FOTO - REUTERS
Otar Iosseliani - narodený v Tbilisi presne pred sedemdesiatimi rokmi - nikdy nebol sovietsky režisér, hoci dvadsať svojich režisérskych rokov prežil v Sovietskom zväze. Otar Iosseliani nikdy nenakrútil ani žiadny francúzsky film, len samé gruzínske, hoci už dvadsať rokov žije vo Francúzsku. Lenže, čo je to gruzínsky film?
V jeho filmoch nie je nič také, ako sa zdá. Bohatí predstierajú chudobu a naopak. Ide tu o identity zdvojené aristokratickým spôsobom života obyvateľov zámku. Salónmi sa nosí Marabu, matka spieva Schuberta, syn sa hrá, že je tulák, a otec (Iosseliani osobne) sa hrá s modelmi vláčikov, vyprázdňuje vínnu pivnicu. Taký je teda gruzínsky film na spôsob Iosselianiho. Vznáša sa medzi iróniou a melanchóliou, poéziou a realizmom. Jeho hrdinovia sú nežní individualisti, akí sa vôbec nepáčili sovietskemu vkusu.
Ani do galopujúceho kapitalizmu sa veľmi nehodia. V jeho Love na motýle bránia dve staré dámy svoj zámoček na francúzskom vidieku proti pahltným maklérom, a vo filme Ráno v Benátkach - ktorý dostal Zlatého medveďa na Berlinale 2002 - hlavná postava Vincent jedného dňa jednoducho nepríde do práce, ale odchádza sa sebarealizovať do Benátok. A pretože všetci nemôžeme byť Vincentmi, súrne potrebujeme takého láskyplného človeka ako Otar Iosseliani.
EDWIN GRASSMEIER
