Naštudoval problematiku integrácie, poradil sa s pedagogicko-psychologickou poradňou a objednal si spracovanie technickej dokumentácie pre bezbariérovosť školy. Potom si vyhliadol špeciálnu pedagogičku Silviu Pisarčíkovú. Plat pre ňu vybavil s podporou zriaďovateľa, samosprávy aj okresného úradu. „Pol roka sme ju prehovárali, aby k nám prišla," hovorí Turčina. Napokon sa škole podarilo získať grant Nadácie otvorenej spoločnosti, z ktorého kúpili špeciálne pracovné stoly, stoličky a polohovacie zariadenia.

Riaditeľ so špeciálnou pedagogičkou už počas prázdnin pracovali na tom, aby sa integrácia mohla od začiatku školského roka úspešne rozbehnúť. V septembri pedagogička koordinovala činnosť v škole: pomohla učiteľom vypracovať individuálne vzdelávacie plány a určiť osobitosti každého dieťaťa aj náročnosť učiva, ktorú zvládne. „Niekedy bolo treba vypracovať aj pracovné listy alebo špeciálnu učebnicu, aby som učiteľom uľahčila prácu," hovorí Pisarčíková. „Ale s deťmi musím pracovať pri náprave poruchy aj individuálne. S niektorými každý deň, s inými dvakrát alebo trikrát do týždňa."

Do školy pribudli deti s poruchami učenia, hyperaktívny chlapček, neskôr prijali dvoch sluchovo postihnutých. „Vytypoval som si teda ďalšiu špeciálnu pedagogičku, zatiaľ na polovičný úväzok, a zamestnávame aj jedného civilkára, ktorý pomáha deťom s ťažším postihnutím," vysvetľuje riaditeľ. Integrácia má podľa neho ohromný sociálny význam pre deti aj pre rodičov. „Veľa záleží na učiteľovi. Ak on dokáže dieťa prijať a navodiť atmosféru, ostatní ho tiež prijmú."

Podľa Turčinu je problém zohnať kvalitných špeciálnych pedagógov. „Ale škola musí vedieť, čo chce." (gal)