Pred rokmi skúsila Bibiana Dostálová zo Zeleného Hája pri Hurbanove začať samostatne žiť v bratislavskej Petržalke. Po troch rokoch vychovávateľskej práce sa jej ďalšou zastávkou stala Praha. Ako kvalifikovaná učiteľka sedem rokov pracovala v materskej škole, žiť z učiteľského platu sa však nedalo ani tam. „Bývala som u kamarátov, alebo som si prenajímala rôzne kutice. Bolo to depresívne obdobie, spelo od ničoho k ničomu. Chodila som do práce, ale nemala som kde bývať a už vôbec som nemohla pekne skromne žiť," spomína.
Dnes žije štvrtý rok v Škótsku. „Cítim, že tu to ide. Zarobím si toľko, že si môžem našetriť na vlastný byt a ak chcem, môžem cestovať. Nie som v balíku, ale zato som v pohode," hovorí.
Musí zvládnuť všetky pesničky a básničky v angličtine
Biba najprv pracovala ako opatrovateľka v usadlosti Garwald neďaleko Edinburghu v komunite pre mentálne postihnutých. Stálo to za to, ale plat bol mizerný. Po dvoch rokoch dobrovoľníckej práce sa jej podarilo zamestnať v súkromnej materskej škole priamo v Edinburghu. Bolo to spočiatku vyčerpávajúce. Bibiana sa zrazu ocitla vo veľkom meste, čo bol oproti pobytu v krásnej prírode obrovský rozdiel. „Na novú prácu som si musela tvrdo zvykať, učiť deti v anglickej materskej škole vôbec nie je ľahké," vraví Biba.
Aj keď jazyk zvládala, musela s ním začať pracovať inak. V prvom rade bolo treba vedieť všetky detské básničky, riekanky, rozprávky, tančeky v angličtine. „Okrem toho musím stále komunikovať s deťmi, s rodičmi aj s učiteľmi, pravidelne vypracúvať hodnotiace profily detí. S jazykom pracujem naozaj intenzívne. Dokonca sa odo mňa vyžaduje, aby som všetky rozprávky deťom hovorila spamäti," vysvetľuje Biba.
Prízvuk nikomu neprekáža
Edinburský waldorfský školský komplex sa považuje v Škótsku za 'výstavný'. Učiť by sa tu teda malo príkladne. „Často sem chodia študenti, rôzne návštevy, ktoré chcú vidieť, ako sa má s deťmi pracovať," vraví Biba. Fakt, že ju stále niekto pozoruje a hodnotí, ju ešte stále dosť desí. Prvý rok sa každého pýtala, či nikomu neprekáža, že má silný prízvuk. Rodičia ani učitelia však s jej prejavom žiaden problém nemajú. V Edinburghu je to dnes jazykovo zmiešané podobne ako v iných veľkých mestách. „V našej škole už tiež uznali, že deti sa cudzím jazykom vlastne obohacujú. Dokonca mi odporúčajú učiť vo vlastnom jazyku, takže škótskym deťom spievam slovenské pesničky. Zbožňujú to," usmieva sa Biba.
Ráno pred príchodom detí má spolu s ďalšími troma učiteľkami päťminútovú meditáciu. Povedia si praktické veci, prečítajú si nejakú múdru myšlienku z knihy a idú učiť. „Moje kolegyne sú otvorené všetkým novým návrhom. Ak sa mi niečo nezdá, poviem to a poradíme sa. Sú veľmi príjemné, poradia, pomôžu. Neklebetia zbytočne o somarinách a nerobia intrigy," hovorí Biba.
Po vstupe do EÚ bude zarábať ako ostatní
Stále je však veľmi prekvapená, že v Británii je normálne dávať deti do jaslí od šiestich mesiacov. Takto vraj prežíva tradícia aristokratických rodín. „Mnohé matky ani nepracujú, ani si nebudujú kariéru, o deti sa však veľmi nestarajú, lebo zoženú lacné aupairky," hovorí.
Najbližších päť rokov chce Bibiana určite prežiť v Škótsku. Často rozmýšla nad tým, aký význam má život v cudzej krajine. Vtedy jej býva smutno a najradšej by hneď cestovala domov za rodinou, za babičkou a kamarátmi. No zo Slovenska má už roky správy iba o tom, aké majú poslanci platy a aké ich budú mať, ako rastú ceny a ako je ťažké nájsť si robotu. „Stále mám pocit, že na Slovensku isté percento ľudí neuveriteľne bohatne na úkor druhých," hovorí.
Bibianin život na britských ostrovoch sa onedlho zmení. Chcela by sa vrátiť do usadlosti medzi postihnutých. „Dedinský život mi viac vyhovuje. A v Garwalde mám zázemie a priateľov z rôznych kútov sveta," hovorí. „Navyše, po vstupe do EÚ tam budem môcť zarábať tak ako ostatní 'vyspelí Európania'. Veľmi som zvedavá, ako na mňa táto zmena zapôsobí." (ea)
