Žiarlim, žiarliš, žiarlime.
Všetci na všetko! Niekto skryto, niekto otvorene, niekto vraždí, niekto je zavraždený. Skrátka, žiarlivosť existuje a asi je prirodzená.
Keď sme priviezli mladšieho syna z pôrodnice, ten starší ho skoro pridusil vankúšom. Nevoňalo mu, že už nie je sám, čo je na výslní. Čo s tým? Treba s tým žiť a netváriť sa, že neexistuje.
Moja stará mama mala požehnaný život, ale pokiaľ žil starý otec, tak si tej žiarlivosti poriadne užila. Napríklad, boli na svadbe ako kmotrovci, sedeli za vrchstolom, ale starká (vtedy ešte mladica v čepci) nemala inú možnosť, len sa dívať rovno pred seba. Pohľady vpravo a vľavo boli pri žiarlivosti starého otca vylúčené. Ťažko by vysvetľovala, že sa chcela len pozrieť, či už nesú polievku, alebo či nevesta je začepčená. Starý otec si vedel najlepšie všetko vysvetliť. Nepotreboval pravdu starej matere.
Keď starý otec zomrel a pribíjali posledný klinec na rakve, nakloní sa k starkej jej najlepšia priateľka, mrkne na ňu, a pošepká do ucha: „Ej, Anča, ale ti už teraz bude dobre!"
O rok neskôr pílila starká drevo na dvore s naším tovarišom a ten potuteľne zašomral:„Ej totinka, keby nás tak videl báči, ako nám to spolu ide, iste by mal radost." A starká, ešte aj rok po smrti muža, sa pre istotu poobzerala, a až potom sa tíško pousmiala. Vlastne, až do svojej smrti sa len obzerala a modlila.
Pucciniho žena, keď slávny skladateľ išiel z domu von, mu napchala do obleku smradľavé naftalínové guľôčky v domnení, že zaberú a odpudia prípadné záujemkyne. Vidíte, aj smradom sa bojuje proti žiarlivosti!
Či to pomôže, to je vo hviezdach! Recept som našiel u dramatika Čechova. Ten vo svojej hre Tri sestry dáva do úst svojmu hrdinovi, profesorovi Kulaginovi, ktorého žena Máša sa bezhlavo zamilovala do dôstojníka Veršenina, receptnú vetu:„Moja Máša je vynikajúca žena! Milujem ju, a som s ňou spokojný." Toto stále opakuje, a snaží si to osvojiť. Takže, máme to: treba veriť svojmu citu a vzťahu, aj keby sme na vlastné oči videli niečo iné. Nenaliehať, ale veriť svojej interpretácii. Veď nakoniec, každý zaspáva sám, a keď sa mu to podarí, tak jeho videnie je jediné správne. A ráno, keď sa zobudí, znova a do omrzenia, opakovať: "Moja Máša je vynikajúca žena!" A tak až do večera a každý deň, až do rozpustenia. Veď život je aj tak rozpustný a odpustí!
Váš stĺpček
