Vzniklo v roku 1800 na odkúpenom indiánskom území.
Najväčší šampión
Jim Thorpe sa stal na olympijských hrách 1912 prvým viacbojárskym víťazom (päť- i desaťboj). Medaily mu zobrali pre profesionálnu činnosť (išlo doslova o zopár dolárov) v bejzbale. Ide o úplne ojedinelý a hanebný prípad v histórii olympionizmu. Obvinenia z profesionalizmu, po ktorých športovec na hrách neštartoval (napríklad atlét Nurmi, zjazdár Schranz), sú z inej kategórie.
Thorpeho čiastočne rehabilitovali až v roku 1982. Na sklonku januára 1983 si jeho deti prevzali kópie vzácnych kovov. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) historickú nespravodlivosť nenapravil úplne: v liste víťazov Američan nefiguruje. Zostali tam Švéd Hugo Wieslander (desaťboj) a Nór Ferdinad Bie (päťboj). Tí zlato odmietli strohým: „Medaila patrí najlepšiemu!" Pre svet zostáva Thorpe atlétom, v rodnej krajine predovšetkým futbalistom. Prirodzene americkým. „Nepoznám atléta, ktorý by mal taký cit pre hru ako on. Bol to najväčší šampión," zaoberá sa Thorpeho majstrovstvom v pamätiach dokonca Dwight D. Eisenhower, 34. prezident USA. Slávny generál druhej svetovej vojny stotožnil výraz atlét s futbalistom, prototypom bojovníka, hrdinu, víťaza. Pravého Američana.
Prihovárala sa Snemovňa reprezentantov
Chlapcovi, ktorý sa narodil 28. mája 1887 v indiánskej rezervácii Sac and Fox (v USA takéto miesto nazývajú vzletnejšie - v indiánskej krajine) patriacej k mestu Prague v štáte Oklahoma, prisúdili na sklonku života a predovšetkým po smrti toľko slávy ako žiadnemu športovcovi krajiny. Film z roku 1951 Jim Thorpe All-American (Jim Thorpe - Pravý Američan) s Burtom Lancasterom figuroval v oscarových nomináciách. V päťdesiatom sa stal jednoznačne najlepším športovcom USA polstoročia. Snemovňa reprezentantov Kongresu USA vydala v roku 1999 odporučenie, aby titul najlepšieho v štátoch za sto rokov udelili Jimovi Thorpovi takpovediac z moci úradnej. Nakoniec sa ním stal basketbalista Michael Jordan, Thorpe bol piaty najlepší z atlétov spolu s Owensom.
Jasná cesta - tŕnistá púť
V krstnom liste má chlapec (po matke Charlotte v ňom kolovala okrem indiánskej francúzsko-írska krv) napísané James Francis Thorpe. V rodnom vigvame mu hovorili Wa-Tho-Huk, po anglicky Bright Path, po našom Jasná cesta. Nebolo to výstižné meno. Životná púť slávneho športovca bola pretkaná množstvom vzostupov a pádov. Žiaľ, to druhé prevážilo. Príbeh Pravého Američana je skôr tragický.
Jimove dvojča Charles zomrel na zápal pľúc, keď mal osem rokov, deväťročný plakal nad hrobom otca Hirama, o tri roky predčasne opustila svet milovaná mama Charlotta. V roku 1907 si všestranného, už dvadsaťročného mládenca s ideálnou atletickou postavou (185 cm/90 kg) všimol kouč strednej Carlisle Indian School Harold Anson Bruce. Z voleja vyhlásil: „Je to najväčší talent od prírody, aký som videl."
Keď Jim prvý raz videl spolužiakov na strednej škole skákať 185 cm po dlhej atletickej príprave, tak im to isté zľahka predviedol v študentskom obleku. Najprv ho vybrali do stredoškolského bejzbalového tímu. V tých časoch systém štipendií neexistoval, chlapcom dávali dva doláre za tréning a na konci týždňa po víťazstve tridsaťpäť (po prehre dvadsaťpäť). Spolužiaci hrávali pod vymyslenými menami, Jim nie.
Fotografia v provinčných novinách
Thorpe vyhral na majstrovstvách USA 1912 šesť disciplín. Viacboj približne v dnešnej podobe bol po prvý raz v olympijskom programe práve v Štokholme. Tak ho teda nominovali na túto novinku. Dosiahol 8412,955 boda. Podľa starého rátania neprekonateľne najviac. Tak figuruje pod čiarou v historických tabuľkách. Oficiálne tabuľky v desaťboji sa vedú od roku 1922.
Nik by na nič neprišiel. Thorpe prišiel domov a začal sa znovu venovať americkému futbalu. V roku 1913 uverejnil Roy Johnson v provinčných massachussetských novinách Worcester Telegraph Jimovu fotografiu z bejzbalového stretnutia. Výstrižok poslal Atletickej amatérskej únii (AAU), ktorá mala v krajine vedúce postavenie pri skladaní olympijských tímov a tvrdo zastávala z dnešného pohľadu šport pre radosť. Indiánsky atlét sa bránil úprimne a naivne: „Priznávam, že som bral zopár dolárov za účinkovanie v študentskom klube. Nevedel som, že sa to nesmie, rovnako som nechápal, prečo si moji kamaráti hrajú pod pseudonymami."
Američania sa nezmyselne dlho držali ortodoxného (a falošného) amaterizmu. Povolili zjavne zištne, pred blížiacimi sa OH 1984 v Los Angeles. Tesne predtým „omilostili" Thorpa. Toho už v roku 1950 prijal švédsky kráľ so slovami uznania: „Ste najväčší športovec histórie." Muž, ktorý prežíval posledné dobré obdobie života, odpovedal: „Ďakujem, kráľ." Gustav V. pozval do Štokholmu slávneho atléta ešte raz, o tri roky. Neprišiel. Bol na dne. Vo švédskej metropole oslavoval a prepíjal sa k smrti. Zomrel 28. marca 1953 v kalifornskej Lomite. O rok jeho pozostatky previezli do pennsylvánskeho mesta pomenovanom po ňom.
Futbalová sláva zhasla
Thorpemu diskvalifikácia z tradičného nazerania na americký sen mala pomôcť. Kúpili ho aj legendárni New York Giants. Patril k najlepšie plateným futbalistom. V roku 1920 sa stal dokonca prezidentom Americkej futbalovej asociácie, predchodcu dnešnej slávnej National Football League.
Športový historik Murray Olderman klasicky americky preháňal: „Je to najlepší atlét od narodenia Krista," aby prešiel k celkom jednoduchej odpovedi, prečo si to myslí: „Nikto tak skvele nebráni. Súpera kryje ramenom, čím zastúpi v defenzíve štyroch hráčov." To pravda skutočne bola, tento štýl priniesol Thorpe. Pre Američana oveľa väčší výkon než je atletický svetový rekord.
V roku 1928 Thorpe skončil v Chicagu. „Hral ako starec, relikvia," zneli komentáre. Jim bol bez športu stratený. Prepil všetky peniaze, čo bolo v časoch prohibície viac než bežné. Robil robotníka aj umývača riadov. V päťdesiatych rokoch dostal akú-takú druhú šancu. Hollywood mu ponúkol zopár malých úloh vo westernoch. Už sa však nespamätal. Pri zamyslení sa nad prívlastkom Pravý Američan v súvislosti s Thorpem je človek v rozpakoch. Jeho príbeh je indiánsky. Ak sú prví obyvatelia automaticky aj praví, tak prosím.
