ho v Nitre.

„Vždy si predstavujem, aké by to bolo byť hlavným hrdinom. Zistila som, že škaredé káčatko sa dá stotožniť s nami nepočujúcimi," hovorí Zuzana, ktorá sa narodila bez sluchu. Lekári to zistili, keď mala vyše dvoch rokov. Dostala sa do rúk dobrej logopédky. Odmalička sa učila vyslovovať jednotlivé hlásky a správne otvárať ústa. Už si na to nepamätá. Súhlasí s tým, že to bolo ťažké, ale zdôrazňuje, že najmä pre jej rodičov. Ako štvorročná už vedela písať. Nastúpila do školy pre sluchovo postihnutých, kde sa naučila posunkovú reč.

Nepočujúci nemali vtedy veľa možností študovať. Išla preto do Kremnice na odevnú priemyslovku, neskôr na dramatickú výchovu pre nepočujúcich Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Keď sa dostala do kolektívu počujúcich, cítila sa stratená. Dnes tento problém už nemá, vie čítať z pier a vie aj rozprávať. Vždy sa pri tom trochu obáva, že si nespomenie na nejaké slovíčko.

„Pracujem s deťmi v občianskom združení Effeta v Nitre svätého Františka Saleského. Stále viac si uvedomujem, že pohybová výchova je dôležitá pre rozvoj osobnosti nepočujúceho človeka. Ten si vie prečítať a pochopiť jednotlivé slová, ale nevie si ich dať do kontextu. Pomáha mu v tom divadelný priestor."

Zuzana dobre cíti rytmus aj bez toho, aby sa dotýkala stola či zeme. Počúva hlboké tóny. „Nikto na svete totiž nie je úplne nepočujúci. Každý má zvyšok sluchu a závisí od toho, ako sa ho naučí používať," vysvetlila na festivale Agáta Čermáková, matka nepočujúceho dieťaťa.

Zuzana tvrdí, že je so svojou prácou spokojná, no chcela by ešte študovať špeciálnu pedagogiku.

JANA BEŇOVÁ