ra
Uwe chce presvedčiť nevernú manželku, že je ochotný jej odpustiť a splní jej veľký sen. Keď sa Ellen vráti od milenca, ktorý ju práve opustil, späť do manželského bytu, Uwe tam namontoval jej vytúženú novú kuchyňu. „Nová kuchyňa, nové šťastie," a znovu si chce previnilkyňu privinúť do náručia. A Ellen môže len vybuchnúť v záchvate plaču: „Ty si nič nepochopil, vôbec nič!" A divák sa v tom dusne smeje, s úľavou, že nie je v koži ani jedného z nich.
Smiech je veľkým prekvapením Lásky na grile Andreasa Dresena. Všetko - obsadenie, scéna, videnie - totiž naznačovalo, že nás čaká jeden z ďalších portrétov východonemeckého smútku. Informácia, že štyria hlavní predstavitelia, Axel Prahl, Steffi Kühnertová, Gabriela Maria Schmeidová a Thorsten Merten, sa improvizáciou pred digitálnou kamerou podieľali na scenári, by skôr nahrávala takému očakávaniu. Majstrovstvo Alexandra Drasena je v tom, že očakávania, ktoré vzbudil, potom plní až tak, že sa zmenia vo svoj opak.
Namiesto smútku film ukazuje pomerne vtipnú plytkosť všednosti a namiesto sociálnych rozporov, jednoducho, dve manželské dvojice dávno po tridsiatke v manželskej kríze. Divák teda odchádza z kina smutný aj pobavený. Láska na grile je naozaj príjemným sklamaním.
Pohľad do dvoch nemeckých obývačiek na východnom okraji republiky sa začína večerom diapozitívov, tým povestným rituálom, ktorý každý aspoň raz v živote podstúpi. Cestou domov Chris a Katrin vzdychajú. „Tí dvaja vedia byť niekedy hrozne protivní," hovorí ona. „Hlavne Ellen," povie on. O niekoľko dní neskôr sa Ellen stane jeho milenkou.
Väčšina filmárov, keď siahnu po digitálnej kamere, chce zachytiť celkom obyčajný život v jeho normálnej priepastnej banalite. Ale len málokomu sa vydarí taká precízna ľahkovážnosť, s ktorou Láska na grile zaznamenáva ten tisíckrát vyrozprávaný príbeh priateľstva dvoch dvojíc a trojuholníkov, neschopnosti zotrvať v manželstve.
To, čo je v mnohých filmoch, inšpirovaných dánskou Dogmou, už dnes tiež len klišé autenticity, je tu čerstvé ako na prvý raz. Ani raz nemáme pocit, že nám zlým osvetlením alebo poskakujúcim obrazom niekto sugeruje bezprostrednosť - jednoducho tu je.
Že sa Láske na grile podarilo to, na čom mnohí iní stroskotali, je aj zásluhou vynikajúcich hercov schopných zniesť kameru celkom zblízka. Napriek imperatívu autentickosti si režisér dovolil to, čomu sa hovorí running gag, napríklad motív pouličného muzikanta. Uwemu ide najprv hrozne na nervy, keď mu vyhráva pred jeho stánkom s párkami. A každým dňom je ich viac a viac! O chvíľu tam vyhráva už celý orchester. Ku koncu ich pozýva dnu. Lebo Uwe je veľkorysý človek, ktorý by vlastné straty rád vyrovnal obdarovaním iných. Aj to je dokonale priemerná nejednoznačnosť.
Autor: HANNS-GEORG RODEK
