Andrea Görfelová emigrovala do Kanady v roku 1989. Letela na Kubu, ale pri medzipristátí v Montreale vystúpila z lietadla a vydala sa v ústrety neznámemu osudu. Dnes je 33-ročná Andrea úspešnou producentkou, vlastní nehnuteľnosti, podiely v mnohých spoločnostiach a cestuje po svete. Relaxuje pri tenise, so svojimi psami a zbiera kvalitné vína.
Bolo to v roku 1989, Andrea Görfelová mala osemnásť a chodila na právo, keď išla na zájazd na Kubu. Dostala ho vlastne ako odmenu za maturitu a úspešné prijímačky na vysokú. Mladá dievčina, ktorá lámala angličtinu ako väčšina školákov jazykových škôl a vo vrecku mala desať dolárov, nikdy na Varadero nedocestovala. Pri medzipristátí v Montreale jednoducho vystúpila z lietadla a vydala sa v ústrety neznámemu osudu. Nemala ani tušenie, čo s ňou bude.
„Pridala som sa k skupinke ľudí, ktorí vystúpili tiež a zažiadali sme o politický azyl. Keďže sme prileteli o polnoci a už nás nemal kto vybavovať, na noc nás dali spať do cely predbežného zadržania. Mala som za sebou asi dvadsaťhodinovú cestu z Bratislavy, kým sme sa dostali do postele, boli štyri a o piatej nás už zobudili podľa väzenského poriadku. Celý ďalší deň nás vypočúvali, až nasledujúce ráno sme sa dostali do utečeneckého tábora."
Namiesto JUDr. metla
Bol to vlastne lacný hotel so spoločnou kúpeľňou, kde boli nastrkaní ľudia z celého sveta a čakali, či ich krajina prijme.
„Nebolo to najpríjemnejšie, človek sa snažil čo najrýchlejšie dostať preč. Raz do týždňa tam chodili zo slovenskej komunity, pozrieť, kto prišiel zo Slovenska. Zoznámila som sa tak s jednou paňou, ktorá mi ponúkla, že u nej môžem upratovať. Upratovala som a chodila na jazykovú školu, lebo moja angličtina bola úbohá. Učila som sa aj francúzštinu, ktorá sa v Montreale veľa používa."
Ďalšou prácou slovenskej premiantky triedy a nádejnej právničky bolo roznášanie piva. Od ôsmej do druhej škola, potom do šiestej upratovala a do druhej v noci pracovala v bare na diskotéke.
Keď na Slovensku došlo k „nežnej", Andrea chvíľku uvažovala o návrate. Potom si však povedala, že najhoršie začiatky už má za sebou, tak to predsa nevzdá. Navyše, právnici ju strašili, že ktovie, čo bude, keď sa vráti domov.
„V každom prípade, revolúciou sa veľa zmenilo aj pre emigrantov. Vybavovanie papierov sa spomalilo, trvalo viac než tri a pol roka, kým som si ich dala ako-tak do poriadku. No a bez papierov som sa nemohla legálne zamestnať. Ten čas bol však dobrý na poriadne naučenie sa jazyka. Zamerala som sa aj na rôzne platené kurzy - finančné a ekonomické. Vďaka nim som si neskôr zohnala prácu a začala robila s financiami. Po čase mi moji zamestnávatelia ponúkli, že mi popri robote zaplatia vysokú školu. Keď sa neskôr presťahovali do Toronta, išla som s nimi. Pracovala som u nich asi päť rokov a bola to skvelá škola. Financie sú výborným základom pre veľa profesií."
Od financií k reklame
V Toronte Andrea spoznala zopár ľudí z oblasti filmu a dostala ponuku pracovať pre firmu vyrábajúcu reklamu.
„Znamenalo to odísť na voľnú nohu. Bol to risk, ale mala som iba dvadsaťšesť rokov a hoci ma práca bavila, túžila som po zmene, po čomsi tvorivejšom. Tak som kývla. Nová práca sa mi tak zapáčila, že po poldruha roku som si založila vlastnú firmu."
Andrea sa rozhodla spojiť prácu za kamerou so skúsenosťami z finančníctva. Vymyslela a zrealizovala Matchmakera, čiže Dohadzovača - reality show o rande na slepo. Reality show sa totiž dajú oproti hollywoodskym sitcomom a seriálom vyrábať veľmi lacno a sú veľmi sledované. Matchmaker prišiel na trh v čase, keď „reality tv" ako Survivor či Big Brother, boli na vrchole popularity. Aj on mal úspech. Kúpili ho mnohé veľké televízne spoločnosti v Kanade aj v zahraničí a do dnešného dňa sa nakrútilo takmer dvesto epizód.
Úspešná producentka a majiteľka štúdia
Dnes je tridsaťtriročná žena vlastníčkou a výkonnou producentkou Canadian production house Tricon Films & Television, ktorá patrí medzi desať najväčších v Kanade. Spoločnosť má kanceláriu aj vo Veľkej Británii a pôsobenie rozšírila i na distribúciu a post produkciu. Andrea tiež vlastní nehnuteľnosti, podiely v mnohých spoločnostiach a cestuje po svete. Relaxuje pri tenise, so svojimi psami a zbiera kvalitné vína.
So Slovákmi v Kanade sa príliš nestýka: „Po príchode som nemala so slovenskou komunitou najlepšie skúsenosti. Mnohí zneužívali nevedomosť čerstvých emigrantov. Napríklad im dali prácu, no platili na hodinu len dva-tri doláre, kým normálne sa za to platí osem až desať. Nevyhľadávala som ich aj preto, že som sa chcela dobre naučiť reč, tak som sa snažila čo najviac hovoriť s domácimi."
S tým, že je cudzinka, nikdy nemala problém, snáď až na úplný začiatok, keď si ešte ako servírka vypočula od arogantného opilca, že je špinavá emigrantka.
„Aj vtedy to však bola skôr výnimka. Kanada je veľmi tolerantná krajina. Kvôli práci cestujem po celom svete a naozaj, nepoznám tolerantnejšiu krajinu k cudzincom. Snáď preto, že celá je vlastne založená na emigrantoch. To však neznamená, že všetky emigračné zákony sú najlepšie, tam to nie je ideálne."
Nebyť lenivý, ale ani prihrdý
S prácou je to v Kanade ťažké, koniec-koncov ako všade.
„Aj tu je nezamestnanosť a dostať sa sem pracovať je zložité. Požiadať o politický azyl už nie je také jednoduché. Pracovať sa sem najskôr dostane konkrétny odborník, o ktorého má krajina špeciálny záujem. A ani to nie je bez problémov. Lekári či právnici musia urobiť nanovo všetky skúšky, ktoré sa navyše líšia vo Vancouvri, v Ontariu...
Na druhej strane som však presvedčená, že ak je niekto šikovný, má možnosť vypracovať sa. Musí mať záujem, nebyť lenivý, ale ani prihrdý. Tiež som doma študovala právo a nemala som záujem upratovať a nosiť pivové poháre. Muselo to tak však byť, tak som to robila a popritom na sebe pracovala." (bd)
