Martin Mráz pracuje už trinásty rok vo Viedni na neurologickej klinike ako ošetrovateľ.

V máji nás čaká vstup do Európskej únie. Mnohí sú zvedaví, čo to bude pre nás konkrétne znamenať, ak si v niektorej z členských krajín, ale aj inde v zahraničí budeme chcieť nájsť prácu. Tí, ktorí už takú skúsenosť majú za sebou, nám môžu pomôcť zorientovať sa. Na vlastnej koži si vyskúšali, aké klady a aké zápory prináša život v cudzine. Ich začiatky, skúsenosti sa zídu vždy.

Príbehy našich ľudí, ktorí pracujú alebo študujú v zahraničí, vo Víkende nájdete aj v budúcnosti.

Martin Mráz mal kedysi zvláštnu pozíciu - bol vrchnou sestrou na psychiatrii. Dnes pracuje už trinásty rok vo Viedni na neurologickej klinike ako diplomovaná sestra, vlastne ošetrovateľ. Pracovať do Rakúska odišiel medzi prvými Bratislavčanmi, hneď po revolúcii.

„Hneď ako sa otvorili hranice, začal som o tom premýšľať, no nevedel som sa odhodlať. Mal som relatívne dobré miesto, aj ideály, ale na druhej strane ma lákala ekonomická stránka práce v zahraničí. Napokon ma presvedčil najmä porevolučný vývoj v spoločnosti a v zdravotníctve. Nehovoriac o tom, že ženin strýko, ktorý žije v Kanade, razil teóriu, že treba spoznať svet."

Na konkurze pomohla nemčina

Po 89. to bolo pomerne jednoduché, Rakúšania priamo na Slovensku robili nábory sestier.

„Dostal som echo o jednom konkurze, kde keď videli, že hovorím plynulo po nemecky, hneď mi ponúkli miesto."

Martin Mráz tam zotrval dodnes. Na oddelení špecializujúcom sa na chronické bolesti, priečne preťatie miechy a reštauratívnu neurológiu.

„Keď som nastupoval, prišli sme šiesti, dnes sme na oddelení dvaja Slováci. Niektorí našinci, keď sa dostanú von, jednu vec urobia dobre, ale potom entuziazmus pomaly opadáva. Pritom, keď som nastupoval, bola disciplína oveľa tvrdšia. Spomínam si, ako som raz meškal dve minúty a staničná sestra už klopkala na hodinky - u nás sa chodí presne! Dnes mnohí kolegovia prídu aj o pätnásť minút neskôr, a nič sa nedeje. Mne sa to však nepáči. Viac mi vyhovoval prísny režim. Aspoň na našom pracovisku. Pacientom treba ráno pomôcť s hygienou, s raňajkami, majú presne naplánované vyšetrenia, tam sa nedá mávnuť rukou - pol hodina hore dole."

Postavenie človeka nezávisí od národnosti

Hoci zo Slovenska mal Martin Mráz veľké skúsenosti ako zdravotník, nenastúpil hneď ako „sestrička". Kým si nespravil nostrifikáciu, pracoval ako pomocná pracovná sila.

„No aj keď som ešte nemal nostrifikáciu, veľmi rýchlo ma akceptovali ako plnohodnotného zdravotníka, len som na to nemal oficiálny papier."

S dešpektom zo strany Rakúšanov - či už lekárov, alebo pacientov - sa nestretol.

„Viedeň je mnohonárodnostná, je tam množstvo cudzincov, takže ľudia si na nich zvykli. Možno občas trošičku cítiť pocit nadradenosti, ale ja s tým nemám problém. Postavenie človeka nezávisí od národnosti, ale od pozície, akú si vybuduje. Hneď na začiatku som si to vyriešil. Dve rakúske kolegyne pofajčievali a pili kávu, kým ja som kmital okolo pacientov. Práve som kráčal s misou, keď zazvonil zvonec. Nemohol som byť aj tam, aj tam, no ony sa nezdvihli, len na mňa začali kričať z kuchynky, kde som. Vtedy som buchol misou o zem a rázne im povedal, že máme rovnaké povinnosti."

Každý si musí zabezpečiť prácu sám

Dnes už zohnať prácu v rakúskom zdravotníctve nie je také jednoduché ako pred rokmi.

„Žiadne nábory sa nerobia, každý si musí všetko zabezpečiť sám. A musí urobiť skúšky z nemčiny. My sme ich nepotrebovali, niektoré moje kolegyne nevedeli po nemecky ani ceknúť, napriek tomu nastúpili. Dokonca nám kurz nemčiny platilo mesto. Zdravotníckeho personálu je však málo. Sú roky, keď zdravotné školy poberú málo sestier a potom vznikajú diery. Riešia to tak, že vezmú, povedzme na dva roky, sestričky z Číny."

Býva v Bratislave, pracuje vo Viedni

Hoci Martin Mráz pracuje vo Viedni už trinásty rok, neodsťahoval sa tam.

„Veľa ráz sa ma aj rakúski kolegovia a známi pýtali, prečo? Nuž, nevedel by som tam žiť, nevyhovuje mi celkom ich mentalita. Na Slovensku by sa muselo udiať niečo strašné, aby som odišiel. Som naozaj gastarbaiter - v Rakúsku mám prácu, ale doma som na Slovensku. Z Bratislavy je to do Viedne hodinka, takže nie je problém cestovať. A keď slúžim viac zmien za sebou, mám vo Viedni garsónku na prespanie. Šesť rokov som využíval núdzové ubytovanie, ktoré ponúka nemocnica, ale dlhšie to už nešlo, hoci som ho potreboval len občas, raz-dva razy do týždňa."

Práve preto, že sa Mrázova rodina rozhodla žiť v Bratislave, a nie vo Viedni, odmieta aj opakujúce sa ponuky na post staničnej sestry.

„Musel by som byť v špitáli celý týždeň, takto dva dni pracujem a dva dni mám voľno a môžem domov. V Rakúsku plánujem zostať ešte dva roky. Vtedy budem mať odpracovaných pätnásť rokov, čím vzniká nárok na dôchodok. Nuž ale uvidíme, ako sa situácia pomení po vstupe do EÚ." (bd)