FOTO - INTERNET
Čierny diamant a gumový muž - tak prezývali brazílskeho útočníka Leonidasa po celý život jeho fanúšikovia. Miranda Hercules Leonidas da Silva (narodený 6. 9. 1913, zomrel 24. 1. 2004) totiž dokázal dávať priam akrobatické góly. Jeho pohotovosť v šestnástke mu s ôsmimi zásahmi vyniesla titul najlepšieho strelca MS 1938. Nezabudnuteľný výkon podal vtedy 25-ročný útočník v osemfinále s Poľskom, ktoré Brazília vďaka jeho trom gólom vyradila po predĺžení 6:5. V riadnom čase sa zápas skončil 4:4, hoci Brazília viedla 4:1. Za vytrvalého dažďa však Poliaci vďaka trom gólom Wilimowského vyrovnali. Potom zaúradoval Leonidas, ale bodku na 6:5 dal opäť Wilimowski.
Smútok za zlatom
Svoj úspech by však určite rád vymenil za svetový titul, o ktorý vtedy výborný tím Brazílie asi obrala chyba trénera Ademira Pimenta. V domnení, že sa nič nemôže stať, nechal v semifinále Leonidasa oddychovať, a ten sa potom už len bezmocne prizeral postupu Talianska do finále. Robiť nemohol nič, striedať pravidlá vtedy ešte neumožňovali. Na Pimenta sa zniesla vlna kritiky, ale on sa bránil, že Leonidas a niektorí ďalší hráči boli zranení. Nikto mu to nevyvrátil, Leonidas sa k tomu nevyjadroval, hoci bol po prehre veľmi smutný. K brazílskemu titulu Botafoga v roku 1935 tak reprezentačné zlato Leonidas nikdy nepridal. Dva góly Švédovi Abrahamssonovi boli pre neho len náplasťou na čerstvú ranu, hoci Brazílčania súboj o bronz so Švédskom vyhrali hladko 4:2 a v závere exhibíciou zabávali obecenstvo. Leonidas sa stal kráľom strelcov na šampionáte.
Leonidas do smrti ľutoval, že sa nestal majstrom sveta. Často o tom hovoril neskôr pri svojom novinárskom povolaní. Veľmi po titule túžil, veď v tých rokoch ho považovali za najlepšieho na svete a z dvoch šampionátov mal iba jeden bronz.
Dal nám dva góly
S Leonidasom prišiel priamo do styku na majstrovstvách sveta aj slovenský futbalista. Ferdinand Daučík, rodák zo Šiah, debutoval v reprezentačnom drese v roku 1931. Patril k oporám 1. ČsŠK Bratislava a neskôr aj pražskej Slavie. Po vojne sa dokázal uplatniť ako tréner. Najprv doma a potom v Španielsku, kde v rokoch 1950 až 1954 trénoval slávnu Barcelonu.
Na MS 1938 hral Daučík v obrane s Burgrom a mali brániť práve nepolapiteľného Leonidasa. Veľkú drámu priniesli obe štvrťfinále s Brazíliou. Prvý súboj sa skončil 1:1 aj po predĺžení a muselo sa hrať opäť. Gól nám dal v 30. minúte Leonidas, v 65. minúte Nejedlý z pokutového kopu vyrovnal. Plánička dochytal zápas aj napriek zlomenej ruke po zrážke s Peraciom v 85. minúte. Kopeckého bomba v poslednej minúte skončila na žrdi. V opakovanom zápase o dva dni sme sa ujali vedenia Kopeckého gólom, Brazílčania Leonidasom v 55. min vyrovnali a o päť minút strelil Leonardo Roberto rozhodujúci gól.
Bosonohý žonglér
Leonidas, syn černošských rodičov, začal hrávať futbal na pieskových plážach v Riu de Janeiro. Bosý, ako ostatní, ale on si na takúto „obuv" tak zvykol, že hrával aj v ligových súťažiach bez kopačiek. Bosonohý Leonidas bol atrakciou. Bol neuveriteľne svižný, vedel vysoko vyskočiť a vo výskoku strúhol nožničky, ktorými dával veľa gólov. Bol v tomto skutočný expert. Navyše v bosej nohe mal mimoriadny cit pre presné určenie letu lopty. V technike spracovania lopty, vo výskoku, v driblérskych bravúrach bol vlastne Leonidas predchodcom neskorších slávnych Brazílčanov Garrinchu, Didido, Pelého, Jairzinha, Bebeta až po terajšieho Ronalda. Podľa Leonidasa sa učilo v Brazílii strieľať, hrať, kľučkovať.
Leonidas svoju silnú zbraň, hru bosou nohou, nemohol využiť na majstrovstvách sveta, hoci sa pokúšal presvedčiť rozhodcov, ale boli neoblomní. Rozcvičoval sa bežne bosý, potom sa musel obuť. Traduje sa historka, že v stretnutí Brazília - Poľsko, keď sa predlžovalo, prišiel za rozhodcom bosý s tým, že tak chce hrať, lebo kopačky má strašne premočené a ťažké. Rozhodca nepovolil.
Leonidas sa prezentoval v reprezentácii v roku 1933 dvoma gólmi Uruguaju. Hneď sa dostal do hľadáčika lanárov a prestúpil z Vasca da Gama do Peňarolu Montevideo. Presadená kvetinka však v cudzom prostredí vädla, a tak sa rýchlo vrátil. Prestúpil do Botafoga, potom do Flamenga, každému klubu pomohol k titulu v štáte Rio, Botafogu aj k brazílskemu. Potom sa usadil v Sao Paule, kde s FC získal päť titulov štátu Sao Paulo. Posledný v roku 1949. V reprezentácii, ktorá mala vo vojnových rokoch málo zápasov, dal najviac gólov (21) a ako jediný z toho obdobia sa dostal medzi najlepších brazílskych kanonierov doterajšej histórie na 15. miesto.
Adamcova príučka Brazílii
Slovenskí diváci nemali možnosť vidieť Leonidasa na vlastné oči, kluby ako Botafogo, Flamengo a ďalšie začali chodiť k nám až po druhej svetovej vojne. Leonidas však do Bratislavy zavítal, a musel sa pozerať, aký kanonier pre zmenu vyrástol na Slovensku.
Pred 60-tisíc divákmi na Tehelnom poli vyhralo Československo 3:2, Adamec dal brankárovi Felixovi tri góly, jeden krajší ako druhý. Leonidas bol pri tom, akcie s bôľom v hlase opisoval brazílskym poslucháčom ako rozhlasový reportér zo strechy „proletárky", starej tribúny, odkiaľ mal lepší prehľad.
Futbal hral Leonidas do roku 1950 za Flamengo, potom trénoval FC Sao Paolo, odtiaľ sa nechal zlákať na dráhu reportéra. Nebolo mu to však dlho po chuti a neskôr začal podnikať. V Sao Paole si otvoril veľký obchod s nábytkom.
Zomrel po desaťročnom utrpení, spôsobenom Alzheimerovou chorobou. S jeho menom sa však bude navždy spájať pojem bosonohý futbalista, najlepší technik a objaviteľ futbalových „nožničiek."
