Ako prijala vaša cirkev schválenie zmluvy o vzdelávaní, ktorá zavádza do škôl povinne voliteľné náboženstvo?

„Ako človek so zmluvou nie som stotožnený, aj ako cirkev sme vydávali kritické stanoviská. Sme však súčasťou Ekumenickej rady cirkví, takže sme sa s touto témou zviezli. Zdá sa mi, že efekt, ktorý povinná výučba náboženstva nakoniec bude mať, skôr pomôže zaočkovaniu mnohých detí proti skutočnému kresťanstvu. Bojím sa, že v snahe, ktorá bola mienená dobre, to môže s náboženstvom na školách skončiť ako kedysi s marxizmom."

Čo teda odporučíte svojim veriacim, majú prihlásiť deti na náboženstvo?

„Podľa situácie, závisí od učiteľa. Ak bude dobrý učiteľ etiky, bude lepšie ísť na etiku, ak bude dobrý učiteľ náboženstva - na náboženstvo, je jedno, či už bude katolícky, či evanjelický, alebo iný."

Keď sa dohoda pripravovala, zazneli kritické hlasy aj od nejakej inej cirkvi? Máme informácie, že ani židovská náboženská obec so zmluvou nesúhlasila.

„Nezúčastňoval som sa na rozhovoroch. Riaditeľ našej cirkevnej školy, ktorého prizval minister do komisie, však vzniesol kritické námietky, s ktorými som súhlasil aj ja. Komisia si ich začala osvojovať, ale už bolo neskoro, v tom čase už bola téma politicky uzavretá."

Prečo majú najmä veľké cirkvi takú snahu zmeniť dobrovoľné náboženstvo na povinné?

„Myslím si, že je za tým jednoduchá myšlienka, ktorá je svojím spôsobom pravdivá, a to, že rozmer etiky a toho, čo prináša náboženstvo, je dôležitý pre mravný rast ľudí. S tým sa stotožňujem, ale podľa mňa to tvorcovia prakticky nedomysleli. Oveľa lepšie by bolo investovať do pomoci rodín, aby žili hlbším životom, lebo etika sa v prvom rade utvára v rodine. Škola, dokonca ani cirkev túto úlohu nikdy nemôžu dostatočne suplovať, mali by byť pomocnými organizáciami. V tejto úlohe zlyhávajú hlavne rodiny - buď sa rozpadajú úplne, alebo sa starajú o materiálne veci, a nie o citovú výchovu, učiť sa lásku prijímať a dávať, byť pravdivý, byť poctivý. Keď sa táto úloha prenesie do školy, hodnoty sa formalizujú a nebude to fungovať dobre. Deti budú mať odpor k náboženstvu alebo k etike. Ak by som hovoril o týchto veciach v škole, bola by to súčasť jednotného etického vzdelávania, ktorého časť by mohla byť o koreňoch západnej civilizácie v kresťanstve, ktoré by bolo chápané všeobecne a zdôrazňovalo by to podstatné, čo kresťanstvo prináša, ale až od druhého stupňa."

Náboženstvo sa však zavádza už od prvého stupňa, aký to bude mať efekt?

„Na prvom stupni je dieťa prístupné všetkému, nemá kritické myslenie, nemôže tam byť dialóg, hľadanie. Navyše, náboženstvo nie je fyzika, zaoberá sa najpodstatnejšími vecami života, o ktorých môže hovoriť iba ten, kto ich naozaj žije. Rád by so vedel, kde nájdu ľudí, ktorí to budú učiť. Ak ho niekto bude učiť formálne, tak to bude mať zlé následky."

Akých zlých následkov sa obávate?

„Z hľadiska toho, ako my žijeme duchovný život, nie je podstatná otázka, či sa bude učiť náboženstvo v školách, alebo nie. Skutočná viera vzniká inde, nie takýmito inštitučnými cestami. Jediné, čo mňa na tom môže zaujímať je, že o 30 rokov stretnem človeka, ktorý bude mať duchovné problémy, ale bude mať silne citovú racionálne nezdôvodnenú averziu voči kresťanstvu. Keď sa spýtam prečo, odpovie, že chodil na náboženstvo. Takých príbehov je veľa."

Poznáte také príbehy?

„V minulosti bolo bežné, že učiteľ mal autoritu, vynucovanú aj trestami. Často počujeme - nebudem chodiť do kostola, lebo učiteľ náboženstva ma bil po prstoch, lebo som niečo nevedel naspamäť. To je jeden typ starého formalizmu, ale podobné typy demokratickejšieho formalizmu sa budú prejavovať vždy. Náboženstvo je viac ako akýkoľvek iný predmet viazané na nositeľa - učiteľa, musí to v sebe žiť, iba toľko môže odovzdať, koľko naozaj premyslel, precítil, a bojím sa, že v tomto ohľade sa ukáže obrovský deficit."