Projekt Ivora Diosiho Home Dictate je interaktívna počítačová hra, v ktorej sú postavy ovládané pomocou mikrofónu. Úlohou hráčov je rozprávať ako vodcovia. Počítač ich reč porovná s databázou tvorenou z prejavov osobností svetových dejín 20. storočia. Podľa analýzy kľúčových slov priradí špeciálny program bojovníkom hráčov isté schopnosti. Čím agresívnejšie hovoríte, tým väčšiu šancu zvíťaziť v záverečnom súboji získava váš virtuálny dvojník. „Home Dictate dáva do vzájomného vzťahu umenie politických prejavov, ich schopnosť manipulovať masy a vlastné ego. Tento projekt vyťahuje hráča zo sveta jeho izby do verejnej arény," píše sa v stanovisku poroty festivalu Transmediale.
V nedeľu sa v Berlíne začal festival Transmediale, súťažná prehliadka umeleckých diel vytvorených pomocou digitálnych technológií. Po minulom ročníku tu dosiahol významný úspech ďalší mladý Slovák: po Zdenovi Hlinkovi sa v silnej konkurencii tentoraz nestratil ani IVOR DIOSI (30). Jeho projekt s názvom Home Dictate získal čestné uznanie v kategórii Interakcia.
Životopis tohto rodáka zo Zvolena je typický pre generáciu, ktorá svoje schopnosti nenadobudla v ateliéroch umeleckých škôl, ale spôsobom „urob si sám". Na základnej škole sa hral na počítači, potom študoval manažment informačných systémov, filozofiu a dejiny filmu. Dnes je zamestnancom v počítačovej firme a čoraz uznávanejším umelcom. „Som typ človeka, ktorého rodičia v detstve pošlú na klavír a po absolvovaní ľudovej školy sa to preňho načas skončí. Základná zručnosť však zostáva, a keď sa odrazu objaví nutkanie zahrať si džezovú skladbu, príde nesmierne vhod," hovorí Diosi na úvod rozhovoru pre SME v útulnej kaviarni, kde sú najmodernejšími výdobytkami techniky naše mobilné telefóny.
Ako ste sa vlastne dostali k práci s počítačmi?
„Prvý počítač mi doniesol otec z práce. Bola to malá plastová škatuľka s gumenými gombíkmi - ZX Spectrum. V puberte som potom úplne prepadol značke Commodore 64. A na vysokej škole ma paradoxne počítače prestali zaujímať."
Prečo?
„Chýbala im vtedy fantázia. Dnes pracujem vo firme, ktorá vyvíja hry a video pre mobilné telefóny. Heroické obdobie Commodoru je opäť tu: obmedzená kvalita grafiky nás núti ísť na hranice kreativity."
Záujem väčšiny detí o počítače sa končí pri mastení hier. Boli ste výnimkou?
„Vôbec nie. Keď ma však otec podpichoval, aby som urobil niečo užitočné, začal som programovať vlastnú hru."
To si však vyžaduje isté znalosti, ako ste ich získali?
„Programovací jazyk Basic sa dal naučiť za popoludnie. Môj prvý pokus bol však krehký. Hra bežala veľmi pomaly, a to ma štvalo."
Vtedy neexistoval internet, vývoj počítačov bol v plienkach a informatiku v školách učili čerstvo preškolené ruštinárky. Odkiaľ ste čerpali informácie?
„Mňa ešte ruštinárka učila Puškina a učitelia informatiku vnímali ako automatizáciu výroby. Zohnať informácie bol naozaj problém. Jednou z lastovičiek bol časopis Elektrón, kde vychádzal špeciálny seriál o strojovom kóde. Kým som mu však začal rozumieť, chvíľu to trvalo. Autor napríklad pol roka písal o tom, ako pracuje register, ale nedal si námahu vysvetliť, čo register vlastne je."
Ako sa zo začínajúceho programátora stane počítačový umelec?
„Keď som bol malý, rád som modeloval. Je to úžasný pocit vytvoriť z beztvarej hmoty konkrétny objekt, naplniť prázdny priestor vlastnou formou. A postupom času som prichádzal na to, ako sa dajú spojiť sochy s počítačmi a elektronikou. Vždy som chcel oživiť svoje sochy. Aby, podobne ako príroda, rástli, dýchali a žili. Oživenie hmoty je stará alchymistická myšlienka, ktorú dnes umožňuje realizovať počítač."
Ako?
„Je to stroj umožňujúci efektívne modelovať dynamické javy: rast, myslenie, evolúciu, jazyk, život, smrť. Všetky počítačové procesy si človek môže upraviť podľa vlastných predstáv. Realita sa už nemusí končiť len tam, kde sme zvyknutí, ale jej hranice sa dajú voľne rozvíjať."
Prvé, čo divák pri dielach vytvorených pomocou nových médií musí pochopiť, je, čo vlastne ten umelec robí. Čo robíte vy?
„Skúmam, čo znamená byť človekom vo svetle digitálnych technológií. Snímam diváka kamerou alebo mikrofónom a skladám jeho obraz v nových situáciách vo virtuálnej realite."
Veľa ľudí počítačovému umeniu vyčíta, že je len exhibíciou techniky. Majú pravdu alebo len odmietajú niečo, čomu nerozumejú?
„Existuje mnoho vecí, ktoré sú efektné, ale nikoho nedokážu chytiť za srdce. To, čo robí umenie umením, je ľudský obsah."
Ľudský obsah?
„Je jedno, či vytvoríte kresbu pomocou ceruzky, alebo dielo ako dynamický počítačový proces. Dôležitý je dosah. Technologická hračka po čase vzbudí už len úškrn, umenie ľudí zasiahne aj po mnohých rokoch."
FOTO - ARCHÍV IVORA DIOSIHO
