Čierna Hora, menšia z dvoch republík juhoslovanského zväzu, usporiada 22. apríla predčasné parlamentné voľby. Ak v nich vyhrajú stúpenci prezidenta Mila Djukanoviča - čo je pravdepodobné - nový parlament vypíše referendum o nezávislosti. Samostatnosť si želá stále viac občanov približne 650-tisícovej republiky. Vlani na jeseň to bolo približne 50 ku 50, dnes hovoria prieskumy o takmer 60 percentách hlasov v prospech oddelenia. Parlament v pondelok prijal zákon o referende, podľa ktorého na nezávislosť stačí kladná odpoveď na jednoduchej väčšine odovzdaných platných hlasovacích lístkov.
Čiernohorské dovidenia
Nádeje Západu, že po páde Slobodana Miloševiča sa Srbsko a Čierna Hora dohodnú, sa nenapĺňajú. Milo Djukanovič a juhoslovanský prezident Vojislav Koštunica sa síce stretli, ale k ničomu novému nedospeli. Djukanoviča minulý týždeň presviedčali v USA. Márne. Je presvedčený, že pokojné oddelenie Čiernej Hory od Srbska bude, naopak, dobrým príkladom toho, že aj na Balkáne je čosi také možné.
Ak sa aj Srbsko a Čierna Hora skutočne rozídu podľa „československého receptu“, už dnes existujú vážne formulované obavy, že samostatnosť Podgorice bude prvou padajúcou tehličkou nového balkánskeho domina. Príklad rozdelenia vraj môže podporiť separatistické snahy Albáncov, na čo môže doplatiť nielen Kosovo, ale aj Macedónsko. Na druhej strane si však treba vypočuť Djukanoviča, ktorý nevidí dôvod, prečo by mala byť Čierna Hora rukojemníkom balkánskeho dedičstva. Dá sa povedať tiež - rukojemníkom situácie, ktorú sama nezavinila.
Kosovo - teror
Skutočnou pohromou je nevyriešený štatút Kosova a nenásytný albánsky separatizmus. Za ten však nenesie vinu Čierna Hora. Ak má niekto prehodnotiť svoje kroky, je to skôr Západ, ktorý sa prizeral, ako sa Albánci z obetí rýchlo zmenili na pomstiteľov. Jedinou cestou je politický dialóg - posledné teroristické útoky pritom posúvajú Kosovo bližšie k Severnému Írsku či Baskicku. Teror môže znepokojovať oblasť celé desaťročia - budú mať západní spojenci dosť vôle a energie udržať tu svojich vojakov aj za situácie, keď sa budú domov vracať v zinkových rakvách?
Macedónska „hranica“
Macedónsko má, podobne ako Kosovo, veľkú albánsku menšinu, ktorá sa cíti diskriminovaná a ktorú príklad Kosova povzbudil v snoch o veľkom Albánsku. V utorok mimoriadne zasadala macedónska národná bezpečnostná rada, pretože z Kosova preniklo cez hranicu asi 200 ozbrojencov a zaútočilo na pohraničníkov. Kosovsko-macedónska hranica je strážená prakticky len z jednej strany - prúdia cez ňu drogy, zbrane a ďalší kontraband. Medzinárodné sily KFOR tu, podobne ako na hranici so Srbskom, nie sú schopné zaistiť bezpečnosť a ochranu, aká prináleží štátnej hranici.
Podobné problémy ako v Kosove - a nielen s hranicou - majú aj sily SFOR a medzinárodná polícia v Bosne. Pod pokrievkou latentného pokoja sa skrývajú krivdy, ktoré možno ľahko využiť na podnecovanie etnickej nenávisti.
Bosna - Chorváti hrozia, Srbi vyčkávajú
Predbežne poslednou padajúcou tehličkou „dominového efektu“ by vraj mohla byť Bosna, umelý štát dvoch entít a troch národností. V bosnianskej Republike srbskej vyhrali v jesenných voľbách nacionalisti a možno čakať, že pri najbližšej príležitosti zatúžia pripojiť sa k Srbsku. Medzinárodná správa pozorne sleduje aj hercegovinských Chorvátov, ktorých nacionalistickí vodcovia sa nedávno pokúsili o referendum o autonómii. Päť rokov po vojne pripomína Bosna zle zošitú ranu, ktorá sa nechce zaceliť.
Medzinárodné spoločenstvo investovalo miliardy do vojenských i mierových operácií na Balkáne a má strach z akejkoľvek zmeny. V prípade Čiernej Hory je krajne nepravdepodobné, že by Belehrad vojensky zasiahol. „Dominoefekt“ z roku 1991, keď sa osamostatnilo Chorvátsko a Bosna, sa opakovať nebude.
Na druhej strane je istá únava. Ľudia z okruhu Georgea Busha sa pred prezidentskými voľbami v USA vyslovili, že je na čase Balkán opustiť. Od rozrobenej práce sa však neodchádza. Naopak - fyzická prítomnosť vojakov je trochu málo, ak len nechcete, aby sa z nich stali pustovníci za hradbami starostlivo strážených základní.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
