Do značnej miery to tak v skutočnosti aj je, veď Kuras odišiel po auguste 1968 do Londýna, navyše aj pracoval v BBC, čo síce mohlo ponúkať istý prienik do povedomia, no určite to ešte mnohonásobne zvýšilo jeho nežiadanosť pre našu postupne normalizovanú spoločnosť.

V deväťdesiatych rokoch však české vydavateľstvá začali splácať tento dlh, a tak popri spomínanej knihe úvah o dedičstve komunizmu v strednej Európe vyšli aj jeho viaceré ďalšie diela. S odstupom a uštipačnou presnosťou, sarkazmom a iróniou sleduje a glosuje české pomery a náturu svojich bývalých krajanov.

Alergický je napríklad na ich lásku k pohode, ktorá u nich prevažuje vari nad všetkým, nad povinnosťou, poctivosťou, etikou a spoľahlivosťou. „Což neznamená, že by byli nepoctiví, neetičtí nebo nespolehliví, bez smyslu pro povinnost a loajalitu," píše v knihe Češi na vlásku. „Dovedou být velmi loajální, závazní a dokonce hluboce oddaní své pohodě. Každý, kdo by od nich žádal loajalitu, by jim nejprve musel zaručit pohodu." To dobre chápali okupačné nacistické úrady a neskôr komunistický režim, „který Čechům připravil život sice nudný a idiotský, ale ve srovnání s ostatním komunistickým světem velmi pohodlný".

Po knihách Anglie je na houby, Jak přežít padouchy, Nebýt Golema, Deník viruse aidsu, Sekl se Orwell o dvacet let?, Antonín a František jsou naživu a viacerých ďalších prichádza pražské vydavateľstvo G plus G s najnovším Kurasovým dielom Zakázané ovoce vědění s podtitulom Bible jako drama a terapie. Aby naplnil svoj zámer, začína s dramatickým a psychologickým minimom, kde využíva aj svoje skúsenosti dramatika, ktorý napísal mnoho divadelných a rozhlasových hier. „Drama vzniká, když někdo udělá něco nepředvídaného, psychologie vzniká, když se ho zeptáme proč."

Krátky exkurz o tragédii a komédii korunuje Napoleonovým citátom, že z každej tragédie sa stane komédia, keď sa človek posadí. Vtipne a elegantne tak prichádza ku konštatovaniu, že najpríjemnejším dramatickým žánrom je tragikomédia, ktorej najväčšími majstrami sú William Shakespeare a Moše, predpokladaný autor pentalógie, po hebrejsky nazývanej Tóra a po grécky Pentateuch, tvoriacu prvú časť Biblie. Už je tu len ospravedlnenie pre tých, ktorým je Biblia čítaním vážnym a tragickým, a nasleduje Kurasovo bravúrne vtipné čítanie Biblie ako komédie, v ktorej tragické prvky slúžia len ako kontrast na jej zvýraznenie. „A právě komedie jim dáva kvality terapeutické."

V tomto duchu si Kuras všíma aj Boha Tvorcu, nie jeho vážnu prácu pri tvorení sveta, ale to, ako sa pri tom komicky správa, neustále si pochvaľuje, ako sa mu všetko darí. Takto si Tvorca sám so sebou v nepretržitom úžase rozpráva šesť dní, až ho to odrazu vydesí a prinúti urobiť niečo nepredvídané. „Uplácá si legračního pajduláka a vdechuje mu kus sebe, aby se mu podobal, přidělá k němu ženskou, dá jim vládu nad světem, sedne si stranou, dá si šábes a čeká, až udělají něco nepředvídaného." To sa deje počas celého siedmeho dňa, a pretože sa už nikde nepíše o žiadnom ôsmom dni, je pravdepodobné, že tak ako predošlé dni trvali milióny rokov, siedmy deň prebieha teraz. Je vydaný celkom napospas človeku a podľa toho tiež vyzerá.

Takto Kuras baví a šokuje, pre niekoho možno až kacírsky. Pri čítaní vyše dvadsiatky kapitol, od Krízy náboženstva po Biblickú ekológiu si možno niekto pomyslí, že autora viedla trochu aj myšlienka Kingsleyho Amisa, ktorú Kuras rád cituje: „Jestliže nedokážeš nikoho naštvat, nemá význam nic psát." A keby bolo najhoršie, že mu pomôže múdrosť Heinricha Heineho: „Bůh mne odpustí. Je to jeho profese."

Ale všetko je inak, Benjamin Kuras s Bibliou nepolemizuje, vyberá z nej len pár vecí, ktorými chce pobaviť a priviesť k premýšľaniu aj ľudí nebiblických či antibiblických. Robí to v presvedčení, že autorov Biblie by potešilo, keby videli, ako sa niekto snaží ich posvätné texty čítať nielen s úctou, ale aj s úsmevom. A nebol by to Kuras, ktorý by ich dokonca nepodozrieval, že práve to mali v úmysle.