vá.

V pražskom divadle Na zábradlí skúšate hru s názvom Kozmonautov posledný odkaz žene, ktorú kedysi, v bývalom Sovietskom zväze miloval. O čo v nej ide?
Je tam štyridsaťdva prestavieb, čo je v divadle čistá katastrofa! Hra je postavená na spleti príbehov, ktoré sa spolu navzájom prepájajú, ale všetko pekne funguje. Hrám mladú Rusku, ktorá nemá mamu a jej otec je vo vesmíre. Preč je už niekoľko rokov, ona medzitým vyrástla a nikto nevie, či otec-kozmout ešte vôbec žije, lebo pracuje pre tajnú misiu sovietskej kozmickej lode. Takže ja tam stále čakám na otca a zažívam rôzne situácie. Oklame ma a zneužuje ženatý chlap, stanem sa erotickou tanečnicou a zapletiem sa s bohatým mafiánom. Je záhadné, ako vlastne táto Nataša skončí, pretože na konci kričí „Táto, táto!" a on exploduje. Podľa mňa asi ona sama spácha samovraždu.
Hovoríte po česky?
Áno. Príliš mi čeština nejde, ale tým, že hrám Rusku, je to v poriadku.
Ako vás vnímali vaši českí kolegovia? Nie ste medzi nimi cudzorodý element?
Sú ku mne milí, najmä páni Jiří Ornest a Leoš Suchařípa, ktorí sú vynikajúci herci aj ľudia. Hru režíroval Juraj Nvota a ten nás s Táňou Pauhoufovou, akoby ochraňoval. Teším sa, že sa alternujem práve s Táňou, pretože sme odlišné, dokonalé protiklady. O to je to potom zaujímavejšie.
Diváci sa zabávajú?
Nie je to veselohra. V inscenácii nádherne vynikol Nvotov rukopis. Je to môj najobľúbenejší režisér. Každej postave vie dať hĺbku, geniálne pracuje s tragikomikou.
Ako vnímajú v Čechách slovenské dievčatá?
Pre nich sme príliš temperamentné. Ani v divadle nie sú také vrelé vzťahy ako u nás. Neobjímajú sa a nebozkávajú ako my, keď sa stretneme. Aj keď sa opijú, sú striedmejší. Pôsobia ako Germáni, akoby ani neboli Slovanmi. My prežívame vzťahy živelnejšie. Aj keby len na chvíľu, aj tak naozajstne.
Majú voči vám výhrady?
Pre nich sú naše stretnutia hektické. Na druhej strane niekedy pokladajú slovenský prejav za primitívny. Majú zvláštny „pepíčkovský" kult. Kto sa tvári inteligentnejšie a mudruje aj nad nepodstatnými vecami, ten drží formu. Slováci menej hovoria, a keď - tak ručne-stručne. Slovensko mi je bližšie.
Ako sa vám v Prahe býva, keď ste tam?
Mám tam byt a veľa kamarátov. Prahu mám naozaj rada. Moja sestra tam študuje na vysokej škole maľbu. Sme taká rozlietaná rodinka.
Študovali ste kedysi v Nórsku. Ako to bolo?
Moja teta v Nórsku učí na vysokej škole. Išla som tam po gymnáziu a skúšala som študovať aj filmovú réžiu. Po roku som sa však vrátila domov, lebo doma je lepšie.
Prečo?
Bolo mi tam smutno. V škole bolo fajn, ale keď študujete v Bratislave, môžete ísť každý druhý víkend domov. Iné je odrezať sa na polroka niekde na severe.
Ale severanom rozumiete, nie?
To áno. Sú podobní Slovákom.
V temperamente?
Neviem, či v temperamente. Slováci sú hlboký, veriaci národ. Napriek tomu, že sa o Nóroch tvrdí, že sú neverci a že sú chladnejší, ja si to o nich nemyslím. Vedia byť rovnako "depresívni" ako Slováci. Stretla som tam veľa hĺbavých a zaujímavých ľudí.
Udržiavate s nimi kontakty?
So svojimi bývalými spolužiakmi a kamarátmi sa stretávam v Amsterdame.
Juraj Nvota vás v minulej sezóne obsadil do nórskej hry Sen o jeseni. Hráte tam zrelú ženu, ktorá stratila nádej. Ako je to u vás s beznádejou, dokážete s ňou pracovať?
Úžasná hra! Bola však taká pochmúrna, že sa ľuďom nečudujem, keď ju akosi nevyhľadávali. Diváci si prídu do divadla oddýchnuť. My ale musíme robiť rôzne žánre, komédie aj tituly o beznádeji. Nietzsche povedal, že človek má v živote dve polohy: buď je v stave beznádeje, alebo sa nudí. Šťastie si človek uvedomí až ex post, a vtedy je hneď nešťastný, lebo vie, že už skončilo. A keď je človek šťastný, je to chvíľa pokoja, istej stagnácie, čiže nuda.
Teraz sa nudíte, alebo ste bez nádeje?
Myslím, že som šťastná a čo sa týka nietzscheovskej nudy... záleží aj od temperamentu. Som cholerik a môj život je veľmi rušný.
Ste zamilovaná?
Platonicky milujem Martina Valihoru. Žije v Amerike.
A koho neplatonicky?
Jáj, toho je veľa! (Smiech.) Nemusím odpovedať, však? Ale napríklad milujem svojho psa, slovenského čuvača Feďka. Chodí so mnou aj na skúšky. Všetkým sa páči. Aj pán Milan Lasica, keď režíroval Milovníkov, ho mal rád.
Využili ste svoju znalosť nórštiny, keď ste sa zhovárali s dánskou autorkou hry Milovníci - Nikolinou Werdelinovou?
Pokúsila som sa o to, ale príliš nám to nešlo. V angličtine som sa však od nej dozvedela, že Milovníkov, ktorých Milan Lasica urobil ako trpkú komédiu, v Dánsku režírovali ako čistú tragédiu. Myslím, že sa jej naše bratislavské predstavenie veľmi páčilo. Veď hra je dobrá vtedy, keď sa dá urobiť rôznymi spôsobmi.
Ako ste zapadli do ustáleného desaťročného súboru Astorky?
Bola som veľmi prekvapená, ako ma milo prijali. Našla som tu kultivovaných profesionálov. Obdivujem ich. Zobrala som niekoľko predstavení po Szidi Tóbiás, kým je na materskej dovolenke. Mám tak možnosť vidieť priamo na scéne herecké koncerty Borisa Farkaša alebo Zuzany Krónerovej. Je veľmi zaujímavé, ako tvoria. Každý režisér pracuje s hercami inak. Juraj Nvota nás vedie, ale Milan Lasica nám necháva priestor a iba profesionál dokáže tento priestor naplniť. Ja sa zatiaľ o to iba pokúšam.
Vysokú školu, kde vás Zuzana Krónerová učila, ste ukončili len minulý rok. Nesnaží sa vám stále radiť?
Ale áno, je perfektná. V prvom ročníku ma chceli z herectva vyhodiť. Vôbec som nevedela, čo odo mňa chcú.
Dáva to zmysel, keď ste sa práve vtedy vrátili z Nórska...
Nerozumela som tomu, čo mám robiť. Vtedy ma Zuzana Krónerová zobrala na bok a povedala mi, že keď sa prestanem hanbiť, budem veľmi dobrá. V rozhodujúcej chvíli mi dodala sebadôveru. Hrozne mi pomohla a doteraz mi pomáha. Je to moja druhá mama.
Dopĺňa vašu rodinu?
(Smiech.) Mám jednu sestru, ale môj otec je z ôsmich detí a mama z piatich. Iba nedávno sa mi narodil jedenásty bratranec. Oslavy a všetky sviatky - to je pre nás večná rodinná rotácia.
Ako využívate svoj spevácky talent?
Ešte v Nórsku som okrem réžie študovala jazzový spev. Občas som spievala s rôznymi kapelami, v Prahe si rada zaspievam na klubových koncertoch mojich kamarátov - skupín Base Line a Into Funk. Teraz v Slovenskom rozhlase nakrúcam vlastné cédečko, ktoré sa bude volať Gvozdove zuby.
O čom spievate?
O pominuteľnosti života. Paradoxne to dáva nádej. Keď si človek naplno prizná, že je tu dočasne, môže byť dobrý. Nebude predsa zbytočne mrhať časom na zlobu a negativitu.
Neprehovárajú vás vaši pražskí kamaráti, aby ste tam ostali?
Áno, zdá sa im to prirodzené, ale zatiaľ ma baví môj spôsob práce - mením prostredia, stále cestujem, hrám v Bratislave, Prahe, aj Brne...
V Brne hráte v autorskej hre režiséra Doda Gombára Sex, drogy a rock?n?roll. Vybral si vás na základe konkurzu, na ktorý prišlo až stošesťdesiat dievčat. Nebáli ste sa ich?
Fakt ich bolo veľa! Prvé, čo som urobila, zaspala som začiatok konkurzu. Zobudili ma v šatni Bolka Polívku, odviedli na javisko, dali mi do rúk nejaký text, a keď som ho čítala, všetci sa hrozne smiali... Ostatné adeptky mi neprekážali. Mám ľudí rada, a ak má v mojom živote niečo prísť, tak to príde, a ak, nie, tak sa nič nedeje. Za seba sa hanbiť nemôžem, lebo som to ja, človek, a mám čisté svedomie. Som z pobožnej rodiny, snažím sa nebyť zlá, neohovárať, neubližovať, lebo viem, ako to bolí, keď ublíži niekto mne. A ak som niekedy niekomu ublížila, tak nevedomky. Sorry.
Nemali ste ani náznak trémy?
Vtedy som bola sebavedomá študentka. Študent má ešte iný pohľad na divadlo - verí v umenie, zmysel divadla
a že ho čaká sláva. Myslí si, že je to jeho poslanie a jediná cesta. Je radikálnejší. Keď sa dostane do reality a začne sa stretávať s nájomným, cestami a hereckou rutinou, zistí, aké je to ťažké povolanie a získa pokoru. Ja zatiaľ rutinu nepoznám, pre mňa je ešte to, čo zažívam v divadle, stále fascinujúca skutočnosť.
Podľa svojej hry Dodo Gombár nakrútil aj film. Aký mal ohlas?
Väčšinou sú divadelné prenosy na plátno veľmi nudné. Dodo však vymyslel zvláštnu filmovú verziu. Prelína sa v nej divadelný svet s realitou, v ktorej využil kinematografické postupy. Vznikol zaujímavý mix, ktorý mal výborné ohlasy. V tomto filme ma uvidel režisér Filip Renč a ponúkol mi úlohu Lídy Baárovej. Azda sa mu podarí zohnať prostriedky pre svoj projekt. Uvidíme.
Hrali ste v drsnej modernej hre Faidrina láska, kde sa zamilujete do nevlastného syna. Nie je to tak, že na brutalitu na javisku už nikto nie je zvedavý?
Možno... Moja mama je psychologička a tvrdí, že je veľakrát sporné, čo ešte je ľudské a čo nie, čo je brutálne, čo nie. Každý má iný hodnotový systém a odlišnú mierku tolerancie.
Vaša mama profesionálne analyzuje aj vaše správanie?
Absolútne ma pozná! Spolu s mojou babkou, ktorá sama vychovala päť detí, sú pre mňa nádejou a útechou. Naozaj mám geniálnu rodinu!
Aj vy sa cítite byť psychologičkou?
Áno, veď ja mám vlastne titul PhDr! Moja mama promovala, keď bola tehotná so mnou v ôsmom mesiaci. V dnešnej dobe by mal mať každý svojho terapeuta. Ľudia sa za to hanbia, ale podľa mňa je to nevyhnutné. Terapeut vám odstráni z cesty zbytočné prekážky, ktoré v živote máte, aby ste sa nemuseli stále zohýňať a odpratávať si ich sám.
Svojho terapeuta máte v mame?
Podobná pomoc v rodine neexistuje, lebo tu funguje citová zainteresovanosť. Zatiaľ je pre mňa terapiou divadlo. Tam sa vykričím a vybúrim.
Vy by ste boli schopná poskytnúť niekomu takúto pomoc?
Asi áno, ale neviem, či dobre. Mám veľa kamarátov, s ktorými sa máme veľmi radi a zverujú sa mi. Ale keď kamarátovi zavesíš na nos svoje problémy, tak vždy, keď ho stretneš, privítajú ťa znovu aj všetky tvoje starosti, ktoré si mu odhalil. Terapeutom musí byť cudzí človek.
Na VŠMU ste zabodovali úspešným predstavením Dievča bez vena, ktoré bolo zaujímavé okrem iného tým, že všetky postavy, aj mužské, hrali študentky. Ako sa vám hralo bez chlapcov?
Všetci hovorili, že to bolo geniálne predstavenie. Mali sme skvelého režiséra Józsefa Czajlika, o ktorom si myslím, že práve on ma naučil hrať. Hoci som stvárňovala muža, Paratova, bola to moja zatiaľ najvypracovanejšia postava. Ale musela som sa bozkávať s Monikou Hilmerovou! A nikdy nezabudnem na medzinárodnú súťaž študentských divadiel Zlomvaz, keď som po prekonanej salmonelóze musela zdvihnúť Moniku na ruky. Bolo to hrozné! Zdvihla som ju nakoniec, a tak to aj dopadlo... (Smiech.) Skrátka, vyhrali sme.
Čo robíte, keď nie ste v divadle a nespievate?
Čítam teraz diela amerického psychoterapeuta Irvina D. Yaloma Mama a zmysel života, Keď Nietzsche plakal a Chvála psychoterapie. Herectvo s psychológiou úzko súvisí. Ako inak by som mohla vytvoriť hlbokú postavu štyridsaťročnej ženy s dieťaťom v Sne o jeseni? Keby som mala každú svoju postavu zažiť v reáli, tak sa zbláznim, to sa nedá. Samozrejme, môžem hľadať medzi ľuďmi, ale v týchto knihách sa pomenúvajú najrozličnejšie ľudské pocity veľmi zrozumiteľne a krásne. To by si mal prečítať každý. Herci vlastne zobrazujú odbočky od normálu, rôzne druhy psychopatie. Veď aj fajčenie je psychopatia - nutkavý sklon k sebapoškodzovaniu. A zdrojom inšpirácie je pre mňa aj moja mama.
Poznačila vás mamina profesia?
Celé detstvo som sa pohybovala medzi ľuďmi, ktorí chodili za mamou na oddelenie do Levoče. Potom som mala problémy s komunikáciou s "normálnymi" ľuďmi. Spolužiaci ma považovali za nejakú "divnú". Keď som bola malá, bola som hrozný čert, ako asi každý, kto sa dostane na herectvo. Učitelia ma nemali radi, dostávala som štvorky aj za zlé správanie. Vždy som však vedela, že duševne labilní ľudia nie sú zlí, len vnímajú svet ináč. Uvedomujú si, že nie sú zdraví a sú dobrí. Určite sú istejší než zdravý človek v rozhodnutí byť dobrý a neubližovať.
Na jeseň ste boli na východnom Slovensku na zájazde s hrou Matka. Rožňavské publikum vraj bolo pohoršené vulgárnym slovníkom, ktorý v nej znie. Všimli ste si to?
Všimli, ale myslím, že sa na predstavení ľudia aj tak zabavili, akurát to potrebovali trochu skryť. V menších mestách sú mravy puritánskejšie. Potom sme odišli do Popradu, kde som zahrala svoju postavu so spišským prízvukom. Diváci až kričali a pišťali od smiechu, pri potlesku stála celá sála.
Ako si predstavujete svoju budúcnosť, keď už ste v realite oboma nohami?
Neviem, ale odvážnemu šťastie praje. Verím v Boha a snažím sa nerobiť zle. Keď niekomu ubližuješ, prehlbuješ vlastné utrpenie. S mamou som bola na Vianoce na omši v Levoči. Bol to prekrásny zážitok! V dobrej viere som potom mamu nasilu vytiahla zalyžovať si a na svahu jej vyskočilo koleno. Takže, nič netreba prehnať. Človek chce dobre, a spraví zle.

Kto je to:
Lucia Gažiová (1979) prišla do Bratislavy zo Spišskej Novej Vsi. Jej rodiskom je Levoča. Minulý rok skončila herectvo na VŠMU, vzápätí sa stala členkou súboru divadla Astorka Korzo?90, kde ju obsadil do hry Sen o jeseni režisér Juraj Nvota. V decembri minulého roku úspešne odpremiérovala v réžii Milana Lasicu trpkú komédiu Milovníci. Hrá v tituloch Matka a Historky z Viedenského lesa. Účinkuje v Brne v Divadle Bolka Polívku v hre Doda Gombára. Pripravuje debutové cédečko. Účinkuje vo výtvarných performancoch výtvarníka Tomáša Bujňáka. Na televíznych obrazovakách sa objavila vo viacerých pokračovaniach Skrytej kamery, v seriáli Čierni baróni, filmoch Slečna dušehojivá, Kruté radosti. V týchto dňoch skúša v pražskom divadle Na zábradlí v hre Kozmonautov posledný odkaz žene, ktorú kedysi, v bývalom Sovietskom zväze miloval a pripravuje sa na nakrúcanie celovečerného filmu z rómskeho prostredia v Košiciach Babie leto v réžii Roberta Šuchtu.

Povedali o nej:
Marek Orel, scenárista
Lucia je plná záhad. Kto by chcel rozlíšiť čo i len jednu z nich, zapletie sa ešte väčšmi. Hoci navonok pôsobí neprístupne až drsne, pri hre Člověče, nezlob se som zistil, že je to milé a zraniteľné dievča. Jej herecké obzory sú obrovské.
Dodo Gombár, režisér
Lucia je živelný a bezprostredný človek. Má zvláštny dar podmaniť si svoje okolie, čo dokáže zužitkovať aj na javisku. Obsadil som ju svojej hry Sex, dogy a rock n roll, kde presne stvárnila rolu osudovej a rozorvanej ženy. Do budúcnosti jej držím palce.
Juraj Nvota, režisér
Raz mi povedala, či to nebude tým, že vyrastala v nekritickom obdive. Verím, že už je dospelá, a bude na seba prísna. Škoda by bola takého talentu.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL