„Si dôležitý, pretože si človek, a my urobíme všetko, čo je možné, aby si nielen v pokoji zomrel, ale aby si žil... až do chvíle smrti!" Pod týmto mottom sa pred časom konal v Kostole sv. Tomáša v Prahe na Malej Strane benefičný koncert na podporu prvého slovenského hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Zriaďovateľom tohto doteraz jediného hospicu na Slovensku je Slovenská katolícka charita v Košiciach. Je snaha postaviť hospic v Palárikove, no zatiaľ stroskotáva na nesúhlase Palárikovčanov.
„Tu tiež sú naokolo domy, ale ľuďom neprekáža, že si pozeráme do okien," hovorí vedúca lekárka bardejovského hospicu Alica Válkyová. No hospic a ľudia okolo neho to nemajú jednoduché ani tu. Najprv boli problémy so zaradením do siete zdravotníckych zariadení a potom s podpisom zmluvy so zdravotnými poisťovňami. Napriek tomu hospic od júla funguje, odvtedy v ňom zomrelo devätnásť pacientov. Prijímajú tu totiž pacientov, ktorých zdravotný stav si vyžaduje už len liečbu zmierňujúcu bolesť. „Poslaním hospicu je predovšetkým zbaviť pacienta veľkých bolestí a zabezpečiť, aby pri zomieraní nebol sám a aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť," hovorí Válkyová. Podľa jej slov málokto v produktívnom veku si uvedomuje, že raz nadíde aj jeho posledné obdobie života. „Keď som sa raz jedného pacienta opýtala, ako sa má, odpovedal mi, že dobre, lebo tu u nás sa lieči láskou. Lásky pri zomieraní nikdy nie je dosť."
Každý, kto prichádza do hospicu prežiť posledné dni, skrýva osobitný ľudský príbeh. Napríklad pätnásťročné rómske dievča Svetlanka. „Mala ťažké onkologické ochorenie. Bola u nás 23 dní. Keď ju priviezli, bola holá, len zabalená v plachte, celý jej majetok bol chlpatý macko Rudko, ktorého dostala od niekoho v nemocnici." Keď v hospici zistili, že sa Svetlanke naplnil čas, zavolali jej mamu. „Nedostala od vás ani troška lásky, môžete jej to teraz vynahradiť, povedala som jej a posunula som ju do izby," pokračovala doktorka Válkyová. „Keď som potom vošla k Svetlanke, so slzami v očiach mi povedala: „Ja som mame odpustila."
Podľa Válkyovej človek cíti, že zomiera. „Lenže on už je vtedy taký vyčerpaný, taký slabý, taký je ubolený, že nepotrebuje už nič na svete. Chce iba, aby ho niekto držal za ruku."
Na Slovensku zatiaľ funguje len jediný hospic
Hospic je zariadenie pre ťažko chorých a umierajúcich. Vyše 90 percent klientov hospicov sú onkologickí pacienti. Hospic nie je iba budova, ale prístup k umierajúcemu. Nesľubuje uzdravenie, no neberie nádej.
Poskytuje nepretržitú starostlivosť. Berú sa pritom do úvahy želania a potreby pacienta, ku ktorému má prístup rodina. V posledných chvíľach života nezostane osamotený. Garantuje, že chorý nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou a bude zachovaná a rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť.
Myšlienka hospicu vychádza z úcty k životu ako jedinečnej a neopakovateľnej bytosti.
Hospicové hnutie vzniklo vo Veľkej Británii po druhej svetovej vojne. Dnes je vo svete viac ako dvetisíc hospicov. V Poľsku, ale aj v Českej republike je hospicová starostlivosť rozvinutá, Slovensko zaostáva. Mnohé projekty ako v Ivanke pri Nitre, v Nitre či Palárikove brzdia občania petíciami. Nie sú proti hospicu ako takému, ale proti takémuto zariadeniu v ich susedstve. (bej)
