Lepší debut si nórsky policajt z Trondheimu Magnar Solberg nemohol priať. Jeho meno pred olympijským finále v biatlone na 20 km v Grenobli 1968 nikto pri vypočítavaní favoritov nespomenul, no práve ono sa po pretekoch ocitlo najvyššie. Na rozdiel od konkurencie totiž Solberg ako jediný vybielil všetky terče a vyhral s 54-sekundovým náskokom pred favorizovaným Rusom Alexandrom Tichonovom. O štyri roky neskôr v japonskom Sappore si triumf zopakoval a stal sa prvým biatlonistom planéty, ktorý dokázal obhájiť olympijské zlato.
Trvalo dlhých tridsať rokov, kým bol niekto podobný kúsok schopný zopakovať. Na dvadsaťkilometrovej trati je dodnes jediným, kto niečo podobné dokázal. Na polovičnej, ktorá je na programe OH až od roku 1980, sa mu pred dvoma rokmi v Salt Lake City vyrovnal krajan Ole Einar Björndalen, keď obhájil prvenstvo z Nagana 1998, no jedno prvenstvo Solberg drží stále. Je najstarším olympijským víťazom histórie. V čase sapporského triumfu mal 35 rokov a 4 dni.
Pobláznil ho kolega
Solberga k biatlonu priviedol kolega na policajnej stanici v Trondheime Martin Stokken. Na olympiáde v domácom prostredí v Oslo 1952 si vyjazdil v hladkom behu ako člen štafety na 4 x 10 km spolu s krajanmi Estenstadom, Kirkholtom a Brendenom striebornú medailu. Chuťou na šport nakazil aj Solberga. Ponúkol mu, že ho bude trénovať, a Magnar súhlasil.
„Ani mi nenapadlo, že bude taký tvrdý. Po tréningoch ma bolelo celé telo, ale vzdať som to nemienil. Mal naozaj svojrázne metódy. Napríklad terče vystaval na kopci a mal som čo robiť, aby som sa po príchode k nim dokázal upokojiť, a vôbec niečo trafiť," priznal Solberg.
Možno práve tam sa skrýva tajomstvo jeho čistej streľby na olympiáde v Grenobli. Keby nebolo tej, skončil by v poli porazených. Bežecky vtedy zďaleka nebol najrýchlejší. Trafiť všetkých dvadsať terčov a vyhnúť sa minútovej penalizácii za každú ranu mimo, nebolo vôbec jednoduché. V tých časoch sa ešte strieľalo z veľkokalibrovky (malokalibrovky zaviedli až v roku 1976) a počas každej streľby boli terče v inej vzdialenosti. Pálilo sa na ne medzi tretím a osemnástym kilometrom a ich vzdialenosť sa postupne zmenšovala. Z 200 na 150, 100 a napokon 50 m, pričom na prvých troch mohol pretekár páliť z akejkoľvek polohy. Len na poslednej musel strieľať bez opory v stoji.
Kraľoval „len" na olympiáde
Ani po triumfe v Grenobli odborníci príliš rodákovi zo Soknedalu na nasledujúcej olympiáde v Sappore neverili. Na majstrovstvách sveta nezvíťazil ani raz. V Zakopanom v roku 1969 sa mu ušiel bronz, o rok neskôr v Östersunde sa na stupne víťazov nezmestil, aby si následne vo fínskej Hämeenlinne došiel znovu len po bronz. Titul mu stále unikal.
Olympijské súťaže zvládal dokonale. V Sappore museli pre husté sneženie súťaž najprv prerušiť a presunúť na druhý deň. To sa už mraky vytratili a Solberg si dobehol po historické druhé zlato. Na smútok Hansjorga Knautheho, biatlonistu NDR (Nemci mohli prvý raz štartovať ako dve samostatné republiky), ktorý bol najväčším favoritom pretekov.
„Všetci sa prikláňali k tomu, že vyhrá Knauthe, no ja som bežal fantasticky. Keď som sa v cieli dozvedel výsledný čas, neveril som vlastným očiam. Znovu som vyhral, hoci na rozdiel od Grenobla som sa už dvom trestným minútam nevyhol. Napriek tomu mi to stačilo, hoci Knauthe minul terč len raz," spomínal Solberg.
Pomenovali po ňom preteky
Štvrtého februára (tri dni pred začiatkom biatlonových MS v nemeckom Oberhofe) oslávi 65. narodeniny. Jeho meno však v Nórsku pretriasajú každý rok. Na jeho počesť sa v krajine usporadúvajú žiacke preteky.
Od Solbergových čias záujem o ne niekoľkonásobne stúpol. Nórsko je dnes biatlonová veľmoc s množstvom individuálnych titulov majstrov sveta a olympijských víťazov. V súťaži štafiet sa však severania dočkali olympijského zlata až pred dvoma rokmi v Salt Lake City. Po troch strieborných medailách (Grenoble '68, Sarajevo '84 a Nagano '98) konečne zlomili rusko-nemeckú nadvládu (z predchádzajúcich deviatich štafiet vyhrali Rusi 6 a Nemci 3).
