Jej syn má poruchu pozornosti spojenú s poruchou správania (ADHD). Je hyperaktívny, nepostojí na mieste. Keď musí čakať v rade, na vodu či v jedálni, odtláča ostatných, aby bol prvý. Bije deti a keď ho ony udrú, rozčúli sa a potom ich hryzie. „V škôlke pohrýzol dieťa tak, že krvácalo, a preto ho vyhodili," rozpráva Barbara.
Teraz chodí do školy, ani tam to však nie je lepšie. „Vykrikuje na učiteľku a bez príčiny ju kedykoľvek preruší. Chodí po triede, lebo nevydrží sedieť v lavici."
Doma na neho treba neustále dávať pozor. „Je ako nočná mora. Stále napáda svojho dvaapolročného brata. Pred týždňom som ho našla, ako na ňom leží a škrtí ho. Neviem, či by ho nezabil, keby som ho neodtiahla. Nepočúva ma, skúšala som rôzne tresty aj bitku, nič nezaberá. Je ako víchrica, stále behá po izbe a robí si, čo chce."
Pri jedení vylieva bratovi mlieko na hlavu, jedlo rozhadzuje po zemi. Jeho energia je nevyčerpateľná - spať chodí okolo jedenástej, ráno vstáva prvý - už o piatej.
Manžel už čoraz viac času trávi v práci. „Nechce s deťmi jesť, pretože z toho, čo vystrája chlapec, ho bolí žalúdok. V práci býva do večera, pretože, ako mi povedal - deťom sa vyhýba, lebo na to nemá nervy," plače Barbora, ktorá má pocit, že sa jej rúca celý svet.
Všetka starosť o deti ostala na nej. Deti jej nechce nikto varovať, a tak nemá nikdy voľno. „Niekedy by som najradšej ani nevstala z postele, som zničená a deprimovaná. Občas si myslím, že by bolo lepšie, keby som ich nikdy nemala. Uvažujem o tom, že ich dám preč. Najradšej by som odišla aspoň na šesť mesiacov, začala nový život a nikdy sa nevracala," končí svoju spoveď.
Barbara je podľa psychológa typický príklad matky takéhoto dieťaťa. V takýchto vážnych prípadoch už odporúča medikamentóznu liečbu, hoci rodičia sa jej často bránia. Žiaden iný spôsob, ako dieťa upokojiť, totiž nie je. (sr)
