Maja Rothenbühlerová-Korcová.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Maja Rothenbühlerová-Korcová, dramaturgička, prekladateľka a spisovateľka, sa pohybuje medzi Washingtonom, Parížom a Bratislavou. Z Paríža pred časom do Činohry Slovenského národného divadla priniesla inscenáciu Keď tancovala o veľkej láske Isadore Duncanovej a pred niekoľkými mesiacmi preklad hry Johna Murrella Posledné leto Sarah Bernhardtovej, ktorá mala premiéru minulý týždeň a práve otvorila festival Slovenského divadla v Prahe, na ktorom sa za osem dní predstaví osem slovenských divadiel.
Leto 1922. Terasa na brehu mora. Spiaca žena, kolísaná šumením vĺn a krikom čajok. Sarah Bernhardtová odpočíva vo svojom letnom sídle na Belle-Ile. Prebudí sa a pozdraví sa so slnkom. Potom dupne nohou: „Pitou, môj slnečník!" Jej túžby, to je jeho šťastie, jeho kríž, jeho poslanie. Znáša jej rozmary, zbožňuje ju ako idol, krúti sa pred ňou, prosíka. Kráľovná a jej panoš sú navzájom spojení intímnym, divadelným, masochistickým paktom. Ona vie, že umrie, a v toto svoje posledné leto sa baví tým, že kriesi tiene svojho detstva: svojej matky, sestry, matky predstavenej v Kláštore svätej Sofie.
„Sarah Bernhardtová bola prvou veľkou hviezdou v dejinách divadla," hovorí Maja Rothenbühlerová-Korcová. Často hrala tak intenzívne, že na konci predstavenia omdlela. Na turné so sebou vozila rakvu vystlanú listami svojich milencov - mala ich za život viac ako tisíc. Niekedy vraj v tej rakve aj spala. Stal sa z nej národný poklad, pamätihodnosť, ktorú musel vidieť každý návštevník Paríža, ako Monu Lisu v Louvri. Muži o ňu bojovali v súbojoch, snívali, kňazi proti nej kázali v kázňach.
„V Paríži som v zime chodila na cintorín Pere Lachaise. Tam má hrobku aj Sarah Bernhardtová. Nie sú na nej nijaké kvety, len občas tam nájdete sčerneté ruže, ktoré svoju tmavú červeň ukážu len na prudkom svetle. Keď sa nikto nepozeral, jednu som si odtrhla. Videli ma len veľké mačky, ktoré sa na tom prudkom slnku v zime vyhrievali. Nosila som ju vždy, keď som išla do divadla. Napokon som ju darovala Juliette Binoche." Hru Posledné leto Sarah Bernhardtovej videla pred viac než rokom, samozrejme - v Paríži. Preložila ju a ponúkla režisérovi Ľubomírovi Vajdičkovi. „Ľubo má cit pre čechovovskú poetiku, vedela som, že práve táto hra sa mu bude páčiť."
Posledné leto Sarah Bernhardtovej napísal dramatik John Murrell v lete roku 1978 v Kanade, kam ušiel zo Spojených štátov pred vojnou vo Vietname.
„John Murrell a Sarah Bernhardtová mali spoločnú revoltu. Boli rebeli, každý v inom čase. Takých ľudí som vždy obdivovala, lebo len oni dokážu pohnúť veci."
Je to hra, v ktorej ide o radosť zo súboja, o dvoch komediantoch, ktorí sa bavia, akokoľvek je život tragický. „Slnko je život a Sarah miluje žiť. Žiť niekoľko životov naraz, a nikdy nevedieť, ktorý je ten pravý. Realita v divadle neexistuje, aj herec žije niekoľko životov naraz. Divadlo presvieti skutočnosť tak ako slnko," hovorí Maja Rothenbühlerová-Korcová na jednej zo svojich odbočiek z Paríža a Washingtonu.
Prudké zimné slnko na ňu svieti cez výklad bratislavskej kaviarne. „Melanchólia zapadajúceho slnka, rozbúrené more, romantická hudba, skvelé dialógy. To je predsa to, čo patrí do Činohry Slovenského národného divadla."
