi, že sa vôbec vytrepali z domu. Dosť to prežívam. Nesúvisí to s tým, či som kostýmový výtvarník, ide mi o pocit zo života. Mám rád, keď sa mi ľudia páčia.
Na spoluprácu vás oslovila aj nová STV. Ako to bolo?
Nakoniec sme sa nedohodli. Po nepríjemných skúsenostiach z dávnejších dôb som sa zaprisahal, že nebudem spolupracovať s STV, pokiaľ nebudem umierať od hladu. Boli tam ľudia, ktorí si asi mysleli, že som nejaký naivný, nerozumel som im. Teraz ma odtiaľ oslovil veľmi sympatický človek s konkrétnou a zaujímavou ponukou, ale termín bol pre mňa tak krkolomný, že sme to radšej nechceli siliť. To sa proste nedalo, najmä v situácii, keď máte práve plné ruky práce. Keby mi to dali vedieť v lete, už by mohli mať scénu dávno hotovú.
Ako dlho pracujete na projektoch?
Kleopatru sme robili vyše roka. Tvorcovia sa stretávajú, predkladajú návrhy, potom ich kreslím, upravujem a znovu o nich diskutujeme... Rovnako dlho sme pripravovali aj bratislavského Krysařa. Väčšie projekty toľko trvajú čím máte viac času, tým viac prípadných chýb dokážete eliminovať. Vyhovuje mi to, pretože robím zároveň aj iné veci. Môj kalendár je niekedy taký divoký, že si ani neviem naplánovať dovolenku.
Ste závislý od práce?
Považujem za životný fór, že taký lenivý človek ako ja má toľko roboty!
Scénografov je na Slovensku málo. Dá sa u nás z tejto profesie vyžiť?
Keby som chcel byť milionárom a lietať súkromným lietadlom, robím niečo iné. Za svoju prácu som platený objektívne. Dúfam, že ma odmeňujú za vykonanú prácu, a nie za to, že nezohnali niekoho iného.
Vynikajúci scénograf Aleš Votava, ktorý už nie je medzi nami, hovoril, že táto profesia spája pána so sluhom a každý si musí nájsť vlastné riešenie. Aké je to vaše?
Aleš bol mojím pedagógom, a keby som ho nestretol, asi nerobím to, čo robím. Divadlo, a scénografia v ňom, je kolektívny šport. Si súčasťou celku v názoroch, a ak je stav ideálny, všetky kolieska musia do seba zapadnúť. To je ten sluha. Pánom si v tom, že tvoj návrh musí byť osobný.
Ide o umeleckú výpoveď?
Dodnes som presne slovo umelec nepochopil. Občas sa zaoberám tým, čo vlastne znamená. Možno súvisí s vkusom, so spôsobom vnímania, zážitkami a tým, či je človek schopný vyjadrovať sa k veciam výtvarne. To je moja práca.
Votava tvrdil, že scéna je ideálna vtedy, keď si ju divák neuvedomuje. V televíznych šou sa však často stáva dominantnou. Neprekáža to?
Vo filme je naozaj ideálny, perfektný svet vtedy, keď si ho ani nevšimnete, považujete ho za prirodzený. Myslím si však, že v divadle alebo v televízii by si mal divák scénu všimnúť a má právo byť vizuálne zasiahnutý aj po tejto stránke.
Keď ste pripravovali reklamné šoty, robili ste ich pre peniaze alebo zo zvedavosti?
Reklamu som začal robiť ako študent a nebolo to zďaleka také korumpujúce, ako by sa mohlo zdať. Producenti asi využívali to, že som bol ešte mladý. Keď som zarobil, tak len preto, že som toho robil veľa. Celé je to postavené na kvantite, kreativity je tam naozaj málo. Dnes som rád, že som ich nakrútil asi tridsať. Veľa som sa naučil, ale v okamihu, keď pre mňa stratili tento zmysel a zistil som, že už len vyrábam a potom inkasujem honorár, prestal som s tým.
Po týchto vašich skúsenostiach dá sa o vás povedať, že ste už odborníkom na masový vkus?
Cítim sa ako jeden z divákov. Nikdy som sa nikoho nesnažil dobehnúť. Vždy si predstavujem, čo by som si myslel sám, keby som sedel v hľadisku. S takto položenou otázkou sa stretávam najmä v televízii. Diváka zásadne nepodceňujem. Často sa za pomyselný divácky vkus či nevkus, alebo divácku hranicu pochopenia schováva nedostatok kreativity alebo odvahy. Je to zneužitie istého stereotypu. Ja diváka absolútne rešpektujem, akceptujem. Robím predsa preňho, pre nikoho iného. Moja práca ma baví taká, aká je, a keď príde divák, ktorému sa páči, cítim to ako zadosťučinenie, bez ohľadu na to, čo si prečítam v pondelok v novinách.
V novinách sa väčšinou scéna okomentuje len jednou vetou... Dotýka sa vás to nejako?
Nie. Možno kedysi... V čase, keď som si myslel, že scénografia je vážna vec, a bol som presvedčený, že o nej treba písať osobitné rozsiahle traktáty. Pre mňa je dnes poučným práve to, čo vlastne ľudia zo scény vôbec vnímajú. To, čo si o nej myslím ja a s čím zápolím, je jedna vec, ale napokon je podstatné práve to, čo si všimnú diváci. Som rád, keď sa v novinách čo i len spomenie, že nejaká scéna tam bola. Už pre to, že som ju robil. Vždy ma zaskočí stručnosť kritikov, keď napíšu, že bola „pekná". Odrazu mám pocit, že by som asi mal ísť tvoriť a oni písať do Disneylandu.
Kto vám dokáže nastaviť odborné zrkadlo?
Okrem niekoľkých mojich pedagógov ani neviem, či som stretol niekoho, s kým by sa bolo možné na tému scénografie rozprávať dlhšie a vedel by ju odborne analyzovať. Samozrejme, okrem mojich spolupracovníkov. Od diváka si môžem vziať iba poučenie.
Ste teda vo svojom uvažovaní odkázaný sám na seba?
Áno, je to elegantne vyjadrené. Samozrejme, že aj so všetkými frustráciami, ktoré s tým súvisia.
Ako sa prejavujú vaše frustrácie?
Sedím a nerozprávam. Aj dva dni som ticho.
Čo vás z toho vytiahne?
Niečo veselé, ale dosť často stres z ďalšej práce.
Na ktorú svoju scénu najradšej spomínate?
Vždy sa odznovu cítim ako učeň pred maturitou. Najradšej si spomínam na proces tvorby. Mám však predstavenie, ktoré považujem za svoju životnú skúsenosť.
Máte na mysli hru T... Dorsta Fernando Krapp mi napísal list v réžii Doda Gombára, s ktorým ste vyhrali veľa študentských festivalov?
To sú vonkajšie znaky. Vnútornou vecou bolo, ako celé predstavenie vzniklo. Bol to pre mňa fenomenálny úkaz, a čím som starší, tým silnejšie to vnímam. Také veci sa skrátka nestávajú často. Zoskupenie ľudí, ktoré sa pri ňom stretlo, vytvorilo mimoriadnu energiu. Urobil som scénu a po festivaloch som jazdil so súborom ako osvetľovač. Hrali sme, napríklad, v Národnom divadle v Skopje, kde v hľadisku sedelo vyše tisíc ľudí. Bola tam obrovská scéna, takže sme celú dekoráciu zložili pred zatvorenou oponou. Báli sme sa, že diváci nerozumejú ani slovo. Keď však odznelo to posledné, nastal hurónsky aplauz. Tisíc ľudí vystrelilo zo sedačiek. Keď sa takéto niečo tvorcovi stane aspoň raz, má tému na celý život. Nám sa to stalo na samom začiatku a už vieme, ako má vyzerať ideál a snažíme sa k nemu aspoň priblížiť.
Na čom teraz pracujete?
S Dodom sme práve odpremiérovali v Martine Tajovského Nový život. Veľmi rád tam chodím. Divadlo má svoju tradíciu, a sú tam ľudia, ktorí sú radi, že sú práve tam. Pre mňa to nie je žiadne provinčné divadlo a chodím si tam slobodne robiť práve to, čo mám rád.
Teší vás, že môžete použiť dobové slovenské rekvizity, vlastné časom Tajovského?
Dlhé roky som k dobovým veciam nemal vzťah a myslel som si, že som nejaký ultramoderný dizajnér a že všetko bude z nerezu. Postupne som si k nim vzťah našiel. Veď všetko muselo prejsť nejakými rukami. Tie veci musel niekto vymyslieť alebo ich funkčnosť vymyslel sám život. Skladám pred nimi klobúk.
Čo vás čaká najbližšie?
Momentálne pracujem na bratislavskom prevedení Kleopatry na Novej scéne. Opäť ma oslovili z pražského divadla Broadway, kde chcú naštudovať začiatkom roku 2005 Troch mušketierov. Túto sezónu mám ešte niekoľko divadelných projektov. A rozbieha sa televízny kolotoč. Som rád.

Skryť Vypnúť reklamu

Kto je to
Marek Hollý
(32) ukončil v roku 1998 štúdium scénického a kostýmového výtvarníctva na VŠMU. Vytvoril scény pre mnohé divadelné a muzikálové produkcie na Slovensku aj v Čechách. Pôvodne sa venoval aj kostýmom, spolu so scénou ich vytvoril pre predstavenia RND Malá srdcová príhoda, vysokoškolský projekt Fernando Krapp mi napísal list. Neskôr sa začal venovať výlučne scénografii: v hrách Na dne v Martine, pre Novú scénu v muzikáloch Kráľ Dávid, Krysař, pre SND v hre Oleanna, pre Divadlo Bolka Polívku v Brne v hre Doda Gombára "Variace na chľast… ", pre pražský muzikál Kleopatra anajnovšie pre muzikál na Novej scéne Vlasy. Venoval sa tvorbe reklamných šotov napríklad aj pre denník SME, grafickému dizajnu.
Vytvoril dekorácie pre televízne štúdiá, televíznych programov Slávik, Miss, TOM, galaprogram k 40. narodeninám dvojice Lasica Satinský, Aurel, Zlatý puk, Silvester a mnohé ďalšie.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  2. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  3. Vitajte v postapokalyptickom svete
  4. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  5. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  5. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  6. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Úprava osobného motorového vozidla
  9. Important information for Brazilians living in Slovakia
  10. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 210
  2. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 16 197
  3. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 12 773
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 955
  5. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 11 943
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 11 050
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 148
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 596
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 510
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 357
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu