ora upravil a rozšíril počas skúšok s hercami Annou Šiškovou a Vladimírom Hajdu. Začiatkom februára uvedie túto voľnú adaptáciu s názvom Odchody vlakov divadlo Astorka Korzo 90. Český režisér kultových filmov Mňága - Happy End, Konflikáři a scenárista Samotárov Petr Zelenka.

Za dva mesiace, čo na Slovensku skúšate divadlo, stretli ste sa tu s niečím, čo ste nepredpokladali?
Šokovalo ma, že v polmiliónovej Bratislave nie sú vyhovujúce divadelné priestory. Dve Astorky, ktoré tu zatiaľ existujú, a SND - to sú asi jediné normálne divadlá. Brno ich má určite viac.
Ako vidíte naše pomery zvnútra, keď tu pracujete?
Prekvapilo ma, že spoločnosť tu funguje na osobných, až rodinných väzbách, a to aj v projekte, ako je náš. V Čechách by sa riešili financie na úrovni nadácií alebo štátnych kultúrnych fondov, ale tu musí ísť Ady Hajdu za svojím bratom. Ak to naozaj funguje, je to v poriadku. Nikde nie je určené, že to musí byť inak. Občas sa mi to aj páči, protože je to do určitej miery romantické. Ale jedináčikovia to tu majú asi ťažké.
Raz ste hovorili, že Bulhari zrušili kinematografiu, a svet sa nezrútil, bulharská spoločnosť žije ďalej. Keby sme to urobili u nás, nechýbal by vám slovenský film?
Ten je zrušený už dávno. Ak to zjednoduším, tak slovenský film je už desať rokov iba Martin Šulík. Kto iný tu sústavne tvorí nejaké kvalitné veci?
Má pre vás, českého režiséra, slovenský trh nejaký význam?
Slovenský trh je hlavne zdrojom veľkej radosti, je pre nás akýmsi bonusom. Nikdy si od neho nič nesľubujeme, a potom sme príjemne prekvapení. Moje filmy sú tu, paradoxne, lepšie navštevované ako niektoré slovenské. Je to kombinácia nepochopiteľnej priazne divákov a dobrej distribúcie Petra Dubeckého. Na Slovensku máme priemernú návštevnosť 25- 30.000 divákov, v Čechách okolo 200.000. Zisky odtiaľto teda nie sú zásadné, ale to nie je dôležité.
Režisér Jan Hřebejk vyhlásil, že vy žijete z festivalových cien. Dá sa to?
Festivalové ceny tvoria zhruba tretinu mojich príjmov, čo je dosť podstatná časť. Dalo by sa z nich vyžiť, keby som znížil svoje výdaje na tretinu.
Niekde ste poznamenali, že českí herci už nie sú pre vás príliš použiteľní...
No tak teraz, keď budem nakrúcať Príbehy obyčajného šialenstva, skúsim nejakých použiť. Je však pravda, že si nevedia nájsť čas na skúšky, väčšinou hovoria len po česky a sú veľmi opozeraní. Máme malý trh a ich tváre sú omieľané stále dokola.
Aké iné reči potrebujete do svojich českých filmov?
Snažím sa, aby moje filmy boli pestré. Väčšinou potrebujem cudzí jazyk, angličtinu určite. Do budúcna chcem robiť projekty, ktoré budú aj zahraničné alebo cudzojazyčné, a tam sa českí herci nedajú využiť.
Ako ste spokojný so slovenskými hercami?
V Astorke sú super! Slováci majú dobrých hercov, ale musíte sa za nimi vybrať do divadiel, protože kvôli neexistujúcemu filmovému priemyslu vám nemôžu ukázať žiadne kazety se svojimi filmami.
Ste apolitický človek. Nezazlievajú vám to vaši priatelia?
Myslia si, že som normálny idiot. Vôbec to nechápu. Tiež tomu nerozumiem, ale nedokážem sa prinútiť zaujímať sa o politiku. Neviem, napríklad, kto je v Čechách predsedom vlády. Tie mená sa tak často menia a neviažu sa k nim žiadne zaujímavé príbehy, takže ja si ich nemám ako zapamätať. Týkajú sa ich rovnaké zápletky, väčšinou súvisia s korupciou, a to nie je príliš originálne. Potom sa mi pomiešajú, a ak by som si chcel vytvoriť nejaké technické pomôcky k tomu, aby som si ich zapamätal, musel by som denne čítať noviny.
Čo teda viete o svojej krajine?
Málo. Skoro vôbec necestujem po Čechách, nemám príliš rád českú prírodu, žiadna tam nie je. Som len na chate v Severných Čechách a v Prahe, ktorú len tak pozorujem. Je dobrá, super, to je vyskúšané. Nič viac neviem.
Cestujete po svete, videli ste aj iné krajiny ako svoju vlasť. Čo vyjadruje motív Japoncov, ktorý sa vyskytuje vo vašich filmoch? Je to nejaká metafora?
Japonci symbolizujú neznámo alebo niečo, čo sa nedá pochopiť. Inú kultúru, iný prístup k životu. Nikdy som v Japonsku nebol, je to len moja predstava o tom, akí asi sú. Často však jazdím do východnej Ázie, mám ju rád, má veľkú budúcnosť.
V čom?
Ľudia sú tam schopní fungovať vo veľkých spoločenstvách bez toho, aby prežívali nejaký druh fóbie z premnoženia. Žijú v štátoch, ktoré majú sto alebo dvesto miliónov obyvateľtsva, a fungujú. Svojím spôsobom.
Potom ale nemajú takú Prahu...
No, to teda nemajú. Je to úplne odlišná forma života. Pripomína trochu hmyz, ale nesmierne inteligentný. Ázia je pestrejšia ako Európa, a nie je agresívna.
Nemáte teda strach, že nás Japonci prevalcujú, keď sa chodia pozerať do českých domácností - ako je to v Samotároch? Čo ste tým mali na mysli okrem toho, že je to vtipné?
Bol to skutočný zážitok, ktorý mi vyrozprával producent ČT Čestmír Kopecký. Po revolúcii, keď sa objavilo veľa takých tých podnikateľov, čo si, napríklad, zriadili vo vlastnom dome verejné wc, si istý človek založil cestovnú kanceláriu, ktorá vozila Angličanov a ukazovala im popri Hradčanoch a Karlštejne aj ako žije normálna česká rodina. Turistov vodil ku svojmu kamarátovi, ktorému za ukážku toho, ako s manželkou a synom večeria alebo ako venčí psa, zaplatili. Ten domáci bol nejaký režisér z televízie, chcel som o ňom nakrútiť dokument, ale on to potom nechcel o sebe priznať.
Dozvedeli ste sa niekedy, čo si tí cudzinci mysleli, keď pozorovali Čechov ako večerajú?
Vôbec neviem, čo si myslia Angličania alebo Japonci. Neviem, čo si myslia Česi, nieto ešte oni. Japonci však majú zaujímavú vlastnosť. Počúvam ich experimentálnu rockovú hudbu a v nej som vysledoval moment, že si nespájajú prúd hudby s emóciou, ani životným postojom. Japonskí muzikanti sú schopní na jednej platni nahrať country, jazz, punk a folk bez toho, aby si pod tým čokoľvek kultúrne alebo politicky predstavovali. Idú po povrchu vecí, nezaujíma ich podstata, aspoň v hudbe nie. V tej kombinácii sú však absolútne slobodní, spoja čokoľvek. Pre nás je to, samozrejme, mätúce. Túto formálnu pestrosť dnes západný svet od Ázie preberá, lebo je pozoruhodná.
Neprekáža vám, keď tam necítite obsah?
Prekáža, samozrejme. Obsah ma zaujíma. Som vychovaný tak, že akú muziku hráš, taký si. To v Japonsku neplatí. Musím sa nútiť počúvať to.
Čo pre vás znamená ruská hudba, keď často odporúčate Ďagilevu, Splin, Akvarium, Jegor i opizdenevšije, Nautilius Pompilius alebo Butusova?
Ruská muzika je pravým opakom japonskej. V celej súčasnej rockovej hudbe v Rusku je síce rovnaká nálada, ale dokonale precítená. Ľudia hrajú tak, akí sú. Je to druhý extrém. Zvukových experimentov je veľmi málo, všetky kapely sú si podobné, ale majú srdce. Milujem to, samozrejme.
Použijete ju vo filme Najlepšie filmy nášho života, ktorý plánujete nakrúcať o rok v Amerike?
Určite. Použijem ruskú muziku vo filme z Ameriky a všetci budú z toho úplne hotoví. (Smiech.)
Kedy ste nadobudli vzťah k hudbe?
Asi v šiestich rokoch. Otec mi nahrával seriálové znelky na starý kotúčový magnetofón vývodom na slúchadlá z televízie. Bola to moja prvá muzika, ktorá mi úplne rozježila chĺpky. Na ušiach.
Zaujímavo vo filmoch ukazujete, akí dokážu byť ľudia hlúpi a milí zároveň. Máte rád svoje postavy. Je to tak aj vo vašom živote?
Je to tak aj v živote. Ľudí mám rád, a myslím si o nich, že sú hlúpi.
K svojmu okoliu viete byť kriticky úprimný - pred rokmi ste neprebrali Českého leva za film Knoflikáři. Vlani ste túto cenu za Rok diabla prebrali. Stali ste sa postupom času zmierlivejším?
Dúfam, že nie. Je dôležité vidieť pár krokov dopredu a zároveň si pamätať veci, ktoré tu boli. Keď dnes, napríklad, Václav Marhoul hovorí, že český film je v kríze, tak je dobré vedieť a nezabudnúť, že aj kvôli nemu. Treba upozorniť na to, keď je nejaká súťaž organizovaná zle už od začiatku. Inak, devalvácia cien a ocenení je celosvetovým problémom. Na západe existuje trend, že starší manželia, ktorým už odrástli deti a začnú sa spolu nudiť, založia filmový festival. Na tom nie je nič zlé, ale podobných festivalov je na svete viac ako tisíc. Je dobré uvedomiť si, že ak má dnes nejaký film pätnásť ocenení, neznamená to, že je lepší ako Felliniho La Strada z 50. rokov. Snažím sa na to myslieť a nepodľahnúť eufórii.
Nie sú ceny dobré aspoň k jednoduchšiemu zháňaniu peňazí na ďalší film?
Teraz sa to ukáže. Producent Pavel Strnad zháňa prostriedky na Príbehy obyčajného šialenstva prvýkrát takým tým tvrdým spôsobom - bez podpory štátnej televízie. Predtým sme čerpali z priezračných zdrojov - z ČT, z grantu Ministerstva kultúry a od distribútora.
Tieto zdroje sú vyčerpané?
Česká televízia tak trochu skolabovala. Každá televízia má nejaký vrchol, neskôr začne stagnovať, a potom sa buď spamätá, alebo ide dolu. V 90. rokoch ČT prežívala obrovský boom a teraz je logicky v recesii.
Vraveli ste, že ste pri písaní Samotárov nemysleli na skupinu ľudí, ktorú oslovili. Pre koho nakrúcate filmy?
Nakrúcam pre kamarátov, aby ma uznávali. Okrem toho chcem, aby si ma vážili ľudia, ktorých si cením ja. To je vôbec to najkrajšie, keď ty niekoho uznávaš, a on ocení, čo robíš a stretnete sa ako rovný s rovným. To je ten cieľ.
Neboli ste z tohto pohľadu šokovaný tým, o koľko viac ľudí zaujali vaše filmy?
Samotári sa mojim kamarátom nepáčili. Ich odozva bola dosť tvrdá. No, a s filmom Knoflikáři - to áno. Bola to príjemná kombinácia záujmu kamarátov a verejnosti. To sa niekedy spojí, ale nie je to podmienka. Film Knoflikáři je sám osebe problematický. Keď sa naň pozriem dnes, má veľmi slabé miesta. Koniec je, napríklad, úplne nanič. Ale akosi to vtedy nevadilo...
V Bratislave pracujete na divadelnej hre Michaela Frayna Číňania. Adaptovali ste ju už aj v Čechách?
Túto jeho jednoaktovku som v roku 1991 preložil pre spolok Kašpar, ktorý ju hrá dodnes. Vtedy som sa zoznámil s Michaelom Fraynom, ktorý sa prišiel pozrieť na premiéru. Je to sympatický chlap, vyrovnaný, skvelý človek.
Neprotestoval, že ste ju voľne upravili a k názvu Číňania pridali vlastný - Odchody vlakov?
Problém je, že jeho jednoaktovka trvá len päťdesiat minút, a my sme potrebovali urobiť celovečerné predstavenie. Takže, keď som mal ísť na Slovensko, napísal som mu list, že mu chcem skurviť jeho hru, a či súhlasí. Odpísal mi, že takúto drzosť (použil židovské slovo chucpe) ešte nepočul, ale, vraj, prečo nie?
Neprekáža hercom Adymu Hajdu a Aničke Šiškovej, že váš vklad do hry pripomína ich životy a citujete ich vlastné repliky?
Ich životy sa v istých momentoch vyvíjali dramatickým spôsobom a preto som logickou úvahou nad textom dospel k niečomu, čo ich reálne životy niekedy trochu pripomína. Nebol to však zámer. Autorsky-právne je to neriešiteľné, ale príliš sa tým netrápime. Skúšame, napíšem dialóg, oni nad ním improvizujú, dajú do toho zopár svojich replík, ja ich zaznamenám atď. A potom sa vydám za autora toho textu. (Smiech.) Ale čo s tým?
Film Príbehy obyčajného šialenstva, ktorý začnete o pár mesiacov nakrúcať, je vlastne prepisom vašej divadelnej hry s rovnakým názvom. Už viac ako rok ju s veľkým úspechom uvádza v Prahe Dejvické divadlo. Máte radšej film?
Neviem. S Dejvickým divadlom som mal šťastie. Filmom chcem hru zakonzervovať a uchovať v nejakej podobe. Dramatický text som v scenári výrazne prepísal, ale pocit, o ktorý mi ide, tam azda zostane. Teda pocit krízy tridsiatnika, ktorý hľadá model spolužitia s druhým človekom, ale nemôže sa inšpirovať žiadnymi vzťahmi, ktoré vidí okolo seba, protože buď neexistujú alebo fungujú na nezdravých základoch.
Na vašich filmoch a hrách sa diváci smejú, ale vaši hrdinovia obvykle nedopadnú dobre...
Väčšinou sa snažím ukončiť to všetko zničením hlavného hrdinu. Nie vždy to vyjde. V príbehoch Obyčajného šialenstva sa hlavná postava nechá odoslať v poštovom balíku. Ako postava žije, jej príbehy ma ťahajú ďalej, a musím ju zabiť, aby už bol koniec a nemohla už zažiť nič ďalšie. Odchody vlakov však nekončia zabitím, ale pomilovaním manželov, ktorí už tri roky spolu nežijú. A derniérou ich jediného predstavenia, ktoré je aj tak v rozklade.
Prečo vás fascinuje sebazničenie?
Lebo je fascinujúce. Prežívam tento motív viac ako iní? Snáď nie. Myslím, že hlavným a opakujúcim sa motívom vo všetkých veciach, ktoré som robil, je priateľstvo. Potom sú, samozrejme, aj ďalšie. V Mňága - Happy End je téma toho, či prídeš v správnom momente na správne miesto, či sa míňaš v čase alebo priestore. Knoflíkáři boli o náhodách a o logike ľudského konania, Samotáři asi o míňaní sa v partnerských vzťahoch. Odchody vlakov sú o tom, ako sa dá v čase, priestore a živote zamotať a úplne stratiť, Rok diabla o tom, že stretávanie sa s rôznymi ľuďmi nás posúva ďalej. Ten je taký coelhovský…
Uznávate Paula Coelha?
Mám rád jeho filozofiu, že stretávanie sa s ľuďmi je vlastne boží jazyk. Žiadne stretnutie nie je náhodné a sme určení tým, s akými ľuďmi sa nám to v živote stalo.
Čo znamená opakujúci sa moment šialenstva?
Šialenstvo sa v mojich textoch snáď neopakuje. Drobné úchylky využívam ako charakterizačný rys, aby sa nepoplietli postavy. Napríklad, Pitomci v Knoflíkářích - on je síce trochu úchylný, lebo pľuje na vlaky, ale hlavná téma je zúfalstvo manželského spolužitia a jedinečnosť človeka.
Hudobníci z Čechomoru nedávno hrali na vašej svadbe. Je to po Roku ďábla priateľstvo na celý život?
Áno, už před Rokem diabla. Mám pár priateľov medzi muzikantmi. Každý má nejakých kamarátov, nie? Pre mňa sú veľmi dôležití. Bojím sa, či ich nejako nezneužívam, ale s tým sa už nedá nič robiť. Rodinné a partnerské väzby boli pre mňa vždy menej dôležité ako kamarátske, čo je pre mňa samého zaujímavé.
Myslíte si, že obstoja tvrdenia, že vy a vaši rovesníci ste novou generáciou filmárov?
Nejde ani tak o generáciu, ako o skupinu ľudí, ktorí začali tvoriť v 90. rokoch vďaka štátnej televízii. Ide o ľudí, ktorých spájal šéfproducent Čestmír Kopecký. Obdobie, keď pracoval pre ČT, bolo fenomenálne. Generácia by asi mala mať spoločné videnie sveta, mali by sme sa stýkať medzi sebou a mať nejaký spoločný zážitok, na základe ktorého tvoríme. A to nemáme. Revolúcia pre nás nebola až takým silným prežitkom, aby nás ovplyvnila. Kritériá, ktoré by mohli sformovať výraznú generáciu, v našom prípade neplatia.
Zhovárajú sa režiséri o svojich filmoch medzi sebou? Ste zvedavý na názor toho druhého?
Filmár potrebuje počuť pripomienky, ktoré mu pomôžu opraviť film v konkrétnej fáze, pokiaľ je ešte možné niečo urobiť. Keď prídeš k niekomu do strižne a povieš mu, že by mal radšej natočiť iný film, to nie je dobré. No a ja to niekedy poviem, aj keď inými slovami, čo teda nie je konštruktívna kritika. Napriek tomu sa občas s kolegami o svojich filmoch zhovárame, myslím, v ten správny okamih.
Režisér Jiří Menzel neraz hovoril o nových českých filmoch, že ho vôbec nezaujímajú, lebo naposledy sa dobrý film nakrútil ešte pred revolúciou. Ako hodnotíte jeho postoj?
Mám rád Menzela za to, čo hovorí. Je to správne. Čo iné má hovoriť, keď ho nezaujímajú? Vážim si ho. Bolo mi, naopak, ľúto, keď v Karlových Varoch dostal cenu za celoživotný prínos pre českú kinematografiu a nejako zmäkol - vyhlásil, že si cení to všetko, čo sa doteraz u nás natočilo. To ma fakt mrzelo, pretože všetci predsa vieme, čo si o nás myslí. On urobil veľa skvelých filmov a Ostro sledované vlaky sú geniálne umelecké dielo. Keď súčasné veci porovnáme s týmto filmom, tak naozaj sa v 90. rokoch nič zaujímavé nestalo. To má pravdu.
Mení sa časom váš názor na film?
Nie. Čakám od filmu povznesenie, či ma osloví emocionálne aj myšlienkovo. Očakávam katarziu - vcítenie sa, očistenie, pochopenie, prežitie. Mám teda veľké očakávania. Ak ma má nejaký film len vystrašiť, je to málo, a ak iba pobaviť, tiež je to málo. Správny film má byť taký, aby ste po projekcii túžili kúpiť autorovi panáka.

Kto je to:
Petr Zelenka (1967) začínal ako dramaturg na Barrandove, neskôr písal pôvodne televízne hry pre českú televíziu. V roku 1996 získal v nemeckom Cottbuse tretie miesto za kultový muzikantský film Mňága - Happy End, o rok neskôr bol jeho autorský film Knoflikáři ocenenený Českým levom za scenár, réžiu a najlepší film. Snímka Samotári, ktorá vznikla na základe jeho scenára, sa stal komerčne najúspešnejším českým filmom roku 2000. O dva roky neskôr jeho Rok diabla vyhral krištáľový glóbus na MFF v Karlových Varoch a vzápätí získal ocenenie Český lev za réžiu a najlepší film roka. Pražské Dejvické divadlo už druhú divadelnú sezónu úspešne uvádza jeho hru Príbehy obyčajného šialenstva, ktoré režisér Petr Zelenka plánuje preniesť aj na filmové plátno. Posledné dva mesiace sa zdržiava v Bratislave, kde režíruje hercov Annu Šiškovú a Vladimíra Hajdu vo vlastnej adaptácii hry Michaela Fraya Číňania, ktorú 5. a 6. premiérovo uvedie pod názvom Odchody vlakov divadlo Astorka Korzo 90.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ