Andy Hryc ako major Terazky (v strede) so svojimi kolegami z Čiernych barónov. Vo svojom nekonečnom sebavedomí dôstojnícky zbor počúval iba jedného veliteľa - Juraja Herza. FOTO - ČT

Režisér Juraj Herz má za sebou takmer tri desiatky filmových a televíznych titulov, niekoľko divadelných, doma v Prahe ženu Terezu, dcéru Annelie a v duši túžbu byť kuchárom. Patril k skupine mladých režisérov (Věra Chytilová, Jiří Menzel, Jaromil Jireš, Ivan Passer, Ewald Schorm), ktorí do Čiech priniesli novú vlnu. V roku 1968 nakrútil Spaľovača mŕtvol, ktorý patrí k vrcholu českej kinematografie dvadsiateho storočia.

Potom dostal zákaz a nakrúcal prevažne rozprávky. Aj preto odišiel do Nemecka a Francúzska. Pred dvanástimi rokmi sa s rodinou vrátil do Prahy. Uplynulý týždeň dal o sebe opäť vedieť. Ako režisér televízneho seriálu Čierni baróni od Miloslava Švandrlíka. Prvý diel videlo na ČT vyše dva a pol milióna ľudí. Spočiatku však chcel Barónov odmietnuť.

Prečo ste nechceli nakrúcať Čiernych barónov?

„Pretože som si povedal, že film je už nakrútený. Ale keď som si prečítal scenár Martina Bezouška a uvedomil si, že ide o dĺžku šiestich celovečerných filmov, prikývol som. Čím viac som na Barónoch pracoval, tým viac sa mi pozdávali."

Podieľali ste sa aj na úprave scenára?

„Vždy si upravujem scenáre podľa seba. Navyše, na látke pracujem aj s hercami."

V Čiernych barónoch ste dali dokopy herecké hviezdne nebo. Do akej miery sa naň spoliehate?

„Herci to predsa len vidia z inej perspektívy, takže spoliehať sa musím najmä na seba. Pravda, čím lepší herec, tým mám k nemu viac dôvery."

Andy Hryc, čiže major Terazky, sa trochu posťažoval, že ste raz na nich nakričali ako na malých chlapcov. Nepočúvali?

„To bolo len také otcovské napomenutie. Potreboval som sa sústrediť, a oni to nerešpektovali. Tak som im urobil trochu vojnu. Všetci však boli veľkí profesionáli a naplnili moje predstavy. Na čele s Andym."

Ako ste sa odlíšili od filmu režiséra Zdeňka Sirového?

„Ani jedna scéna z filmu sa v našom seriáli neopakuje. Aj obsadenie je celkom rozdielne. Jediné, čo obe diela spája, je kameraman Jiří Macháně. A jeho prínos je obrovský, pretože kamera nie je televízne statická, ale nesie všetky známky dokonalého filmového rukopisu."

Bývalí pétépáci Švandrlíkovi vyčítajú, že zľahčuje utrpenie vojakov a beštialitu komunistických dôstojníkov v päťdesiatych rokoch. Čo na to hovoríte?

„Je to umelecké dielo, ktoré má právo nenásilnou satirickou formou ukázať obraz vtedajšej doby. Osudy dobrého vojaka Švejka tiež nie sú a nemôžu byť presným a pravdivým odrazom života vojakov za prvej svetovej vojny. Je to obraz humoristu."

Aký je váš humor?

„Povedal by som, že zžieravejší a drastickejší. Od filmu už predsa len prešlo dvanásť rokov a zmenila sa aj situácia. Mladí ľudia majú skreslené predstavy o komunistickej strane a mnohí ľudia sa s nostalgiou pozerajú na časy minulé. Preto bolo mojou úlohou im ukázať, že nostalgia nie je na mieste. Komunistická strana bola zločinecká organizácia."

Podarilo sa vám to?

„Dúfam, že áno."

Kde ste slúžili?

„V rokoch 1958 až 1960 som bol v kláštore Teplá pri Mariánskych Lázňach. Išlo o odlúčenú jednotku posádky Klimentov."

Pétépák?

„Nie, ale zažil som, ako šesť chlapcov spáchalo samovraždu. Mali sme veliteľa, ktorý nás absolútne ničil. Tri týždne po tom, čo som išiel do civilu, ho zavreli na psychiatriu. Mne teda nikto nemôže rozprávať, že neviem, čo je vojna. Keby som tie dva roky v kláštore nezažil, seriál by som nerobil."

Vy ste však zažili aj peklo koncentráku Ravensbrück. Prečo sa to odrazilo len v jednom filme Zastihla ma noc, o konci novinárky Jožky Jabůrkovej?

„Tridsať rokov som sa snažil presadiť film o koncentráku z pohľadu desaťročného chlapca. To, čo som zažil. Mám napísanú filmovú poviedku, ale narazil som na jeden problém: chcel som robiť čiernu komédiu. A všetci mi povedali, že som sa zbláznil. Taliani, Francúzi, Nemci, Američania a, samozrejme, aj Česi."

Ale taliansky film tohto tónu, Život je krásny, dostal Oscara.

„Áno, ale až pred štyrmi rokmi, a ten príbeh je navyše veľmi štylizovaný. Údajne sa nedá robiť koncentrák ako čierna komédia. Márne som presviedčal, že ako deti sme to nemohli prežiť bez srandy. Keby tam neboli absurdné veci, ktoré boli vlastne humorné."

Za svoj najosobnejší film považujete Spaľovača mŕtvol. Prečo?

„Nakrútil som ho v šesťdesiatom ôsmom a to bol jediný rok, keď bola úplná sloboda. Vedel som, že takú voľnosť a príležitosť už nikdy nebudem mať. A mal som pravdu. Keď som bol potom na Západe, narazil som na iné obmedzenia. Tuposť dramaturgov a závislosť od peňazí sa nezmenila. Takže Spaľovač mŕtvol bol naozaj môj jediný úplne slobodný film."

Rozmýšľali ste pri úlohe Kopfrkingla v Spaľovačovi o niekom inom ako o Rudolfovi Hrušínskom?

„Keby to neprijal, tak by som to nerobil."

Vraj sa mu do postavy spočiatku nechcelo. Je to pravda?

„Keď si prečítal technický scenár, zdalo sa mu veľa záberov. Hovoril, že nebude mať čas a priestor rozohrať sa. Hoci sme s kameramanom Milotom v scenári napísali trikrát viac záberov, ako bolo vtedy bežné, nejako som ho presvedčil. Prvé tri dni bol rezervovaný. Až potom si uvedomil, že má vo filme priestor, a ďalej sme už spolupracovali veľmi ľahko."

Po Spaľovačovi prišiel pre vás zákaz. Ako ste to prijali?

„Spaľovač bol o konformistovi. A konformizmus, ktorý nastal u nás v sedemdesiatych rokoch, bol taký skutočný, že tí, čo viedli náš štát, sa v ňom videli. Preto prišiel zákaz."

Až vám ponúkli rehabilitačný film z robotníckeho prostredia Holky z porcelánu. Nebol to kompromis?

„Vedením bol však prijatý veľmi zle. Našťastie, mal úspech v kine. Všetky filmy boli viac-menej kompromisom. Ale ako som už spomenul, tie boli aj na Západe."

Po návrate ste v Čechách robili najmä divadlo. Čím vás priťahuje?

„Rád spoznávam hercov z iného pohľadu. Jediné trápenie s divadlom je v tom, že keď sa pozriem na film aj po dvadsiatich rokoch, je rovnaký. Po divadelnej premiére začína žiť predstavenie vlastným životom. Pri desiatej repríze už necítim predstavenie ako svoju prácu."

Filmy nerobíte aj preto, že vás rozladil neúspech Pasáže?

„Pritom žiadny môj film, ani Spaľovač mŕtvol, nemal vo svete taký úspech. Pasáž označili zahraniční recenzenti za najlepšiu 'kafkáreň', aká kedy bola nakrútená. Písali o nej, že Fellini s Bergmanom si v nej podali ruky. Je to trochu temný príbeh o dvoch ľuďoch z konkrétnej pražskej pasáže. Česká kritika však označila tento film za zlý a v kinách sa hral krátko, takže ho videlo málo divákov. Takže pozorne popremýšľam, či mám v Čechách ešte nakrúcať film."

Dostali ste ponuky zo zahraničia?

„Prišli z Anglicka a Francúzska."

Spolupracujete aj s manželkou - herečkou?

„Terezka mi teraz robí asistentku v divadle aj pri filmovaní. V Nemecku hrala aj v mojich filmoch, ale je zaujímavé, že odvtedy, ako sme spolu, žiadny režisér ju neoslovil. Možno kvôli mne."

Čo je pre vás najväčšou relaxáciou?

„Rád varím a oddychom pre mňa je príprava jedla pre rodinu. Ale keď mám uvariť niečo pre priateľov, som z toho nervózny dva dni vopred. Varenie je pre mňa oveľa vzrušujúcejšie ako filmovanie alebo skúšanie v divadle."

Ako ste k vareniu dostali?

„Keď som mal tri roky, bol som s rodičmi v jednej reštaurácii, myslím v Poprade, ktorá mala sklenú stenu. Za ňou bola vidieť perfektne oblečeného kuchára s vysokou čapicou na hlave. Fascinovane som sa na neho pozeral. Odvtedy som hovoril, že chcem byť kuchárom."

Prešlo vás to?

„Ale iba na čas. K vareniu som sa vrátil v dvadsiatich siedmich rokoch a baví ma dodnes. Mám veľkú zbierku kuchárskych kníh."

Aký je váš obľúbený recept?

„Ten odo mňa nechcite. Varím z hlavy a neustále experimentujem a mením chute."

Kde si ešte oddýchnete?

„Pri počítači. Každý deň mi zožerie niekoľko hodín. Surfujem po internete, píšem si na ňom scenáre. Je to úžasné."

Keby ste sa mohli znovu rozhodovať o svojom povolaní, čo by ste chceli zmeniť?

„Vlastne nič. Všetko zlé bolo nakoniec na niečo dobré."

Čo bude ďalej?

„Pripravujem Temné hry - triler pre Českú televíziu. V hlavných úlohách sa predstavia dvaja skvelí slovenskí herci, Anka Javorková a Emil Horváth."

JURAJ HERZ - narodil sa 4. 9. 1934 v Kežmarku. V roku 1954 skončil Umelecko-priemyselnú školu (odbor fotografia) v Bratislave. V roku 1958 absolvoval bábkarskú katedru na DAMU. Krátko pôsobil v začínajúcom Semafore a začal vystupovať vo filme ako herec. V roku 1965 debutoval hrabalovskou stredometrážnou snímkou Zberné surovosti. Podľa prózy Hany Bělohradskej nakrútil detektívku Znamenie Raka (1966), geniálne sfilmoval Fuksovho Spaľovača mŕtvol (1968), Petrolejové lampy Jaroslava Havlíčka (1971), Jessii a Morgianu Alexandra Grina (1972). V roku 1996 nakrútil podľa novely Karla Pecku film Pasáž. Pre Herzovu tvorbu je príznačná žánrová pestrosť. Stretneme sa s lyrickou hudobnou groteskou Krívajúci diabol (1968), s imitáciou klasickej nemej grotesky Gagman (1987), s psychologickou drámou - Deň pre moju lásku (1976), Krehké vzťahy (1979), so sci-fi hororom Upír z Feratu (1981) a s množstvom rozprávok - Deviate srdce, Panna a netvor (obidve 1978), Galoše šťastia (1986). V Nemecku nakrútil Žabieho kráľa, Cisárove nové šaty (1994) a Hlúpu Augustínu (1993).