ť neposlušné obyvateľstvo.
Mnohých dedinčanov povraždili, domy vypálili. V oboch obciach zabili 150 ľudí. Sedemdesiatnička Anna Nováková z Ostrého Grúňa je jednou z tých, čo prežili.
„Mala som iba desať rokov, ale ten deň mám vrytý v pamäti," hovorí dnes so slzami. „Dodnes sa na to strhávam zo spánku. Už včas ráno k nám do domu prišli jednotky a začali nás vyháňať von. Videla som, že rodičia majú strach. Chceli nás mať pri sebe, nenechali sme sa odtrhnúť. Ja som práve vstávala, nebola som obutá. Narýchlo mi naťahovali čižmičky." Rodinu odviedli do domu Izidora Debnára. Ten si vybrali ako miesto popráv.
„Sestra mala na sebe iba ľahké oblečenie. Poslala ma po niečo teplé, bola jej zima. Dospelých von nepustili, všade po uliciach boli členovia vojenských jednotiek. Keď som sa vrátila, staršia sestra mala slzy v očiach. Povedala mi, že už tie veci potrebovať nebude. A ja som nevedela, ako to myslí."
Otec stále dookola hovoril, aby sa rodina nedívala do dvora, kde padali prví mŕtvi. Keď prišiel rad na nich, a vyviedli ich na dvor, svorne sa držali spolu. „Začala sa streľba, a ja som si v tom obrovskom strachu nič neuvedomovala. Musela som na chvíľu odpadnúť. Prebrala som sa na to, ako strašne ma páli noha. Nemohla som sa nadvihnúť, cezo mňa ležali ďalšie telá. Iba som videla, že sestra Helenka leží vedľa mňa. Z úst sa jej valila krv. Tíško som jej pošepkala, že keď bude ticho a všetci odídu, vstaneme a ujdeme. Neodpovedala mi, v hrudi jej tak čudne chrčalo. Potom úplne stíchla, ale ja som jej tú vetu opakovala ďalej."
Anna zostala úplne sama. Prežilo aj ďalších desať ľudí z dediny, dnes sú nažive ešte traja z nich. V susednom Kľaku padla aj najmenšia detská obeť, Jožka Haringová mala iba tri mesiace. „Nebrali zreteľ na to, či je pred nimi žena, alebo dieťa. Nehľadeli vôbec na nič. Ja som mala priestrel v nohe. Ujala sa ma suseda. Na lekára sme nemali, liečila ma iba tak po domácky. Vyčistila mi ranu a zaviazala. Ešte som si nevedela dať dohromady súvislosti, ale cítila som, že som ostala sama. Staral sa o mňa ujček, potom nevlastná sestra v Čechách," hovorí pani Anna.
Dodáva, že naozajstné detstvo nikdy nepoznala. Chodila po službách, až kým sa nevrátila domov a nevydala sa. Zatknutie Nižnanského považuje za oneskorenú spravodlivosť. „Som katolíčka, nikomu nič zlé neprajem. Len by som mu želala, aby prežil také nešťastné detstvo ako ja."
Jej sused Ferko Debnár, ktorý tragédiu tiež prežil, sa k nej vyjadrovať nechcel. Jeho manželka povedala, že v roku 2001 za ním prišli vyšetrovatelia z Mníchova. Smutné spomienky sa mu vrátili a niesol ich ťažko. Krátko na to skolaboval a jeho zdravotný stav je dodnes vážny. „Nehnevajte sa, chcem si ešte nejaký ten mesiac požiť. Každá spomienka je pre mňa mimoriadne bolestivá," povedal.
V nedeľu sa v Kľaku a Ostrom Grúni uskutoční každoročná pietna spomienka. Mnohí obyvatelia sa pozastavili nad tým, že Nižňanského, ktorý sa na vraždení ľudí podieľal, zatkli po 59 rokoch takmer na deň presne s výročím tragédie.
Svedok: Pred masakrom som s Nižňanským hovoril
Ladislav Nižňanský tvrdí, že na masakrách v Kľaku a Ostrom Grúni nenesie zodpovednosť. Niečo iné pred dvoma rokmi pre SME povedal svedok František Debnár. Je jedným z desiatich ľudí, ktorí prežili vyvraždenie Ostrého Grúňa.
Spomenul si, že pred streľbou s Nižňanským hovoril: „Mnohí boli v januárovej zime oblečení iba v tom, v čom spali. Poprosil som Nižňanského, aby ma so súrodencami pustil domov." Nižňanský mal súhlasiť, ale po chvíli prišiel nemecký veliteľ. Slovenský dôstojník mu dal hlásenie a začala sa streľba. „Spadol som. Privádzali ďalších a ďalších a tí padali na mňa. Uvažoval som či zomriem pod hromadou mŕtvol, alebo ma zastrelia," hovorí Debnár.
Keď popravcovia odišli aj s Nižňanským do Kľaku, Debnár sa zobudil a ušiel. Keď vychádzal z domu zbadal svojho mŕtveho otca a brata. „Keby som ho stretol po vojne, sám by som mu bol katom," dodal pán Debnár. (wm)
