„Podstata môjho umenia je v tom, že polievku jem lyžicou, a nie vidličkou," hovorí János Fajó (1937) o spôsobe svojej tvorby. Na otázku, čo tým myslí, s miernym úsmevom odpovedá: „Zoberiem nožničky a strihám tvary. To je tá sloboda, ktorú vynašiel už Henri Matisse. A keď chcem ísť do priestoru, tak geometrické obrazce pílim pásovou pílou."
János Fajó má v umení jasno. Pripomínajú to ostré hrany jeho obrazov a objektov. Diela pomenúva jednoducho a vecne: Elipsa s výrezom, Spletenie, Kruh v troch dimenziách. Ako hovorí, ide buď o formu, alebo o studenú a teplú farbu. Preto je jeho umenie najmä o pocitoch. Majstrovstvo maďarského umelca je v tom, že objekt poskladá do takej kompozície, že má aj metafyzické pôsobenie. Vtedy je spokojný. Svoj cieľ už splnil veľakrát. Aj preto sa z neho stal jeden z najuznávanejších maďarských výtvarníkov.
János Fajó bol žiakom legendárneho Lájosa Kassáka. Práve on bol impulzom, aby sa od kubistických obrazov nasmeroval ku konštruktivistickému umeniu. Keď János Fajó pracoval v budapeštianskej umeleckej tlačiarni, Victor Vasarely aj Max Bill mu s dôverou dávali tlačiť serigrafie. „Vtedajšiu prácu by som porovnal k hudobníkovi, ktorý zahrá na koncerte skladbu od Beethovena," hovorí. „Aj my sme sa vcítili do predlohy a dali sme do nej kúsok svojej osobnosti."
